Musíme si uchovať nádej v mene tých, ktorí žiadnu nemajú

David Craven, profesor dejín umenia Narodil sa v roku 1951. Zaoberá sa vzťahom umenia a politiky, Latinskou Amerikou a politickou ľavicou. Pracoval okrem iného na univerzite v Princetone, od roku 1993 pôsobí na University of New Mexico. Je autorom viac ako sto článkov v odborných časopisoch a kníh Art and Revolution in Latin America, 1910-1990 (Umenie a revolúcia v Latinskej Amerike 1910-1990), Latin American Posters: Public Aesthetics and Mass Politics (Latinskoamerické plagáty: verejná estetika a masová politika), Mexican Modern: Masters of the 20th Century (Mexická moderna: Majstri 20. storočia), Diego Rivera As Epic Modernist (Diego Rivera ako epický modernista), Abstract Expressionism and the Cultural Logic of Romantic Anti-Capitalism: Dissent during the McCarthy Period (Abstraktný expresionizmus a kultúrna logika romantického antikapitalizmu: disent v čase McCarthyizmu). Nedávno navštívil Bratislavu a pri tejto príležitosti poskytol Slovu rozhovor. S hosťom Slova sa rozprával Michal Polák Prečo ste prišli na Slovensko? – Bolo to na pozvanie Adama Bžocha, ktorého poznám z pobytu na Inštitúte pokročilých štúdií v Budapešti. Nikdy predtým som Slovensko nenavštívil a bol som zvedavý. Počul som o Bratislave veľa dobrého. Urobila na mňa dojem, je to tu veľmi pekné. Nie plné turistov ako Praha – tá je teraz už Disneylandom. Nuž a zaujíma ma tunajšia politická a ekonomická situácia. Z Českej republiky mám nedobrý pocit, lebo Václav Klaus podporuje Busha, a to ma vždy nahnevá. Tešíme sa, keď sa ľudia odinakiaľ stavajú proti Bushovi, lebo veľa ľudí je proti nemu aj doma a túto solidaritu potrebujeme. Ale keď ho poľský alebo český prezident podporia, dáva mu to legitimitu. Najviac ma takto rozčuľuje Tony Blair. Takúto legitimitu si nezasluhuje. V Českej republike som chcel vidieť aj dôsledky Klausovej politiky – sú dosť hrozné. Do infraštruktúry sa nič neinvestovalo už roky. Horšie železničné stanice som v Európe nevidel. Václava Havla v istom zmysle obdivujem, ale čo sa týka tretieho sveta, podporuje imperializmus. Neuvedomuje si to, ale keď podporuje Busha, poskytuje podporu presne tomu, proti čomu vraj vždy bol – mučeniu a útlaku. A ľudské práva? Sťažuje sa, že sa porušujú na Kube? Mal by navštíviť krajiny, ktoré Bush v Latinskej Amerike podporuje. Kuba je oproti Guatemale dievčenským penziónom. Ešte aj dnes, po skončení diktatúry? – Ale určite. V Guatemale sú aj naďalej eskadry smrti. Problém je asi v tom, že bez ohľadu na zločiny, ktoré sa v týchto krajinách dejú, oficiálne sú to demokracie. Možno formálne, ale sú. Kuba ňou formálne nie je. – Kameňom úrazu je tento pojem parlamentnej demokracie. Bol som na Kube viackrát, mám tam dobrých priateľov, a ja by som povedal, že je to veľmi vnútorne protirečivá krajina. Vôbec nie je ako krajiny sovietskeho bloku, v továrňach tam existuje istý druh samosprávy (autogestión). Robotníci si vyberajú svojich manažérov a nevyberajú vždy členov komunistickej strany – vyberajú tých, ktorým dôverujú. Je to však pravda aj v skutočnosti, alebo iba formalita? – Rozhodne je to skutočnosť. Kubánska vláda je veľmi vnútorne protirečivá. Fidel Castro a vláda si monopolizujú povedzme zahraničnú politiku, ale na miestnej úrovni existuje rozsiahla samospráva. Jedným zo