Prvý deň

V tomto dynamickom príbehu nebude pre teba miesto. Tak si to sľubujem, keď vystupujem na letisku v Reykjaviku. Až keď stojím pri páse s batožinou a nedočkavo z nej nespúšťam oči, uvedomím si, že to opäť sľubujem najmä tebe. A že som opäť nedočkavá. Sadnem si na drevenú lavičku. Ako už viem, na Islande je všetko drevené. Nie také drevené, ako by sme si to predstavovali. Nie také hladko drevené ako v našich obchodoch so škandinávskym nábytkom. Do ktorých sme sa kedysi vozili v nedeľu popoludní autobusom zadarmo od tržnice. Island nie je taký zdravo drevený ako IKEA. Ani jedlo tu nie je také ostentatívne zdravé ako tam v reštaurácii pri pokladniciach so sterilne plastovými stoličkami. Nijaké ryby varené na vode, ktoré sa dajú plastovým príborom rozobrať na jednotlivé vlákna. Ani malé okrúhle zemiaky, hladké a jasne oddelené jeden od druhého. Zdravé kúsky jedla poukladané na veľkom tanieri. Island je ošúchane drevený. Ako záhradné stoličky, čo omylom ostali cez zimu v záhrade. Veľmi veľa som si toho totiž chcela zakázať. V poslednom čase som trávila čas predovšetkým vymýšľaním nových zákazov. Keď bol štátny sviatok a ja som ho trávila sama vo svojom tichom podnájme. Zvyčajne sa to však začínalo ešte skôr. Už keď som podvečer pred štátnym sviatkom odchádzala z práce a všetci sa lúčili a priali si pekný víkend. Predĺžený víkend, lebo v piatok bol štátny sviatok. Keď som vošla do miestnosti, v ktorej sme si odkladali zakladače a magnetofóny na police označené menom a kolegyne si omotávali pred zrkadlom okolo krku slušivé šály. A všetci si priali príjemný ví-kend. Už vtedy som si zakazovala fajčiť. Vyšla som z práce, a kým som čakala na autobus, plánovala som, ako už naozaj prestanem. Že ak si teraz nezapálim, strávime voľný deň spolu. Zavoláš mi a pôjdeme sa na Všetkých svätých prejsť na cintorín. A celý nasledujúci deň som robila dokola stále to isté. Vybrala som spomedzi práve umytého riadu ešte vlhký tanierik. Nikdy som si nekúpila popolník, aby som nepriznala, že skutočne fajčím. Nefajčím a nepotrebujem popolník. V obchodíkoch špecializovaných na narodeninové darčeky alebo v turistických stánkoch na hlavných námestiach rôznych miest som často nachádzala pekné popolníky. Napríklad kovový zvonec, ktorý ako ľalia visel na železnej strune. Kvet ľalie sa dal zaklopiť, aby ohorky nebolo vidno a nebolo cítiť popol. Alebo strieborné gule, ktoré sa dali otvoriť ako tie glóbusy, v ktorých sa skladuje alkohol. Elegantná nerezová guľa sa otvorila a dovnútra sa odklepával popol. Samé pekné veci, ktoré by sa dali položiť na konferenčný stolík. Keby som bola fajčiarka. Ale zakázala som si aj kúpiť popolník. Brala som ich do rúk a ohmatávala ako šperky. Takmer nežne ako krehké mláďatá. Ale vždy som si pritom pomyslela, že na pekné veci majú právo len nefajčiari. Na lak na nechty alebo na orientálne šály. A tak som nemala popolník a popol som odklepávala na obyčajné erárne tanieriky. Popol z nesčíselných posledných cigariet. Otriasla som z tanierika posledné kvapky vody a položila na stôl. Rituálne, lebo toto bude moja posledná cigareta. Dnes, na Všechsvätých v roku dvetisícšesť. Cigarety sama pred sebou dôkladne ukrývam. Nemám škatuľky cigariet