Aká je miera našej slobody

Prezident Bush pred dvoma týždňami predniesol kontroverzný prejav, ktorý rozbúril politickú hladinu v USA aj v medzinárodnom prostredí, aj keď z rôznych dôvodov. Konkrétne ide o jeho vyjadrenie, že „zlyhanie (teda prehra) Američanov“ vo Vietnamskej vojne, „viedlo k neuveriteľnému krviprelievaniu.“ Historickú skutočnosť vietnamskej vojny, ktorá sa stala objektívnou a všeobecne akceptovanou hanbou americkej zahraničnej (ale i vnútornej – napríklad brutálnymi zásahmi voči demonštrantom) politiky, Bush skrátka interpretoval tak, že milióny mŕtvych vo Vietname nie sú výsledkom americkej agresie vo Vietname, ale toho, že Američania túto vojnu nakoniec prehrali. Takáto interpretácia sa však rovná prekrúcaniu základných, všeobecne uznávaných historických skutočností, ktoré celý civilizovaný svet akceptoval prinajmenšom desiatky rokov. Základné historické skutočnosti Vietnamská vojna sa zapísala do histórie ako „agresia USA vo Vietname“, a bola výsledkom „teórie domina“, ktorá v americkej geopolitickej doktríne platila v 50. a 60. rokoch. To sa rovnalo zavádzaniu kapitalistických (a proamerických) režimov, a zabráneniu vzniku režimov iných (teda vzniku socialistických štátov). Bez ohľadu na to, či pre takúto formu vývoja v cieľovom priestore existovala spoločenská objednávka, a teda logicky bez ohľadu na to, do akej miery boli tieto systémy demokratické. V južnej časti Vietnamu vznikla pravicová, a v duchu doby celkom logicky proamericky orientovaná diktatúra Ngo Dim Dienha, ktorá mala všetko možné, len nie legitimitu od vlastného obyvateľstva. V Južnom Vietname vznikol Front národného oslobodenia Južného Vietnamu (FNOJV), proti režimu namierená politická organizácia, ktorá, pochopiteľne, nemala možnosť pôsobiť v rámci politického systému. Začiatkom 60. rokov vznikla v Južnom Vietname partizánska vojna vedená FNOJV. Američania poskytovali juhovietnamskému režimu spočiatku nepriamu vojenskú pomoc (od roku 1961), ktorá zahŕňala aj nasadenie obmedzeného množstva vojakov a zinscenovali zmenu vo vedení beztak proamericky orientovaného režimu. V roku 1964 sa začala priama vojenská intervencia USA proti FNOJV a bombardovanie Vietnamskej demokratickej republiky, z ktorej dostávali členovia juhovietnamského odboja podporu. Ako zámienka na bombardovanie VDR poslúžil tzv. incident v Tonkinskom zálive. Tento incident, ako potvrdilo prešetrenie kongresom USA, bol Američanmi zinscenovaný na to, aby poslúžil ako zámienka na začatie vojny. Z hľadiska medzinárodného práva teda jednoznačne išlo o agresiu, s cieľom podporiť rozpadávajúci sa, mimoriadne brutálny, krajne pravicový a proamerický režim v Južnom Vietname. Uvedené skutočnosti sú dávno dokázaný a akceptovaný historický fakt. Na oboch stranách v mene slobody Počas vojny bojovalo vyše milióna amerických, juhovietnamských a vojakov z iných Američanom naklonených štátov proti 100- 250-tisícovej armáde partizánov. Počas agresie zahynulo od troch do siedmich miliónov obyvateľov oboch vietnamských štátov a okolitých krajín (Kambodža a Laos). Civilné straty v tejto vojne predstavovali skoro 90 percent všetkých strát. Juhovietnamský režim spolu s Američanmi nahnal do koncentračných táborov dva milióny obyvateľov Južného Vietnamu, ktorí pochádzali z oblastí, kde pôsobili partizáni. (A teda boli „podozriví“ z ich podpory.) Aby znížili podporu partizánov zo strany civilného obyvateľstva, podrobili oblasti, kde sa nachádzali partizánske jednotky, kobercovému bombardovaniu vrátane civilných cieľov. Podpora vládnuceho proamerického režimu bola taká malá, že vojna postupne prechádzala na plecia jednotiek USA. Juhovietnamské jednotky prechádzali na stranu povstalcov často ako celky. Logickým výsledkom takéhoto stavu bola prehra amerických jednotiek. Pojem „vietnamizácia“ vojny znamenal, že Američania ustupujú z územia Indočíny a prenechávajú juhovietnamský režim svojmu osudu. To znamenalo, že po odchode Američanov režim po niekoľkých mesiacoch pod náporom partizánov a následnom útoku severovietnamskej armády padol. Režim „reálneho socializmu“ (čo je však veľmi otázne vo vzťahu k systému VDR, ktorý má iné, a podľa mnohých demokratickejšie parametre, ako skutočné „reálne“ socializmy v Európe), znamenal pre Vietnamcov po páde proamerickej diktatúry veľkú výhru v rovine politických aj sociálnych vymožeností. Svedčí o tom fakt, že tento systém ľudia vo Vietname podporujú. Vybojovali si hanbu Akékoľvek vysporadúvanie s kolaborantmi, s ktorým bolo skončenie tejto mimoriadne brutálnej vojny spojené, nemožno ani zďaleka porovnávať s množstvom civilných osôb, ktoré zahynuli v dôsledku amerického – z čisto vojenského hľadiska nezmyselného – kobercového konvenčného aj chemického a biologického bombardovania oblastí, kde boli partizáni a obyvateľstvo, ktoré ich podporovalo. Ani s množstvom tých, čo zahynuli v dôsledku teroristických akcií amerických jednotiek proti civilnému obyvateľstvu. Nasadenie amerických vojsk v agresii v južnom Vietname a proti VDR sa stalo symbolom opakovania takých brutálnych metód vedenia boja zo strany Američanov a takých vojnových zločinov, aké nemali obdobu od skončenia druhej svetovej vojny. Tieto praktiky a zločiny boli odhalené aj v dôsledku americkej prehry, a spolu s pravdou o politickom pozadí agresie, sa stali na dlhé roky symbolom hanby Spojených štátov. Francúzsky prezident Charles de Gaulle preto vietnamskú vojnu odsúdil ako „nespravodlivú, vedenú veľkým národom s cieľom porobiť malý národ.