spôsobov, ako prežili rozpad Sovietskeho zväzu bolo, že odovzdali výrobu potravín miestnym oblastiam. Všade sú tam teraz mikrofarmy. A to sú kooperatívy [nie družstvá na sovietsky spôsob], ktoré si riadia sami miestni ľudia, rôznym spôsobom, podľa regiónu, etnickej skupiny... Kubánska vláda má veľký rešpekt pred miestnymi pracovnými rozhodnutiami, ktoré neútočia na „zahraničnú politiku“. Inými slovami, človek nemá slobodu oslavovať americkú vládu, ale má slobodu povedať na miestnej úrovni, komunistická strana podľa nás nemá potuchy, o čom hovorí, my by sme to tu riadili lepšie – a odpoveď je, OK, tak to urobte. Je to pozoruhodná situácia, rozsiahla samosprávna demokracia a nijaká parlamentná. Oficiálne síce majú aj voľby, podľa princípu demokratického centralizmu. To značí, že si volia miestnych zástupcov – a tie voľby sú často demokratické – lenže potom sú ešte ďalšie dve úrovne, ktoré vyberajú vedenie krajiny. Obyvateľstvo v tomto nemá nijaké slovo a vyberaní sú stále tí istí ľudia. Je známe, že Kuba sa z hľadiska zdravotných či vzdelávacích ukazovateľov môže porovnávať aj s krajinami prvého sveta. Z tohto hľadiska možno pochopiť, prečo by ju niekto ako vy mohol podporovať. Zároveň ste však kriticky mysliaci človek – a teda je dosť možné, že na Kube by ste žili v disente, ba možno vo väzení... – To je možné. Často som o tom rozmýšľal – mám kubánskych priateľov, ktorí majú podobné názory ako ja. Pritom môžu vycestovať a prednášať mimo krajiny. Jeden z najznámejších výtvarných kritikov, Gerardo Mosquero, niekedy spomína, ako mu znepríjemňujú život – často to je skôr z osobných dôvodov, ale vydávajú to za politickú záležitosť, podľa štýlu starej Nemeckej demokratickej republiky: „Chcel by som tvoju frajerku... tak ťa udám, že nie si dobrý súdruh!“ Takže mu život strpčujú takéto nepríjemnosti, vyplývajúce zo zneužívania byrokratickej štruktúry, aká by jednoducho nemala existovať. Tá je koreňom problému. Takže áno, je dosť možné, že by som mal na Kube problémy. Ale treba si uvedomiť, že základnou otázkou pre šesť miliárd ľudí na svete nie sú občianske slobody. Ja ako intelektuál by som bez nich, samozrejme, nemohol žiť, ale pre nich sú základnou otázkou ľudské práva. A v tých sa Kube darí veľmi dobre – v práve na prácu, na potraviny, na vzdelanie, na zdravotnícku starostlivosť, ba právo nosiť zbrane. Každý na Kube má prístup k strelnej zbrani. Naozaj? – Ale isteže. Veď práve preto, že existuje takáto občianska milícia, sa americká vláda neodvažuje na Kubu vtrhnúť. Musela by bojovať o každú štvrť zvlášť. Nie proti profesionálnej armáde, to len v prvom slede, ale potom proti samotnému dobre vyzbrojenému obyvateľstvu, ktoré vie svoje zbrane používať. Takže ak by naozaj chcelo zvrhnúť svoju vládu, mohlo by to spraviť. To je na Kube to zvláštne – ľudí niekedy diskriminujú, niekedy nie. Viem, že obyvatelia vládu vo verejnej diskusii kritizujú. Pravdaže, dávajú si pozor na to, ako, ale povedia napríklad, že zásobovanie potravinami nefunguje. Že je to zle urobené a treba to napraviť. Nepovedia však, že by chceli parlamentnú demokraciu na európsky spôsob. Ba nie je jasné, či by im napadlo, že by ju mali chcieť. Myslíte si, že to, čo existovalo tu vo východnej Európe a čo viac-menej stále existuje na Kube, je socializmus? Ak nie, prečo? – Mojím základným predpokladom