Vývoz demokracie, či dovoz ropy?

Pred pár dňami vyšli pamäti jednej z najvplyvnejších osôb Spojených štátov amerických – bývalého šéfa Federálneho rezervného fondu Alana Greenspana. Už pred ich zverejnením bolo jasné, že sa administratíve Georga Busha nebudú páčiť. Greenspan stál na čele americkej obdoby centrálnej banky osemnásť rokov. Okrem toho pôsobil ako ekonomický poradca viacerých prezidentov. Počas svojej dlhej kariéry získal vysoký kredit, mnohí mu pripisujú leví podiel na ekonomickej prosperite USA počas Clintonovej éry (hoci kritici zas tvrdia, že práve Greenspanovo rozhodnutie znížiť úrokovú mieru v roku 2003 bolo pri koreni problémov, ktoré toto leto vyústili do krízy finančných trhov). Greenspan je síce republikán, ale netají sa obdivom k Billovi Clintonovi. Preto sa dalo očakávať, že bude kritizovať Bushovu politiku vysokého rozpočtového deficitu (vyvolanú okrem iného výrazným nárastom výdavkov na zbrojenie a „vnútornú bezpečnosť“). Prekvapujúcejšie však asi je, že v memoároch otvorene tvrdí: „Som zarmútený, že je politicky nepríjemné priznať niečo, čo aj tak všetci vedia: iracká vojna sa z prevažnej miery týkala ropy.“ Greenspan tvrdí, že Saddám Husajn predstavoval hrozbu bezpečnosti dodávok ropy z Blízkeho východu, a preto bol odstránený. Po kritike ekonomickej politiky tak prichádza druhá rana. Prezident Bush a jeho administratíva, rovnako ako ďalší aktéri útoku z roku 2003, totiž opakovane zamietali akékoľvek spojenie medzi ropou a inváziou a ponúkali sériu iných vysvetlení – zbrane hromadného ničenia, spojenie Saddámovho režimu s globálnym terorizmom, snaha o „vývoz demokracie“... Samozrejme, ich iluzórnosť je zrejmá už dlho, lenže takáto kritika sa dala vždy označiť za „antiamerikanizmus“ či „liberálnu (resp. ľavicovú) nezodpovednosť“. Odbiť takto slová Alana Greenspana bude ťažšie. Samozrejme, bolo by hlúpe tvrdiť, že ak niečo napíše do svojich pamätí Alan Greenspan, tak to musí byť pravda. V podstate sa každý bude musieť rozhodnúť, či ho presvedčia argumenty o rope ako hlavnom dôvode irackej invázie (ktoré, koniec koncov, s veľkou pravdepodobnosťou Greenspan nevymyslel, keďže sa objavili v mnohých iných kritikách pred ním). Jeho kniha je však ďalší signál toho, že americká politika sa v otázke Iraku začína lámať. Nesúlad a kritika – a to nielen pokiaľ ide o vedenie vojny, ale aj o jej príčiny (a teda „spravodlivosť“) – sa už neobjavuje len pozdĺž straníckych línií, ale aj v samej Republikánskej strane. Napokon, Spojené štáty už svojich vojakov z Iraku sťahovať začali. A prezident Bush má už len dve možnosti – bude v ich odsune pokračovať, alebo to nechá na svojho nástupcu.