kVapKa ViTriOlu
Slovensko zachvátila vlna protipotratovej kampane. Nie prvýkrát a ani poslednýkrát. Spôsob, akým táto kampaň prebieha, si zasluhuje nie kvapku, ale vedro vitriolu. Čo vedro – niekoľko vedier! Nebudem sa ja však teraz zapodievať tým, či naturalistické (alebo hyperrealistické?) vyobrazenie z maternice čerstvo vyškrabnutého plodu (podľa mňa ide o gumenú atrapu namočenú do kečupu, o mediálnej manipulácii každý z nás už vie svoje, všakže, a najhlbšie marketingové skúsenosti majú cirkvi a ich ovečky) na verejných priestranstvách je estetické alebo nie. Skôr ma zaujímajú slogany sprevádzajúce túto nepochybne bohumilú kampaň. Nad spomínaným obrázkom mŕtveho (údajne) ľudského plodu sa skvie nápis: „Tebe právo na život odopreté nebolo.“ Skvelé! Právo na život! Úžasné! Určite stojí za úvahu: právo na aký život? Na život na Slotovom a Ficovom Slovensku? Právo na život v krajine, kde vyčíňajú katolícki fundamentalisti, skinheadi, mafiáni, nenásytní developeri, zákerní mobilní operátori, retardovaní hiphoperi a skejteri a bývalí aj budúci komunistickí papaláši? Právo na život v krajine, kde o pár rokov bude kriminalita taká, že na uliciach sa bude beztrestne lynčovať? Neveríte, že to tak naozaj bude? Pozrite sa na dnešné postoje poslancov, súdnictva a polície. Zdá sa vám, že máte do činenia s garantmi akéhokoľvek poriadku v krajine? Takže právo na život mi nebolo odmietnuté. Hm. Lenže ja som o nijaké právo nežiadal; neviem, ako vy, ale ja som sa nenarodil z vlastnej vôle. A keby mi bolo umožnené pred narodením (či splodením) vedieť, čo je toto za svet, tak sa sem veru (ani za svet!) nehrabem! Právo na život? Vo svete, kde hrozí globálne otepľovanie, gigantické záplavy, náboženské fundamentalizmy a zúrivý boj o posledné zásoby nerastných surovín a pitnej vody? Že som pesimista a že by som sa mal liečiť? Nuž... vyčkajme (radšej) času, ako hus klasu. Alebo ako hovorí klasik: žime, potom uvidíme. Právo na život. Nechápem len, ako možno prišiť právo na čokoľvek tvorovi, ktorý ešte nemá vlastnú vôľu, nerozmýšľa, čiže si nevie ani vybrať medzi jedným a druhým právom na to alebo na ono. Bojovníci za právo na život sú zrejme prichystaní postarať sa aj o prípadných mentálne a telesne postihnutých (side effects), lebo zrejme, v prenatálnom štádiu, aj oni už v drobných ručičkách stískajú transparent s nápisom „Právo na život“. Bojovníci za právo na život hendikepovaných poloľudí asi majú neobmedzené finančné možnosti, nachystané ústavy so špičkovými technológiami a bezbariérové byty. Bojovníci za právo na život sú asi vzdelanejší a múdrejší ako všetci filozofi a vedci svetových dejín, pretože už nemusia riešiť večné záhady toho, čo je to „život“ a odkiaľ pokiaľ siaha to čudo, ktorému sme dali meno „človek“. Boží bojovníci, ktorí právo ženy na slobodné rozhodovanie o vlastnom tele pokladajú pravdepodobne za bosoráctvo, asi bez problémov vyriešia čokoľvek, veď pod vyššie spomínaný bilboardový obrázok napísali: „Od roku 1957 bolo na Slovensku usmrtených 1 370 000 detí“. Nepristavujme sa pri hrubej nehoráznosti, ktorá autorovi sloganu dovolila ľudské embryo nazvať dieťaťom a radšej sa zamyslime nad tým, či by bol na Slovensku väčší blahobyt, keby na ňom žilo o milión ľudí viac. Ktovie, možno áno. Len niekto by tomu miliónu – postupne, pravdaže – musel nájsť prácu, bývanie, zabezpečiť plienky, jasle, škôlku, gymnáziá, učňovky, vysoké školy, prácu, dôchodok, rakvu, miesto na cintoríne. Na jednej strane je síce pravda, že dediny a menšie mestá pomaly vymierajú a školy, učňovky a nemocnice zanikajú – lebo chýbajú ľudia. Na druhej strane zas – a to zrejme patrí medzi večné zázračné paradoxy Slovenska – vždy je všade všetko preplnené. Preplnené sú hypermarkety – nielen v Bratislave –, preplnené sú internáty, vysoké školy, úrady, väznice, diaľnice, nemocnice, banky, nočné bary, železničné stanice, ba ani ten zasraný podnájom nie je také ľahké zohnať... Čo by sme teda robili, keby na Slovensku žilo o milión obyvateľov viac? Možno by tu bol raj to napohľad, pečené holuby, ruže, ba aj holubičia povaha, ktovie, ale z toho milióna by sme museli odrátať deti, hendikepovaných, vrahov, zlodejov, športovcov, kňazov, nezamestnaných, invalidov, starnúcich ľudí, siroty – to všetko sú ďalšie náklady pre spoločnosť, ktorá, zdá sa, takmer s ničím si nevie poradiť. Takže Slovensko by bolo zhruba tam, kde je dnes. Možno každé z väčších miest by malo o dva či tri hypermarkety navyše. Na veľkú radosť majiteľov obchodných sietí. Mimochodom, kto vie, ako by si Slováci poradili s pocitom, že je ich viac, možno viac ako je únosné, nevedno, aké množstvo je Slovák sám zo seba schopný ešte zniesť, veď neznášanlivosť a závisť v slovenských končinách sú priam legendárne. A teraz si to predstavte: o milión Slovákov viac... To by mohlo viesť k zvýšenej úmrtnosti – kôz všetkých susedov. Právo na život. Hm. Najväčšmi ma na tej kampani desí, že akosi tuším, že sa za ňu nestavajú (výlučne a len) babky na dedine a ich farári s eunuchovskou melodikou hlasu, ale oduševnení, neraz aj vysokoškolsky vzdelaní mladí Slováci. Takých sa ja naozaj bojím, pretože cítim, poznám ich zjednodušené, fanatické, fašistické, hormonálne nevybalansované, upotené a udychčané predstavy o živote. O tom živote, o ktorom vlastne ešte nič dokopy nevedia, lebo nemajú odvahu žiť, len tárať. O tom živote, v ktorom človek má právo na slobodné rozhodovanie. O živote tých, ktorí nenanucujú svoje pravidlá hry iným. O našom živote.