je, že socializmus sa začína demokraciou na pracovisku. Veľmi sa mi páčia názory [ľavicových kritikov „komunizmu“] Karla Korscha, Antona Pannekoeka, Rózy Luxemburgovej, Noama Chomského – všetci to tvrdia. Myslím, že je to absolútne zásadná vec. Ale tým sa to nekončí, demokracia na pracovisku ešte neznamená socializmus. Ďalej musí existovať miestna samospráva, pri ktorej o všetkom nerozhoduje centralizovaná strana, pri ktorej človek má určitú kontrolu nad prácou, ktorú vykonáva. A nielen čo sa týka práce – na Kube sú v tomto veľmi dobrí, v rámci tovární existujú amatérske hudobné skupiny, je to celé hnutie a sú o tom skvelé filmy. Dostávajú od štátu financie, ale štát ich nekontroluje. V takýchto veciach sú podľa mňa prvé krôčiky k socializmu. Po nich, pravdaže, môže prísť veľa chybných krokov. Kubu na chvíľu nechám bokom, ale v Sovietskom zväze a väčšine ostatných krajín podľa mňa vládol štátny kapitalizmus. To je pozícia Frankfurtskej školy – Friedrich Pollock vo svojej slávnej eseji dokazuje, že existujú dve formy štátneho kapitalizmu. Jedna má podobu Rooseveltovej administratívy, to je tá liberálna, pri ktorej ostávajú zachované občianske slobody. Druhá podoba je Sovietsky zväz, kde je podstatou len hrubé poskytovanie materiálnych statkov a ostatnými stránkami ľudskej existencie sa nezaoberá. Tvrdí sa v nej, že strana zastupuje prakticky všetkých – demokratický centralizmus – a s tým nemôžem súhlasiť. Nuž a potom existujú naozaj strašné formy štátneho kapitalizmu, ako je fašizmus. Ten je podľa mňa skutočne ukrutnou formou kapitalizmu. Ak sa pozrieme na to, čo sa dialo v Nemecku či v Taliansku alebo v Španielsku, kapitalizmu sa tam darilo nesmierne dobre. Pracujúce hnutie bolo rozdrvené – aj komunistická i sociálnodemokratická strana. Nikto nevyjednával o minimálnej mzde, každý len pokorne prijal, čo vláda nariadila. Či to nazveme totalitným režimom v prípade fašizmu alebo autoritárskym v prípade Sovietskeho zväzu, sú to veci spojené so štátnym kapitalizmom. V USA je to premenlivé, niekedy to smeruje viac k autoritárstvu, niekedy menej. Práve teraz za Bushovej administratívy sa objavujú celkom otvorené fašistické tendencie. Na Slovensku je dnes módne hovoriť, najmä medzi pravicovými propagandistami, že komunizmus a fašizmus je v podstate to isté. ... – Nie, to by som netvrdil. ...ba zachádza sa ďalej – objavujú sa dokonca tvrdenia, že fašizmus samotný nikdy nebol pravicovým hnutím. Argumentom býva, že nemecký fašizmus sám seba nazýval „národným socializmom“, čiže bol vlastne hnutím socialistickým. – Myslím, že je to nezmysel a navyše neznalosť dejepisu. Všetky fašizmy boli založené na provincionalizme, na ničivej forme nacionalizmu, ktorá sa v krajinách sovietskeho bloku jednoducho nevyskytovala. Tam vládol internacionalizmus – iste veľmi abstraktne a viedlo to aj k mnohým stratám, či už v prípade Juhoslávie, Sovietskeho zväzu atď. Ale boli to veľmi odlišné spoločnosti. Fašizmus si vyžaduje teóriu nerovnosti rás – tá sa vyskytovala v každom fašistickom hnutí. A takisto si vyžaduje predstavu, že je možné stáť nad politikou – a také niečo by nikto o Sovietskom zväze či Juhoslávii netvrdil. Čo to znamená, stáť nad politikou? Nuž to, že Vodca zastupuje rasu ako celok. To sa v sovietskom systéme netvrdilo, a ani tak nebol postavený. Vyskytovali sa