Herecký koncert Roberta Rotha

Štrnásteho septembra 2007 ovládol veľké javisko činohernej sály novej budovy SND Hamlet Roberta Rotha. Navonok tradičný, ale predsa iný. So silným vnútorným nábojom rebelanta. Kultivovaná tri a polhodinová inscenácia režiséra Petra Mikulíka nie je nuda, ale ani nerozvíri hladiny slovenského divadelného života. Je poctivá v príprave, výklade a interpretácii. Možno v nej nájsť množstvo pozoruhodných významových drobností, logických postupov, metafor (povedzme vzťahu prvku kostýmu – napríklad čiernych rukavíc – a výkladu postavy či výstupu). Naopak, mnohé a mnoho je nevyloženého, nevysvetliteľného, najmä obidve ženské postavy a väčšia časť kostýmov vo vzťahu k postave, situácii. Zámer? Alebo neschopnosť diváka pochopiť ponúkaný eklekticizmus kostýmovej zložky i hereckého štýlu? V čom sa odlišuje bratislavská inscenácia Hamleta z roku 2007od nitrianskej z roku 2001? Spájajú ich nové budovy a vyspelá technika. V Bratislave ho naštudoval kmeňový režisér, v Nitre maďarský hosť Róbert Alföldi. Ten inscenoval klasický Shakespearov text jednoznačne súčasne. Príbeh jeho Hamleta bol príbehom mladého človeka v odcudzenom, citovo vyprázdnenom prostredí, v ktorom je prirodzená komunikácia nahradená technickými prostriedkami. V Nitre sa Hamletovi objavil duch jeho otca na obrazovke počítača, cez počítač s ním viedol dialóg a na základe takto získaných informácií potom Hamlet konal a doviedol svoje konanie do tragického konca nielen pre kráľovský rod, ale aj pre celú krajinu. Netušil a ani sa nedozvedel, že bol obeťou hackerskej akcie v rámci politických a mocenských bojov. Jemná aktualizácia V Bratislave necítime zákulisné hry proti Hamletovej domovine, len o nich počujeme. Fortinbras si v záverečnej scéne nesadá na kreslo ako osloboditeľ, budúci láskavý vládca. Práve naopak. Má svoje dávne práva na krajinu, ktorú dobyl a je čas ich naplniť. Dobyvateľ Fortinbras a jeho bojová družina oblečená a vyložená ako výsadkári, resp. skupina vycvičená na boj s terorizmom, je jemná aktualizácia a základný kľúč k Hamletovi Petra Mikulíka. Od neho sa odvíja scénografické riešenie: na jednej strane tradičná scéna múrov hradieb (paralela s Nitrou), na druhej zakomponovanie viacerých nových prvkov. Najvýraznejšími z nich je využívanie javiskovej techniky. Funkčnej točne doslova i významovo, ako aj vytváranie ďalších hracích priestorov vysúvaním častí javiska na hydraulických stoloch, ktorých sa konečne po Prešove a Nitre dožila aj Bratislava. Scénografka a kostýmová výtvarníčka Anna Grusková potiahla scénu cez proscénium až k hľadisku. Scény s duchom mŕtveho Hamletovho otca sa odohrávajú nad orchestriskom. Z neho sa vynorí Duch, aby upozornil na krivdy spáchané na svojej osobe. Oneskorená metafora Skôr ako môže Duch Michala Dočolomanského vysloviť svoje posolstvo synovi Hamletovi, divákov verbujú „kočovní“ herci na dobré divadlo. Na javisko prichádzajú s principálom Dušanom Jamrichom so zmenšeným vozom SND na prepravu kulís. Také používa divadlo pri prevoze z dielní do divadelných budov – s nápisom Slovenské národné divadlo. Metafora jarného sťahovania našej prvej scény zo stredu mesta k brehom Dunaja by zaúčinkovala, keby sa inscenáciou Hamleta otvárala nová budova, resp. veľká sála Činohry SND v tejto budove. „Prišli herci, budú hrať...“, lenže mladým adeptom veľmi nie je rozumieť, čo vravia. Takýto lapsus možno kočovnej skupine hercov odpustiť, len by nemali propagovať prvú scénu. Ešteže Prvý herec ich má čo naučiť, lebo vie, čo hovorí a ako to hovorí. Obsadenie bývalého generálneho riaditeľa Dušana Jamricha do tejto postavy je účelné i obrazné. Túto skupinu (už bez identifikácie SND na voze) si najme aj Hamlet na zahranie scénky o smrti jeho otca. Vtedy divák ocení pohybovú schopnosť mladých hercov v parodujúcom pantomimickom výstupe. Hamlet Roth nič nepredstiera V Nitre hrali preklad Jozefa Kota, ktorý vyhovoval dynamike inscenácie, jej údernosti, pointovaniu. Absenciu hrubých slov nahradili akciou (napr. Hamletovo znásilnenie Ofélie pri pravom portáli), striedaním rytmov obrazov. V Bratislave si objednali nový preklad už od „dvorného“ prekladateľa Ľubomíra Feldeka. Čím je Feldekov jazyk živší, expresívnejší, tým kultivovanejšie sa herci pohybujú po javisku. Akoby režisér stavil na tejto nepriamej úmere. Najtemperamentnejším hráčom na javisku je Hamlet. Rothov Hamlet už nie je tým intelektuálnym filozofom Martina Hubu v novoscénickej