porozkladané po byte. Ani plné popolníky na miestach, kde zvyčajne fajčím. Na stole pri počítači alebo na kuchynskej linke pri okne. To by som bola fajčiarka. Stačilo by, aby ku mne niekto prišiel a hneď by to videl. Že v tomto byte býva fajčiarka. Keby som sa niekedy odfotografovala vo svojom byte, bolo by na fotografii vidieť škatuľu Marlboro light položenú na stole. Nie naschvál, ale bola by tam, ako budík na nočnom stolíku alebo nedojedené jablko pri telefóne. Jablko, do ktorého som zahryzla a práve zazvonil telefón, takže som ho položila vedľa telefónu a zabudla odpratať. Keby som bola fajčiarka, boli by cigarety prirodzenou súčasťou môjho bytu. Ale nie som fajčiarka. Cigarety mám ukryté v druhej zásuvke dreveného stolíka. V prázdnej zásuvke vyhradenej na cigarety. Vo vedľajšej sú ponožky a spodná bielizeň a v spodnej uteráky a niekoľko balíčkov silonových pančušiek. Všetko na svojom mieste, tak ako cigarety. Teraz, keď je na stole namiesto popolníka položený ešte vlhký tanierik, otvorím zásuvku a zo škatuľky vyberiem jednu cigaretu. Nie celú škatuľku, ktorú by som si potom položila vedľa seba na stôl. Vedľa popolníka, tak, aby bola stále poruke. Aby som si mohla raz za čas vziať cigaretu. Vyberiem si len jednu a ostatné nechám bezpečne zavreté v zásuvke. Z kuchyne si vezmem zápalky. Ani tie nemám pri sebe v izbe. A nemám zapaľovač. Mám len zápalky, ale nie kvôli fajčeniu. Len preto, že v kuchyni mám plynový sporák. V mojom byte sa nevarí na elektrickom, ale na plynovom sporáku. Takže zápalky musím mať. Zapaľovač nemám, lebo aj zapaľovače patria fajčiarom. Keď sa ma niekto v meste opýta, či mám oheň, odpoviem, že nie. Nie som predsa fajčiarka, aby som so sebou nosila zápalky. Alebo nebodaj zapaľovač. Takže teraz je všetko pripravené. Na stole čerstvo umytý tanierik, v ruke jedna cigareta a škatuľka zápaliek z kuchyne. Môžem si zapáliť poslednú cigaretu. Zapálim si a popol odklepávam na tanierik. Potom ešte jednu. Opäť idem k stolíku a otvorím vrchnú zásuvku. Vyberiem opäť len jednu cigaretu, len zápalky už ostali v izbe. Zapálim si a fajčím. Niekedy ešte aj tretiu. Na rozlúčku. Lebo teraz už naozaj musím prestať. Toto bude už naozaj posledná. Ak totiž teraz prestanem fajčiť, onedlho mi zavoláš. To už budem naozaj nefajčiarka. A vo svete nefajčiarov je všetko pekné a hladké. Je Všechsvätých a ty mi pošleš esemesku, čo práve robím a či sa nejdeme prejsť na cintorín. Vonku fúka silný vietor a môžeme sa pozerať, ako v tme blikocú plamene nesčíselných kahančekov. Aby som si to všetko zaslúžila, prestanem fajčiť. Dofajčím túto poslednú cigaretu a ohorky z tanierika spláchnem v záchode. Pootváram všetky okná, hoci vonku je zima a musím si obliecť sveter. Ale dôkladne chcem vyvetrať cigaretový dym. Tak, aby po ňom neostalo ani stopy. Tanierik umyjem voňavým saponátom a zápalky vrátim na ich miesto pri plynovom sporáku. Niekedy dokonca vyhodím aj cigarety. Do koša na smeti, aby ma nepokúšali. Teraz som naozaj nefajčiarka. Sedím v izbe a čakám, kedy zavoláš. Alebo napíšeš esemesku. Teraz, keď som si ju nefajčením zaslúžila. Potom mám opäť chuť na cigaretu. Takže ešte naposledy. Spomedzi riadu vyberiem ešte vlhký tanierik. Cigarety musím