možno isté národnostné krivdy, ale nič porovnateľné s fašistickými krajinami. Toto tvrdenie je však založené na tom, že štruktúra štátu i dôsledky boli rovnaké – jediná vládnuca strana, výsledkom pôsobenia ktorej bol na jednej strane gulag, na druhej koncentračný tábor. Akoby teda išlo o to isté, i keď ideológie boli odlišné. – Dobre, ale to hovoríme o veciach len z hľadiska ich dôsledkov. Treba sa však pozrieť aj na ich vývoj, aby bolo možné vrátiť sa na začiatok a ísť inou cestou. V Sovietskom zväze či východnej Európe prevládalo rovnostárstvo ešte aj vtedy, keď išlo o útoky na národnostné skupiny. Nakoniec, Stalin bol Gruzínec, čiže mal ďaleko od Európana. Podobne ďalší – Bucharin atď., nemali západný, európsky pôvod. Program rasovej nadradenosti sa jednoducho nevyskytoval. Je dôležité, aby sme na toto rozlíšenie nezabúdali, napriek tomu, že treba hovoriť o príšerných dôsledkoch. Nikdy nepopriem, že gulag a koncentračný tábor boli podobné veci. Ale vznikli z odlišných dôvodov. Myslím, že toto treba chápať, ak na ne máme vedieť primerane reagovať. Gulag je výsledok riadne brutálnej predstavy o politickej činnosti a politickej konformity – ale predsa výsledok politiky. A dnes sa toto tvrdenie o totožnosti používa, samozrejme, preto, aby sa tým dokázalo, že neexistuje alternatíva. To bol predsa slogan Margaret Thatcherovej – TINA, There Is No Alternative, nijaká alternatíva nie je. Kto si to myslí? No predsa západný kapitál. Nuž, obyvatelia Ázie, Latinskej Ameriky a Afriky tvrdia opak. Snažia sa na niečo nové prísť. Niekedy nešikovne, inokedy ani nie. Za príklad takéhoto alternatívneho rozvoja sa Kuba v Latinskej Amerike často pokladala a ľavicoví lídri sa s Fidelom Castrom priatelia dodnes. Keď ste hovorili o socializme, ponechali ste Kubu na chvíľu bokom. Myslíte si teda, že sa jej systém nejako podstatne líši od toho, ktorý existoval v našich podmienkach? – Jeden z hlavných rozdielov medzi Kubou a východnou Európou je, že kubánska revolúcia nebola darom. Bolo to okrem iného hnutie za občianske práva [černošského obyvateľstva]. Američania toto nevedia pochopiť. Ak totiž povieme – skoncujme s kubánskou revolúciou, to značí, skoncujme s hnutím za občianske práva. Každý Kubánec to vie. Kto boli tí, čo ušli do Miami? Poväčšine ľudia španielskeho pôvodu. A aké boli dôsledky kubánskej revolúcie? Obrovský vplyv afro-karibského obyvateľstva. Dnes je napríklad každý tretí Kubánec vyznávačom santaríe. Prečo? Je to náboženstvo spojené s otrokmi, ktoré kolonializmus zakazoval a západní modernizátori zatracovali. Osobne som ateista a aj mne pripadá trocha čudné. Ale pre nich je to ľudový svetonázor. Kuba je teda v mnohých ohľadoch naozaj veľmi výnimočná. Nachádza sa na priesečníku mnohých rôznych otázok, zvlášť tých, ktoré sa dostali do popredia v šesťdesiatych rokoch. [Americký ľavicový ekonóm] Paul Sweezy prišiel kedysi s dnes slávnym argumentom, že keby nebolo Kuby, ani šesťdesiate roky v USA by neprebehli tak, ako prebehli. Ja si myslím, že má pravdu. A ešte aj dnes sa nedá uniknúť pred obrazom Che Guevaru – v Berlíne je úplne všade! Áno, ten obraz je už úplne skomercializovný... – Nie, úplne nie! Čiastočne skomercializovaný je, ale to, čo v ňom ľudia vidia... Pravica v USA bola veľmi rozhorčená, keď prišiel film Motocyklové denníky, rozhadzovali rukami „Panebože, ako môžete romantizovať toho teroristu?!