inscenácii Miloša Pietora z roku 1974, ani rebelantom Mareka Majeského u Alföldiho. Robert Roth je súčasný, energický, mysliaci, ironický, sebaironický a miestami aj cynický. Je skôr komentátor ako účastník hry. Nervný, a predsa z neho vyžaruje pokoj. Jeho Hamlet je manipulátor, ktorý sa priam teší, keď oznamuje divákom, čo ide urobiť. Po tvári mu steká pot a divák vidí zboku aj črtajúce sa bruško. Je svižný, po javisku i pri zliezaní z hradieb sa pohybuje ako mačka. Ostražitý. Slová mu z úst plynú prúdom, ale nestrácajú sa. Rozumieť mu každú hlásku. A význam toho čo vraví. Nič nepredstiera, nehrá. Hrá s otvorenými kartami, nezahráva sa ani s Oféliou Ivany Kuxovej. Tá má viac tvárí. Najprv ako vyzretá žena, neskôr ako mladá deva z francúzskeho vidieka. Blúza, sivá šatová sukňa, čierne pančuchy, topánky na opätku, baretka pripomínajú skôr partnerku z Remarquových Troch kamarátov ako zamilovanú, neistú Oféliu. Príčina jej nepríčetnosti a napokon smrti zostala ukrytá v Shakespearových veršoch. Herečka na javisku prezentuje len zmeny v správaní, necítiť ich príčinu. Aj pri kráľovnej Gertrúde režisér akoby uprednostnil vonkajšiu, opisnú charakteristiku postavy pred odkrytím jej vzťahu ku Claudiovi i synovi Hamletovi. Suverénny Claudius v interpretácii Jozefa Vajdu a navonok sebaistá, ale vo vnútri zraniteľná Gertrúda Zdeny Studenkovej napriek tomu, že sú v popredí diania i javiska, pôsobia pasívne. Šaty robia človeka, kostýmy divadlo Kľúč je vari schovaný v kostýmovaní postáv. Claudius i Gertrúda prichádzajú v bielom, neskôr výtvarníčka preoblečie Gertrúdu do červených šiat, ale zomiera opäť v bielych. Hamlet má tri štvrtiny hry čierny odev, až v závere pri súboji biely. Biela je znak klamu, nepravdy, vyrovnania s osudom, čierna úprimnosti, červená neistoty, strachu. Hamlet nemá zvyčajnú zlatú reťaz a neprechádza sa s knižkou po javisku. Namiesto nej sa hrá so skákajúcou loptičkou. Tak ako hopká loptička, odíde aj Hamlet zo scény po zabití Polonia. Do matkinej spálne sa nedostane po svojich, dovezie ho osud – točňa, keď predtým nevyužil možnosť osamote zabiť Claudia. Aj Ofélia je ladená do sivej i zlatej so sivočiernymi flitrami. Výstup podávajúci dôkaz o jej pomätenosti sprevádza biela blúza, ktorú si zrelé vtáčatko lapené nevedno do akých sietí rozhalí. Najdôležitejším kostýmovým znakom sú čierne kožené rukavice. Podľa nich sa dá určiť falošnosť v mysli i v konaní postáv a ich vzájomné vzťahy. Do zmesi kostýmov oscilujúcich medzi spoločnosťou celebrít (kráľ, kráľovná), rebelantov (Hamlet), zapadajú aj Rosenkrantz a Guildenstern s koženými sakami, kockovanými nohavicami, vestami i kravatami, kopírujúci bohatých i zbohatlíkov. Najkomickejší sú obaja hrobári. Prvý Stana Dančiaka so švejkovskou čiapkou na hlave, v elegantnom hnedom károvanom saku s koženými nášivkami na rukávoch s čiernym motýlikom, vestou, rukavicami bez prstov, vo vysokých topánkach a s lopatou pôsobí ako bonviván minulosti i prítomnosti. Hrobárov kumpán Ondrej Kovaľ s ním farebne ladí – na hlave má čierny pinč, biele žabó, pásikavý pulóver a šál, sako, nohavice, elegantné topánky, motyka. Sú milí, bez hlbšieho zamyslenia nad zmyslom života. Úctyhodný je Dančiakov návrat na javisko. Nedá sa nespomenúť výstup hrobárov v Alföldiho inscenácii, ktorý sa konal v pitevni pri naturalistickej ukážke posmrtnej púte ľudského tela. U Mikulíka Oféliin pohreb evokuje tichý protest mafie. Koná sa v zadnej časti javiska, na protiľahlej strane oficiálnych hrobiek, z ktorých vystúpil v bielom rubáši Duch Hamletovho otca. Záverečná scéna sa ponáša na Michalkovove filmy Čechova. Dlhý stôl s bielym obrusom je obrazom poslednej večere, ku ktorej prítomní nezasadnú. Biela farba kostýmov (okrem Leartesa), súboj s kordmi pôsobia ako osvieženie prázdninových dní. Mikulíkova inscenácia Hamleta z roku 2007 je panoramatickým obrazom olejomaľby, na ktorej sa nám niektoré postavy páčia viac, iné menej. Čím viac sa na obraz pozeráme, tým viac v ňom nachádzame jemné krásy a s nimi sa vynárajú schválnosti od maliara, ktoré nechápeme. Sme svedkami nenásilného násilia, výmeny pozícií na kreslách, prezentácie techniky, scénických znakov (premena skleníka na klietku, na zrúcaninu po bojoch...). Obraz zachytáva aj nádherné mĺkve zomieranie Hamleta. Po ňom už len slová Fortinbrasa. A po nich železná opona. Pred takýmito dobyvateľmi sa treba chrániť. Autorka pracuje v Kabinete divadla a filmu SAV Medzititulky Slovo