Sociálna politika nestačí

Joachim Becker, ekonóm Vyštudoval ekonómiu a politológiu na Philipps-Universität Marburg. V rokoch 1998-2002 bol editorom a výskumným pracovníkom protiaparteidovského hnutia v Nemecku. Od roku 1992 pracoval na Ústave medzinárodnej ekonómie a rozvoja Viedenskej ekonomickej univerzity – v roku 2001 sa stal mimoriadnym profesorom. V r. 1999 a 2001 hosťoval na Univerzite Buenos Aires a v r. 2006-2007 na Viedenskej univerzite, kde pôsobí aj teraz. Vyučoval v Bratislave, Kluži, Granade a v Prahe. Špecializuje sa na politickú ekonómiu, problémy rozvoja, porovnávaciu analýzu Latinskej Ameriky a stredovýchodnej Európy. Výskumnú prácu kombinuje s politickým aktivizmom. Ako analytik Inštitútu pre štúdie politickej ekonómie (IPE) vo Viedni spolupracuje s Latinskoamerickým centrom pre sociálnu ekológiu (CLAES) a uruguajským Centrom primeraných technológií na projekte o globalizácii a politických alternatívach. Je šéfredaktorom časopisu kritickej spoločenskej vedy Kurswechsel. Často navštevuje Bratislavu, vie čítať po slovensky, po česky a po poľsky. S hosťom Slova sa rozprával Michal Polák Žijete v Rakúsku, mohli by ste nám teda možno objasniť postoj podpredsedu Strany európskych socialistov Hannesa Swobodu v súvislosti s nedávnym posudzovaním opätovného vstupu Smeru–SD do tohto zoskupenia. Výroky tohto významného člena Sociálnodemokratickej strany Rakúska (SPÖ) sa dajú vykladať rôzne, no predsa pôsobia skôr ústretovo. Myslíte si, že takáto interpretácia je správna? – Tieto podrobnosti nepoznám, SPÖ však ako strana zažila svojím spôsobom podobnú situáciu. V Korutánsku bola po viaceré roky v koalícii s FPÖ. V čase, keď bol tamojším krajinským premiérom Jörg Haider. Táto koalícia zanikla až v roku 2005, teda dávno po schválení rezolúcie, ktorá podobnú spoluprácu zakazuje. SPÖ bola na celoštátnej úrovni v koalícii s FPÖ aj predtým, ešte kým sa jej predsedom stal Haider. Vtedy to bola liberálna strana, ale so silným nacionalisticko–reakčným krídlom. Myslím, že toto zohráva veľkú rolu. Niektorí ľudia v SPÖ hovorili, že koalíciu s FPÖ nikdy, iní by však boli ku koalícii s Haiderom, dokonca aj na celoštátnej úrovni, otvorenejší. Rakúski ľudovci majú totiž tiež korene, aj keď iného charakteru, vo fašistickej minulosti – v katolíckom fašizme rokov 1934 –1938 kancelárov Dollfussa a Schuschnigga. V ÖVP sa takisto vyskytujú aj xenofóbne tendencie. Síce v menej nápadnej, menej hlasitej podobe ako v prípade FPÖ, ale prejavujú sa v rovine tvorby zákonov. Práve nedávno bola v Rakúsku veľká demonštrácia proti dnešnému zákonu o azyle, pretože deportovali istú rodinu z Kosova, ktorá žila v Rakúsku niekoľko rokov. Jedno z detí, pätnásťročné dievča, však zmizlo – skrývalo sa a oznámilo, že ak sa ju pokúsia deportovať, spácha samovraždu. Znova sa teda vynorila otázka azylu. Minister vnútra za ÖVP sa k tomu postavil veľmi tvrdo. SPÖ je podľa mňa v tejto veci rozdelená, zákon bol schválený aj s jej podporou. Nejde teda podľa mňa len o Slovensko a SNS. Slota je vo svojich vyjadreniach veľmi hrubý, sú však aj ďalšie strany, ktoré podľa mňa v rasizme za ním veľmi nezaostávajú, ale pritom sú váženejšie. Je to teda do istej miery dvojaký meter. Ako je však možné, že koalícia SPÖ s Haiderom vôbec vznikla, vzhľadom na to, aký rozruch vyvolal v rámci EÚ, keď jeho strana vstúpila do vlády? – Súvisí to so zložitými dejinami Rakúska. V tridsiatych rokoch totiž boli nacisti a sociálni demokrati spoločne v žalároch, kam ich uvrhla predchodkyňa dnešnej ÖVP. Vzhľadom na históriu je teda nepriateľský postoj voči ÖVP u sociálnych demokratov možno ešte silnejší, než k FPÖ. Sociálni demokrati boli často donútení ku koaličnej spolupráci s ľudovcami, no v podstate išlo o akési „mierové spolunažívanie“. Jednoducho si s ľudovcami v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch rozdelili sféry vplyvu. Každý tábor mal svoje ministerstvá a navzájom si do nich nezasahovali. Pritom ÖVP nikdy nedostala ministerstvo vnútra – ktoré dnes má – bez ohľadu na to, ktorá strana v koalícii bola práve silnejšia. Vzhľadom na minulosť bolo jasné, že ľudovci ministerstvo