“ Väčšina rozumných ľudí si však povedala, „Hm, všimol si zaujímavé veci o chudobe.“ To sa skomercionalizovať nepodarilo, niekde to tam je. Dobre, ale obrázok Che na tričkách je dnes predsa iba módnou záležitosťou. – Nie, s tým nesúhlasím. Áno, aj nie. Je to podľa mňa zmes rôznych vecí, tí ľudia niečo hľadajú, nevedia celkom čo. A samozrejme, že kapitalisti povedia „Ak môžeme zarobiť na tom, že vám budeme predávať symbol nášho zvrhnutia, isteže, predáme vám ho.“ Veď ktovie, ako dlho sa vôbec bude dať takto zarábať? Kapitalizmus sa nestará o budúcnosť, zaujíma ho len prítomnosť. Takže nič nie je už navždy kooptované, pohltené, privlastnené. Vždy sa to dá opäť odtrhnúť, „odvlastniť“. Hovoríte o tom, že ľudia v treťom svete sa snažia nájsť alternatívu. V Latinskej Amerike je celá skupina ľavicových lídrov – z nich za najradikálnejšieho sa zväčša považuje Hugo Chávez... – Chávez je podľa mňa veľmi rozporuplná postava. Používa populistický slovník, ktorým veci priveľmi zjednodušuje, hovorieva o „dobrých“ a „zlých“ – my sme dobrí, oni sú zlí... Ale úžasná postava je Evo Morales v Bolívii. Je možno najdôležitejší zo všetkých [týchto lídrov]. Je totiž úplne stotožnený s asi najutláčanejšou, ultra-vykorisťovanou domorodou komunitou sveta. Bolívijskí Indiáni nemali moc v rukách nikdy! Teraz ju majú. Pravdaže, stále tam prebieha obrovský zápas, regionálni guvernéri sa stavajú proti nemu a snažia sa jeho kroky zrušiť, je to celkom doslova triedny zápas, a navyše ešte zápas etnický. Vo všetkých týchto prípadoch sa však volá po miestnej samospráve, ktorá sa niekedy prejavuje vo forme kooperatívov. To je v súlade s tradíciou, ktorá siaha až k [mexickému revolucionárovi] Zapatovi. Máte veľmi hlboký záujem o Latinskú Ameriku. Rozprávame sa však najmä o politike. Ovplyvnilo vás to nejako aj v profesionálnej oblasti – dejinách umenia? – Keď som sa dostal do Latinskej Ameriky, začal som, samozrejme, čítať aj autorov mimo okruh Západu. Vo výtvarnom umení to bol napríklad človek menom Adolfo Sánchez Vásquez. Má sto rokov, ale stále ešte vyučuje, na UNAM, hlavnej univerzite Mexika. Mal nesmierny vplyv na kultúrnu politiku v Nikarague, na Kube a dnes aj v progresívnych oblastiach Brazílie. A nikto v USA ani Európe ho nepozná. Akého druhu bol tento vplyv? Keď sa v strednej Európe spomenie väzba medzi umením a politikou, zvlášť v prípade ľavicových režimov, ľuďom automaticky napadne – „socialistický realizmus“.... – Presne o to ide. Sánchez v 60. rokoch napísal knihu Marxove úvahy o estetike a ňou v podstate socialistický realizmus rozbil. Obhajuje abstraktné či poloabstraktné umenie. Keď roku 1981 navštívil Nikaraguu, urobil tam niekoľko verejných prednášok a tie mali obrovský dosah na kultúrnu politiku. V svojej knihe písal, že Marx nikdy nezamýšľal, aby existoval nejaký normatívny vizuálny jazyk. Existujú normatívne problémy, na ktoré treba reagovať – štrukturálne dedičstvo kolonalizmu a, samozrejme, kapitalizmu. Ale na túto reakciu netreba jednotný, normatívny jazyk. Takže sandinisti si ako jednu z prvých vecí povedali, nemáme nijaký oficiálny štýl, to by bolo absurdné. Človek teda navštívi Nikaraguu a udrie mu do očí, že sandinistickí umelci povedzme akože spodobujú zápas proti Contras – ale sú to pritom abstraktné maľby! Z