niekedy vyberať z koša na odpadky. Zase vyberiem len jednu. Ostatné nechám tam, kde sú. Vezmem z kuchyne zápalky a zapálim si. Potom opäť vetrám a umývam tanierik voňavou penou. Idem si umyť ruky aj zuby, aby ani na mne neostalo po pachu cigariet ani stopy. V izbe je chladno, lebo okná sú pootvárané dokorán. A takto sa to ustavične opakuje. Ale nezakazovala som si len fajčenie. Budeš mi písať esemesky, ak budem ráno skoro vstávať. Nebudem vylihovať v posteli, ale nastavím si budík na pol siedmu, uvarím si kávu a pustím sa do práce. Som učiteľka nemčiny a severských jazykov. Píšem knihu o mytológii škandinávskych krajín a učím nemčinu v jazykovej škole. Pracujem na plný úväzok a knihu musím písať vo voľnom čase. Večer, keď sa vrátim zo školy a cez víkendy. A v štátne sviatky. Takže si nemôžem dovoliť vylihovať v posteli. Keď ráno skoro vstanem, a hneď sa pustím do práce, keď nebudem fajčiť a strácať čas, napíšeš mi podvečer esemesku a stretneme sa. Pôjdeme sa prejsť na cintorín a v sviatočnom vetre sa budeme túliť jeden k druhému. Potom prídeš ku mne. Do bytu, v ktorom necítiť cigaretový dym. Tak ako v byte fajčiarov. V mojom byte je vôňa vonnej tyčinky a po cigaretách ani stopy. Ľahneme si do postele a budeme sa rozprávať. Budem ťa hrýzť a kričať. Z aromatickej sviečky sa bude šíriť vôňa levandule alebo škorice. Ponoríš sa do mňa ako pod morskú hladinu. Na chvíľu zadržíme dych, aby sme sa neutopili. Potom naraz vykríkneme. Potichu, takže to počujeme len my. Stratíš sa vo mne ako ihla v kope sena. Rozplynieš sa ako dym. Keď sa konečne stanem nefajčiarkou a ty mi napíšeš tú esemesku. Ale teraz si ešte raz zapálim. V novembri sa stmieva skoro a vonku je už tma. Vezmem z kuchyne tanierik a z odhodenej škatuľky ešte jednu cigaretu. Ale tomu všetkému je koniec. Tento príbeh nebude o tebe. Už nijaké zákazy a vyčkávanie na zvonenie mojej Nokie. Island už poznám. Ako študentka som v Reykjaviku strávila dva mesiace na kur-ze islandčiny. Nenaučila som sa skoro nič, lebo všetci účastníci kurzu vedeli po anglicky. Ale aj tak mi to teraz pomohlo získať štipendium na ročný pobyt. Aby som konečne dokončila svoju knihu. A oslobodila sa od zákazov, ktorých plnením si vyslúžim tvoje nočné návštevy. Kupujem si ich ako jedlo za potravinové lístky. Celý deň trniem a skúmam, či si nevolal. Keď som si práve umývala zuby po ďalšej z nesčíselných posledných cigariet. A potom, keď konečne napíšeš, opäť na teba čakám, ale teraz už ináč. Čakám na teba ako na spln, s istotou, že prídeš. Splnu sa nedá vyhnúť. Splnu sa dá veriť. Na spln môžeme čakať pokojne, a čakanie si krátiť radostnými činnosťami. Tak som na teba čakala asi od piatej popoludní. Lebo na Všechsvätých si o piatej skutočne napísal. Do piatej som na teba čakala tiež, ale skôr ako na výhru v lotérii. Ako bezdomovci, čo si za vyžobrané mince kúpia žreb a celý deň postávajú pred stávkovou kanceláriou. Ale teraz už nijaké čakanie. V islandskom príbehu nie je pre teba miesto. Ako v kufri, do ktorého sa už nezmestí ani zápalková škatuľka. Svoju slovenskú Nokiu som vypla a strčila na dno cestovnej tašky. Do príručnej batožiny som si dala škatuľku cigariet a zápalky. Tento príbeh bude len o mne. O mne v