Mušarrafovo (ne)víťazstvo

Zdalo by sa, že si generál Mušarraf zas na chvíľu zachránil kožu. V snahe zabezpečiť si ďalších päť rokov na čele Pakistanu predviedol niekoľko majstrovských taktických ťahov, ale jeho dlhodobé šance sa trvalo zhoršujú. A to môže mať vážne dôsledky – v krajine, ktorá je vlastníkom jadrových zbraní. Dohoda s bývalou premiérkou, ktorá musela byť dlhé roky v politickom exile, opätovné vyhnanie iného bývalého premiéra, zmeny volebného zákona na poslednú chvíľu, prísľub, že odstúpi z postu vrchného veliteľa armády, no zatiaľ zotrvanie na ňom... Mušarraf sa snažil čo najlepšie si poistiť víťazstvo v pakistanských prezidentských voľbách. Úspešne, no pravdepodobne nie na dlho. Mušarrafovo víťazstvo v prezidentských voľbách nebolo ani zďaleka presvedčivé. A napriek tomu, že volebná komisia oznámila jeho „drvivé víťazstvo“, konečné slovo nebude patriť voliteľom zozbieraným z národného a provinčných parlamentov, ale Najvyššiemu súdu. Ten totiž ešte len musí rozhodnúť, či smel generál kandidovať bez toho, aby sa vzdal velenia armády. Mušarraf sa pokúsil toto rozhodovanie ešte pred voľbami ovplyvniť odvolaním predsedu súdu, po silných protestoch však musel ustúpiť. Rozhodnutie najvyššieho súdneho orgánu v Pakistane teda bude politicky veľmi dôležité. Aj keď odhliadneme od tohto problému, postavenie generála-prezidenta nie je jednoduché. Centrálna vláda má len veľmi slabú kontrolu nad regiónom pri hranici s Afganistanom. Ozbrojené potýčky môžu kedykoľvek prerásť do väčších nepokojov. Oslabuje sa jeho kontrola nad armádou, v ktorej už mnohí nechcú byť spájaní so stále menej populárnym režimom. Ale vo chvíli, keď odovzdá velenie nad ozbrojenými silami nejakému nástupcovi, podpíli si súčasne jeden z pilierov svojej moci. Nech by ho už spomedzi svojich spojencov vyberal akokoľvek pozorne, logika mocenských bojov ich môže kedykoľvek rozdeliť. Pevné postavenie nemá ani v „štandardnej politike“. Dohoda s Benazír Bhútovou síce Mušarrafovi zabezpečila podporu Pakistanskej ľudovej strany, o všetkom však rozhodnú parlamentné voľby 15. januára 2008. Aj tie môžu urobiť zo spojencov konkurentov – pretože prezident s upadajúcou mocou je často výhodnejším nepriateľom, než spojencom. Jedinou lepšou možnosťou je, že Mušarraf má už len jeden cieľ – čo najpokojnejšie odovzdať moc. V hladkú tranzíciu k novému, stabilnejšiemu, usporiadaniu mocenských vzťahov veria aj Spojené štáty (a sekundárne európske krajiny), pre ktoré bol Mušarraf de facto alternatívou k anarchii či islamskému režimu v krajine, ktorá oficiálne vlastní jadrové zbrane a je kľúčová pre kontrolu nad Afganistanom. Lenže staronový prezident je, zdá sa, omnoho schopnejší moc získať a udržať, než s ňou rozumne zaobchádzať. Autor je stály spolupracovník Slova