toho vzniká celá škála rôznych vizuálnych jazykov – ja to nazývam „socialistickým pluralizmom“. Existuje síce aj figuratívne umenie, ale to sa často považuje len za akési vizuálne heslá. Domnievajú sa, že ak vyrábate takéto heslá, potom vlastne podceňujete svoje obecenstvo. Na Slovensku je dnes situácia, samozrejme, nesmierne vzdialená od takéhoto druhu umenia. Nechcem zovšeobecňovať, ale jednoznačne existuje tendencia umelcov zaoberať sa čisto súkromnými životmi – myšlienku spojenia politiky či aspoň verejných záležitostí a umenia nieže odmietajú, ale jednoducho sa vôbec neobjavuje. Stále sa zrejme spája s predstavou propagandy. – Myslím, že vo svete sú umelci, ktorí nezodpovedajú tomuto obrazu. Jedným z najznámejších súčasných nemeckých umelcov je Hans Haacke. Svojím umením vždy nachádza spôsob, ako upozorniť na to, že umenie nie je len nejakým slobodným vyjadrením, že je vždy mnohými vecami obmedzované. Robí práce, ktoré okamžite poukazujú na inštitucionálny rámec a ideologické sprostredkovanie všetkého, čo robíme. Obrovské spory vyvolal napríklad svojou prácou v berlínskom Reichstagu, ktorý má na priečelí nápis Dem Deutsches Volk – „nemeckému ľudu“. Volk má v nemčine mnoho rôznych podtónov, aj keď ten nápis tam bol umiestnený už roku 1916, takže sám o sebe nie je hitlerovský. Haacke teda získal objednávku urobiť inštaláciu v Reichstagu a rozhodol sa, že akoby zmení toto venovanie. Vytvoril teda prácu Der Bevölkerung – čo znamená „obyvateľstvu, občanom“. V parlamente sa o tom veľa debatovalo, našťastie bola vtedy pri moci SPD, myslím, že to prešlo len o jeden hlas. CDU sa tá inštalácia ohromne nepáčila. Haacke požiadal poslancov, aby priniesli zem zo všetkých častí Nemecka a z nej vytvoril akúsi minizáhradu, v ktorej bol umiestnený nápis Der Bevölkerung. Takže to bola taká narážka na Blut und Boden, „krv a pôdu“, čo sa spája s pojmom Volk, a zároveň si z toho uťahoval myšlienkou roka 1789, že totiž sme obyvateľstvo, občania. Nie sme členovia nejakého organického Gemeinschaftu. Vyvolal tým v Nemecku obrovskú debatu a ľudia začali hovoriť, „Páni, no neuvedomovali sme si to bežne, ale slovo Volk naozaj zahŕňa v sebe dosť veľa významov.“ Podarilo sa mu dosiahnuť, aby ľudia začali rozmýšľať o širších inštitucionálnych rámcoch, v ktorých sa veci dejú. V jeho práci nejde teda o osobu Hansa Haackeho, ale o spoločné otázky. Ste Američan a historik umenia. Ako ste sa dostali k marxistickému presvedčeniu – a čo je možno ešte podstatnejšie, ako si ho dokážete v dnešnom svete udržať? – Nuž – vyrástol som na juhu Spojených štátov, narodil som sa v Louisiane a dlho žil v Texase. Chodil som dokonca na tú istú strednú školu ako [slávny spisovateľ] William Faulkner. Bolo to v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch. Južanský prízvuk však nemáte... – Nie, nie, nie. Mám v sebe veľký hnev na Juh, doteraz. Nuž teda – môj otec bol vysokoškolský učiteľ, konkrétne ekonóm. Moja mama je zdravotná sestra. Obaja boli siroty. Na svoje miesta sa teda mohli dostať len na základe verejných programov Rooseveltovej éry. Môj otec šiel na vysokú školu – pritom starí rodičia, u ktorých vyrastal, boli nájomní roľníci. Vlastných rodičov nikdy nepoznal. Keď mala moja mama šesť rokov, videla, ako jej zabili otca a potom žila v sirotinci. V oboch prípadoch mohli uniknúť strašným podmienkam len preto, že v tridsiatych rokoch vznikli programy podpory pre najchudobnejších. Moji rodičia teda vždy vraveli, „Nuž keď boli tie sociálne programy dobré pre nás, budú dobré aj pre ďalších.