Reykjaviku. tomto dynamickom príbehu nebude pre teba miesto. Tak si to sľubujem, keď vystupujem na letisku v Reykjaviku. Až keď stojím pri páse s batožinou a nedočkavo z nej nespúšťam oči, uvedomím si, že to opäť sľubujem najmä tebe. A že som opäť nedočkavá. Sadnem si na drevenú lavičku. Ako už viem, na Islande je všetko drevené. Nie také drevené, ako by sme si to predstavovali. Nie také hladko drevené ako v našich obchodoch so škandinávskym nábytkom. Do ktorých sme sa kedysi vozili v nedeľu popoludní autobusom zadarmo od tržnice. Island nie je taký zdravo drevený ako IKEA. Ani jedlo tu nie je také ostentatívne zdravé ako tam v reštaurácii pri pokladniciach so sterilne plastovými stoličkami. Nijaké ryby varené na vode, ktoré sa dajú plastovým príborom rozobrať na jednotlivé vlákna. Ani malé okrúhle zemiaky, hladké a jasne oddelené jeden od druhého. Zdravé kúsky jedla poukladané na veľkom tanieri. Island je ošúchane drevený. Ako záhradné stoličky, čo omylom ostali cez zimu v záhrade. Veľmi veľa som si toho totiž chcela zakázať. V poslednom čase som trávila čas predovšetkým vymýšľaním nových zákazov. Keď bol štátny sviatok a ja som ho trávila sama vo svojom tichom podnájme. Zvyčajne sa to však začínalo ešte skôr. Už keď som podvečer pred štátnym sviatkom odchádzala z práce a všetci sa lúčili a priali si pekný víkend. Predĺžený víkend, lebo v piatok bol štátny sviatok. Keď som vošla do miestnosti, v ktorej sme si odkladali zakladače a magnetofóny na police označené menom a kolegyne si omotávali pred zrkadlom okolo krku slušivé šály. A všetci si priali príjemný ví-kend. Už vtedy som si zakazovala fajčiť. Vyšla som z práce, a kým som čakala na autobus, plánovala som, ako už naozaj prestanem. Že ak si teraz nezapálim, strávime voľný deň spolu. Zavoláš mi a pôjdeme sa na Všetkých svätých prejsť na cintorín. A celý nasledujúci deň som robila dokola stále to isté. Vybrala som spomedzi práve umytého riadu ešte vlhký tanierik. Nikdy som si nekúpila popolník, aby som nepriznala, že skutočne fajčím. Nefajčím a nepotrebujem popolník. V obchodíkoch špecializovaných na narodeninové darčeky alebo v turistických stánkoch na hlavných námestiach rôznych miest som často nachádzala pekné popolníky. Napríklad kovový zvonec, ktorý ako ľalia visel na železnej strune. Kvet ľalie sa dal zaklopiť, aby ohorky nebolo vidno a nebolo cítiť popol. Alebo strieborné gule, ktoré sa dali otvoriť ako tie glóbusy, v ktorých sa skladuje alkohol. Elegantná nerezová guľa sa otvorila a dovnútra sa odklepával popol. Samé pekné veci, ktoré by sa dali položiť na konferenčný stolík. Keby som bola fajčiarka. Ale zakázala som si aj kúpiť popolník. Brala som ich do rúk a ohmatávala ako šperky. Takmer nežne ako krehké mláďatá. Ale vždy som si pritom pomyslela, že na pekné veci majú právo len nefajčiari. Na lak na nechty alebo na orientálne šály. A tak som nemala popolník a popol som odklepávala na obyčajné erárne tanieriky. Popol z nesčíselných posledných cigariet. Otriasla som z tanierika posledné kvapky vody a položila na stôl. Rituálne, lebo toto bude moja posledná cigareta. Dnes, na Všechsvätých v roku dvetisícšesť. Cigarety sama pred sebou dôkladne ukrývam. Nemám škatuľky cigariet