“ Politické pozadie, priebeh, obsah a význam agresie USA vo Vietname nikto po jej skončení nespochybňoval a dodnes v odbornej a historickej rovine nespochybňuje. Američania tieto skutočnosti priznali, alebo o nich cudne mlčali. Prekrúcanie histórie Súčasnú snahu amerického prezidenta o dezinterpretáciu vietnamského konfliktu preto nemožno chápať inak, ako s odstupom niekoľkých desiatok rokov prvý pokus o ideologickú revíziu histórie. Zamenenie toho, kto bol zlý a kto bol dobrý tak, aby sa to Američanom viac hodilo. Takýto pokus v princípe nie je odlišný od toho, ako keby teraz niekto v Nemecku začal relativizovať, alebo dokonca prekrúcať pre Nemcov nepriaznivú, ale pravdivú historickú skutočnosť druhej svetovej vojny. Rozdiel, ktorý takéto pokusy v tomto prípade umožňuje, je v tom, že kým fašistické Nemecko vojnu prehralo bezpodmienečnou kapituláciou, USA tak vietnamskú vojnu neprehrali. Pretože to bola obmedzená vojna, bola aj prehra obmedzená, nie absolútna. Lenže ak existuje ideologicky motivovaná snaha revidovať jej výsledky, je nevyhnutné na ňu adekvátne reagovať. Extrémna ideologická doktrína Pokus prezidenta Busha o prekrútenie histórie je, samozrejme, krajne ideologická a krajne extrémna politická stratégia. Hrubozrnná ideologizácia politiky nastupuje celkom zákonite v obdobiach politickej krízy, presnejšie vtedy, ak zlyhávajú umiernené politické metódy. Takáto kríza je v USA na prahu možnej prehry ďalšej vojny a straty celého blízkovýchodného regiónu bohatého na zásoby ropy, ktorá je miazgou americkej ekonomiky, aktuálna. Z nášho hľadiska je však zaujímavé aj to, že túto naozaj novú ideologickú doktrínu prezidenta Busha, vášnivo prebrali takmer všetky masmédiá na Slovensku. Tým že odvysielali v podstate extrémistický prejav amerického prezidenta bez toho, aby poukázali na zjavné rozpory, sa pustili do propagácie jeho názorov, čo by v západnej Európe možné nebolo. Západní a dokonca americkí odborníci, historici aj bežní kritici (vrátane generálov slúžiacich vo Vietname), okamžite po prejave poukázali na prekrúcanie základných historických skutočností. Na Slovensku sa však z Bushovho prejavu stala takmer oficiálna línia. Prejav bol odvysielaný ako propagácia v ňom obsiahnutého ideologického odkazu. A hoci bol aj na domácej pôde (!) určený pomerne úzkej skupine ľudí a v západnej Európe by si ho nikto nedovolil brať vážne, naše médiá z neho automaticky (alebo podľa nejakej inštrukcie?) oficiálnu ideológiu. Nie je to náhoda. Takéto extrémistické ideologické sklony sú vlastné viacerým predstaviteľom a apologétom slovenského neoliberalizmu. V médiách, stranách i za katedrami. O čom to vypovedá Štruktúra kontroly – a teda aj ideologickej kontroly – logicky vždy smeruje od centra k periférii. V praxi to znamená, že ideologický „odkaz“ z centra preberá periféria. Aby mohol tento zdanlivo jednoduchý proces prebehnúť, musia byť vytvorené isté systémové podmienky. Buď musí centrum priamo kontrolovať masmédiá (ako napr. TV Markíza vlastnená Američanmi), alebo politický systém, či presnejšie „režim“, ktorý zahŕňa aj ľudí v masmédiách (napr. dosadzovanie ľudí z Američanmi platených „mimovládiek“ do STV a SRo). Takéto podmienky boli vytvorené v rokoch 1998 – 2006. Na Slovensku dnes máme takmer výlučne pravicové a samozrejme proamerické masmédiá. Verejnoprávne médiá si Ficova vláda ako prvá (!) v histórií Slovenska nedovolila dostať pod svoju kontrolu, čo je akiste výsledok určitého geo/politického status quo. Podobný stav vznikol po roku 1968, keď v dôsledku vonkajšieho vplyvu boli naoktrojované určité parametre systému, aj keď figúrky ako Dubček a spol., boli ešte na čas ponechané. Mohli však pôsobiť len v rámci určitého vymedzeného rámca, a ten bol vymedzený aj systémovo. Nie je to teda nijaký novodobý ani „duchaplný“ vynález. Čo je však v tejto situácií príznačné, je najmä miera a charakter tejto závislosti, ktorá je potom priamo úmerná miere mediálnej, alebo skrátka názorovej neslobody. Miera závislosti je, ako nám ukazuje tento aj iné príklady, veľká až komická. Často presahuje aj stav za bývalého režimu a sú to zasa len ideologické klapky na očiach, ktoré nám bránia to pripustiť. Aká je miera našej slobody si potom môžeme odvodiť veľmi ľahko. Autor je študent politológie