“ Boli teda sociálnymi demokratmi, verili, že treba takýchto vecí viac, nie menej. V priebehu päťdesiatych a šesťdesiatych rokov podporovali hnutie za občianske práva [černochov]. Bolo to nesmierne ťažké, objavovali sa tam polovojenské „eskadry smrti“. Nevoláme to tak, ale boli nimi. Človek mal možnosť vidieť fašizmus zblízka. Lebo Ku-Klux-Klan, to rozhodne je fašistická organizácia. Veľakrát sa snažili ľudí zastrašiť a tak ďalej – človek získal hmatateľný pocit, ako asi vyzeral fašizmus v tridsiatych rokoch. Ak teda vyrastáte niekde v Louisiane, Texase či Mississippi, máte dve možnosti. Ak ste súčasťou „bielej väčšiny“, ale vaša rodina zároveň pochádza z prostredia nájomných roľníkov či tzv. „bielej zberby“ (white trash), môžete si buď povedať, že máte zlé gény – alebo, že k väčšine ľudí systém jednoducho nie je spravodlivý. Je dosť jasné, čo som si asi chcel myslieť. No a po druhé, môj otec od šiestich do osemnástich rokov tvrdo pracoval na poli a veľmi dobre si pamätal, že problémy nikdy nespôsobovali černosi, ale bohatí belosi. Ak sa niekomu niečo nepáčilo, boli to títo bohatí belosi, čo za ním poslali ľudí, aby sa s ním „porozprávali“. Ako chlapec som si teda za pamätal, že pár belochov vlastní všetko a znemožňuje chudobným bielym i čiernym, aby sa zorganizovali. V tom boli veľmi šikovní. Stále sa snažili, aby to vyzeralo, že jedna skupina má o máličko viac výsad ako druhá. Rozdeľ a panuj. Toto si môj otec veľmi dobre zapamätal. Potom počas druhej svetovej vojny bol v južnom Francúzsku a zoznámil sa tam so španielskymi emigrantmi, s ktorými sa rozprával o fašizme. Vtedy mu napadlo – veď to je aj u nás, akurát to tak nevoláme. Že vládne pár ľudí a snažia sa zničiť každého, kto s nimi nesúhlasí. Mal som teda veľké šťastie, že som na mnoho z týchto vecí nemusel postupne prichádzať sám. Moji rodičia neboli marxisti, ale nehovorili o Marxovi zle. Otec bol síce sám keynesián, ale vravieval, „Jaj, no Marx – dá sa chápať, prečo písal tak, ako písal.“ No a keď som ja v sedemdesiatych rokoch vyrástol, povedal som si – Marx je oveľa lepší ako Keynes. Keynes, to je len taká náplasť, my chceme zmeniť celý systém. V 70. rokoch som bol potom na univerzite a to bol čas poryvu, nová ľavica sa stavala proti profesorom, proti celému systému. Pracoval som pre hnutie za občianske práva i protivojnové hnutie. Mal som teda veľké šťastie v tom, kde som sa ocitol, nemôžem si robiť nárok na nejaké extra jasnovidectvo. Považujete to teda za šťastie? – Čiastočne. Ale páči sa mi, čo povedal francúzsky filozof Merleau-Ponty – že sa totiž ocitáme v situáciách, ktoré sme si nevybrali, ale napriek tomu si v nich vyberať musíme. Od začiatku som v šesťdesiatych rokoch, počas hnutia za občianske práva a protivojnového hnutia, mal pocit, že mnohé problémy na hlbokom Juhu by mohla vyriešiť rozsiahla pozemková reforma. Keby sme teda vzali pôdu spod kontroly tých piatich-desiatich percent belochov, ktorí všetko vlastnili a ktorí zároveň stáli za tými polovojenskými skupinami, ktoré naozaj vyvolávali strach. Stal som sa teda vlastne socialistom už len z poznania, že základom je potreba