porozkladané po byte. Ani plné popolníky na miestach, kde zvyčajne fajčím. Na stole pri počítači alebo na kuchynskej linke pri okne. To by som bola fajčiarka. Stačilo by, aby ku mne niekto prišiel a hneď by to videl. Že v tomto byte býva fajčiarka. Keby som sa niekedy odfotografovala vo svojom byte, bolo by na fotografii vidieť škatuľu Marlboro light položenú na stole. Nie naschvál, ale bola by tam, ako budík na nočnom stolíku alebo nedojedené jablko pri telefóne. Jablko, do ktorého som zahryzla a práve zazvonil telefón, takže som ho položila vedľa telefónu a zabudla odpratať. Keby som bola fajčiarka, boli by cigarety prirodzenou súčasťou môjho bytu. Ale nie som fajčiarka. Cigarety mám ukryté v druhej zásuvke dreveného stolíka. V prázdnej zásuvke vyhradenej na cigarety. Vo vedľajšej sú ponožky a spodná bielizeň a v spodnej uteráky a niekoľko balíčkov silonových pančušiek. Všetko na svojom mieste, tak ako cigarety. Teraz, keď je na stole namiesto popolníka položený ešte vlhký tanierik, otvorím zásuvku a zo škatuľky vyberiem jednu cigaretu. Nie celú škatuľku, ktorú by som si potom položila vedľa seba na stôl. Vedľa popolníka, tak, aby bola stále poruke. Aby som si mohla raz za čas vziať cigaretu. Vyberiem si len jednu a ostatné nechám bezpečne zavreté v zásuvke. Z kuchyne si vezmem zápalky. Ani tie nemám pri sebe v izbe. A nemám zapaľovač. Mám len zápalky, ale nie kvôli fajčeniu. Len preto, že v kuchyni mám plynový sporák. V mojom byte sa nevarí na elektrickom, ale na plynovom sporáku. Takže zápalky musím mať. Zapaľovač nemám, lebo aj zapaľovače patria fajčiarom. Keď sa ma niekto v meste opýta, či mám oheň, odpoviem, že nie. Nie som predsa fajčiarka, aby som so sebou nosila zápalky. Alebo nebodaj zapaľovač. Takže teraz je všetko pripravené. Na stole čerstvo umytý tanierik, v ruke jedna cigareta a škatuľka zápaliek z kuchyne. Môžem si zapáliť poslednú cigaretu. Zapálim si a popol odklepávam na tanierik. Potom ešte jednu. Opäť idem k stolíku a otvorím vrchnú zásuvku. Vyberiem opäť len jednu cigaretu, len zápalky už ostali v izbe. Zapálim si a fajčím. Niekedy ešte aj tretiu. Na rozlúčku. Lebo teraz už naozaj musím prestať. Toto bude už naozaj posledná. Ak totiž teraz prestanem fajčiť, onedlho mi zavoláš. To už budem naozaj nefajčiarka. A vo svete nefajčiarov je všetko pekné a hladké. Je Všechsvätých a ty mi pošleš esemesku, čo práve robím a či sa nejdeme prejsť na cintorín. Vonku fúka silný vietor a môžeme sa pozerať, ako v tme blikocú plamene nesčíselných kahančekov. Aby som si to všetko zaslúžila, prestanem fajčiť. Dofajčím túto poslednú cigaretu a ohorky z tanierika spláchnem v záchode. Pootváram všetky okná, hoci vonku je zima a musím si obliecť sveter. Ale dôkladne chcem vyvetrať cigaretový dym. Tak, aby po ňom neostalo ani stopy. Tanierik umyjem voňavým saponátom a zápalky vrátim na ich miesto pri plynovom sporáku. Niekedy dokonca vyhodím aj cigarety. Do koša na smeti, aby ma nepokúšali. Teraz som naozaj nefajčiarka. Sedím v izbe a čakám, kedy zavoláš. Alebo napíšeš esemesku. Teraz, keď som si ju nefajčením zaslúžila. Potom mám opäť chuť na cigaretu. Takže ešte naposledy. Spomedzi riadu vyberiem ešte vlhký tanierik. Cigarety musím niekedy vyberať z koša na odpadky. Zase vyberiem len jednu. Ostatné nechám tam, kde sú. Vezmem z kuchyne zápalky a zapálim si. Potom opäť vetrám a umývam tanierik voňavou penou. Idem si umyť ruky aj zuby, aby ani na mne neostalo po pachu cigariet ani stopy. V izbe je chladno, lebo okná sú pootvárané dokorán. A takto sa to ustavične opakuje. Ale nezakazovala som si len fajčenie. Budeš mi písať esemesky, ak budem ráno skoro vstávať. Nebudem vylihovať v posteli, ale nastavím si budík na pol siedmu, uvarím si kávu a pustím sa do práce. Som učiteľka nemčiny a severských jazykov. Píšem knihu o mytológii škandinávskych krajín a učím nemčinu v jazykovej škole. Pracujem na plný úväzok a knihu musím písať vo voľnom čase. Večer, keď sa vrátim zo školy a cez víkendy. A v štátne sviatky. Takže si nemôžem dovoliť vylihovať v posteli. Keď ráno skoro vstanem, a hneď sa pustím do práce, keď nebudem fajčiť a strácať čas, napíšeš mi podvečer esemesku a stretneme sa. Pôjdeme sa prejsť na cintorín a v sviatočnom vetre sa budeme túliť jeden k druhému. Potom prídeš ku mne. Do bytu, v ktorom necítiť cigaretový dym. Tak ako v byte fajčiarov. V mojom byte je vôňa vonnej tyčinky a po cigaretách ani stopy. Ľahneme si do postele a budeme sa rozprávať. Budem ťa hrýzť a kričať. Z aromatickej sviečky sa bude šíriť vôňa levandule alebo škorice. Ponoríš sa do mňa ako pod morskú hladinu. Na chvíľu zadržíme dych, aby sme sa neutopili. Potom naraz vykríkneme. Potichu, takže to počujeme len my. Stratíš sa vo mne ako ihla v kope sena. Rozplynieš sa ako dym. Keď sa konečne stanem nefajčiarkou a ty mi napíšeš tú esemesku. Ale teraz si ešte raz zapálim. V novembri sa stmieva skoro a vonku je už tma. Vezmem z kuchyne tanierik a z odhodenej škatuľky ešte jednu cigaretu. Ale tomu všetkému je koniec. Tento príbeh nebude o tebe. Už nijaké zákazy a vyčkávanie na zvonenie mojej Nokie. Island už poznám. Ako študentka som v Reykjaviku strávila dva mesiace na kur-ze islandčiny. Nenaučila som sa skoro nič, lebo všetci účastníci kurzu vedeli po anglicky. Ale aj tak mi to teraz pomohlo získať štipendium na ročný pobyt. Aby som konečne dokončila svoju knihu. A oslobodila sa od zákazov, ktorých plnením si vyslúžim tvoje nočné návštevy. Kupujem si ich ako jedlo za potravinové lístky. Celý deň trniem a skúmam, či si nevolal. Keď som si práve umývala zuby po ďalšej z nesčíselných posledných cigariet. A potom, keď konečne napíšeš, opäť na teba čakám, ale teraz už ináč. Čakám na teba ako na spln, s istotou, že prídeš. Splnu sa nedá vyhnúť. Splnu sa dá veriť. Na spln môžeme čakať pokojne, a čakanie si krátiť radostnými činnosťami. Tak som na teba čakala asi od piatej popoludní. Lebo na Všechsvätých si o piatej skutočne napísal. Do piatej som na teba čakala tiež, ale skôr ako na výhru v lotérii. Ako bezdomovci, čo si za vyžobrané mince kúpia žreb a celý deň postávajú pred stávkovou kanceláriou. Ale teraz už nijaké čakanie. V islandskom príbehu nie je pre teba miesto. Ako v kufri, do ktorého sa už nezmestí ani zápalková škatuľka. Svoju slovenskú Nokiu som vypla a strčila na dno cestovnej tašky. Do príručnej batožiny som si dala škatuľku cigariet a zápalky. Tento príbeh bude len o mne. O mne v Reykjaviku.