vyriešiť problémy pôdy. Lebo tým sa hneď dostávame k otázke, ako by tá pozemková reforma mala vyzerať? Má každý dostať svoje políčko o štyroch akroch, alebo čo? Boli to teda tieto ostré vnútorné rozpory, ktorých som bol svedkom – žil som v časti USA, kde panoval najväčší útlak a najväčšia chudoba, a pritom to bola najbohatšia krajina na svete. Preto som ju nemohol vnímať ako spôsob riešenia. To vysvetľuje, ako ste sa stali marxistom, ale nie, ako ste ním vo veľmi odlišnej atmosfére osemdesiatych a najmä deväťdesiatych rokov zostali. – Ak človek navštívi Latinskú Ameriku – a ja do Mexika alebo strednej Ameriky chodím dva-tri razy do roka a pracujem tam s ľuďmi – stane sa svedkom príšerného nedostatku infraštruktúry, nespravodlivých vzťahov... Západné korporácie, najmä americké, tam presúvajú znečisťujúcu výrobu, lebo tam proti tomu nie sú zákony. Zaobchádzajú s ľuďmi tak, ako by sa s nimi nikdy zaobchádzať nemalo – umierajú tam deti, keď do nejakého jazera vylejú ortuť len preto, lebo to tam nie je ilegálne. Keď to človek vidí, povie si, musí existovať aj niečo lepšie ako toto. Ako to krásne povedal Herbert Marcuse, musíme si uchovávať nádej práve v mene tých, ktorí nijakú nádej nemajú. Takže človek pozrie na tú beznádejnú situáciu a vráti sa s tým, že áno, tú nádej naozaj musíme udržiavať pri živote. Proti ustavičnému prúdu propagandy, ktorý sa snaží človeka presvedčiť, že alternatívu sme už vyskúšali, dopadla katastrofálne, a preto sa už nemáme o nič snažiť, teda staviate svoju osobnú skúsenosť... – Mám veľké šťastie v tom, že som na univerzite a ešte v New Mexicu, ktoré je tiež určitou výnimkou – takmer polovica obyvateľstva sú Hispánci, a tí americkej vláde neveria. Pre disent je tam teda veľký priestor. Môžem kritizovať Busha a podobných a ľudia, aj keď nesúhlasia, vypočujú si to. Povedia, no jedno je isté, systém mnohým ľuďom neslúži. V tom mám šťastie. A v tom, že mám možnosť vidieť, ako tieto štruktúry poskytujú len falošné sľuby – má ho mnoho vedeckých pracovníkov a mnoho ľudí, čo veľa cestujú. Je oveľa ľahšie byť potom marxistom. Uvedomíte si, ako odpovedať Thatcherovej. Že od niekoho takého sa dozviete len tretinu pravdy – tretinu, na ktorú sa sústreďujú západné médiá. Keď tam človek ide a vidí ostatné dve tretiny, povie, toto nemôžem prijať. Nemôžem s vami súhlasiť. Bolo by skvelé, keby do Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky mohlo vycestovať viac ľudí, lebo by sa vrátili riadne rozhnevaní – aj keby hneď nevedeli, čo si s tým hnevom počať. Preto ma teší, keď vidím niekoho, ako je Bono alebo Bob Geldof cestovať po svete a vyvolávať vlny. Keď hovoria, toto je neprijateľné, musí byť niečo lepšie. Áno, lenže potom sa to snažia dosiahnuť s ľuďmi ako je Blair a Bush... – Áno, ja viem, to je problém – ale na druhej strane je jasné, že ľudia ako George Bush ich vždy znova len sklamú. Otázka znie, čo potom v tom sklamaní urobia. Budú stále znova počúvať falošné sľuby? Možno to len vzdajú. – Možno to len vzdajú. Cynizmus je tá najľahšia vec na svete. Strašne sa mi páči aforizmus Oscara Wilda o tom, kto je to cynik: Cynik je človek, ktorý pozná cenu všetkého a hodnotu ničoho. To je vek, v ktorom ešte aj dnes žijeme. A aj preto bol Oscar Wilde tiež socialista. Cynizmus znamená, že na predaj je úplne všetko. A to je to, čomu neverím.