vnútra dostať nemôžu. Je známe, že v Rakúsku dlhé desaťročia panoval systém menom Proporz, v rámci ktorého si vládnuce strany rozdeľovali pozície. Veľmi to pripomína klientelizmus, na ktorý sa počas Mečiarovej éry začala sťažovať pravica na Slovensku. Pravdaže, v Rakúsku išlo o štátne podniky, keďže v tejto krajine bol veľmi veľký verejný sektor... – ...týkalo sa to však aj súkromných podnikov. Do istej miery to tak stále je. Banku BAWAG síce teraz predali, no predtým patrila odborom. Bola to „červená“ spoločnosť, tak ako Raiffeisen, Volksbank boli „čierne“ (ľudovecké). Vyrastali z „čierneho“ agrárneho hnutia a „čierne“ aj zostali. V priemysle to tak neplatilo, ale čo sa týkalo bankového sektoru, bolo to jasné – niektoré banky boli čierne, iné červené. Rozdiel oproti Slovensku bol v tom, že výhodné politické väzby mali obe strany (smiech). Z takéhoto usporiadania vyplýva neobyčajná stabilita. Keď sa dospeje k takejto hlbokej dohode o základných princípoch štátu... – Svojím spôsobom šlo o akési prímerie, po veľmi ostrých konfliktoch medzivojnových rokov, pri ktorých zomierali ľudia. Nikto nechcel, aby sa tento vzorec správania obnovil. Navyše si treba uvedomiť, že až do roku 1955 nebolo Rakúsko úplne zvrchovanou krajinou. Z medzinárodného hľadiska bolo jeho postavenie veľmi krehké. Práve toto krehké postavenie napomohlo národnému zmiereniu – alebo teda aspoň prímeriu oboch strán. Považujete teda ľudovcov za akési umiernené pokračovanie katolíckeho fašizmu? – Rozhodne z neho vyrástli. Pravdaže, strana bola založená nanovo a väčšina jej predstaviteľov nezastávala za rakúskeho fašizmu vysoké pozície, takže nastal aj určitý zlom. Predsa len sa však o tomto období skoro nič nepublikuje. A portréty kresťanských sociálov z dvadsiatych a tridsiatych rokov stále visia v ľudoveckých kanceláriách. Povedal by som, že tak ako má KDH problém so Slovenským štátom, aj ÖVP má problém vyrovnať sa so spomínaným obdobím. Nehovoria o tom, ale tá minulosť je stále prítomná. Svojím spôsobom je to tabu, a to oveľa väčšie, než obdobie nemeckej okupácie a nemeckého fašizmu v krajine. V Rakúsku sa po roku 1945 nikdy nevyvinul antifašistický konsenzus, zo spomínaných dôvodov to bolo nemožné. Vyvinul sa teda konsenzus antikomunistický a do istej miery zameraný aj proti nacistickému fašizmu. Zameraný teda trošičku užšie (smiech). To naznačuje, že situácia v Rakúsku sa po vojne dosť líšila od tej nemeckej. Kresťanská demokracia v Nemecku nevychádzala z nacistickej strany – aj keď možno rôznych jednotlivcov prebrala, tradícia samotná vychádzala z iných koreňov. – Áno. CDU vychádza z medzivojnovej Strany stredu. To nebola fašistická strana. Hlasovala síce na rozdiel od sociálnych demokratov v roku 1933 za Zmocňovací zákon [ktorý fakticky znamenal zavedenie nacistickej diktatúry], ale je to iná tradícia. Nemecká a rakúska kresťanská demokracia sa teda od seba líšia. Nemecká CDU má, alebo aspoň mala, čosi ako ľavé, sociálne cítiace krídlo, pôsobiace najmä v priemyselných oblastiach Porýnia, orientované na odbory a vychádzajúce z katolíckeho sociálneho učenia. Zato robotnícke krídlo rakúskych ľudovcov je asi najreakčnejšie z celej strany. Sociálna citlivosť ÖVP úplne chýba. Povedal by som teda, že jej konzervativizmus je jednoznačnejší ako v prípade nemeckých kresťanských demokratov. Ak sa teraz vrátime k otázke Smeru a PES, z vyjadrení západných sociálnych demokratov sa zdá, že by radi medzi sebou Smer opäť privítali, no nemôžu si to celkom dovoliť. Sčasti v dôsledku načasovania – že totiž Slota opäť prišiel so svojimi hlúpymi vyjadreniami –, ale sčasti aj preto, lebo sa nemôžu z ničoho nič začať tváriť, že všetko je v poriadku. Proces bude postupný – čo tiež znamená, že nepredvídané udalosti by mohli prehodiť výhybku inam. – Zdá sa mi, že je to možné, ale že socialisti v západnej Európe nie sú v tejto otázke jednotní. Niektorí majú k spojenectvám s nacionalistickými stranami silnejšie výhrady ako iní. Musel by sa teda nájsť kompromis, s ktorým by sa vedeli vyrovnať všetky socialistické strany a takisto aj nejaký spôsob, ako nestratiť tvár. Vyžadovalo by si to aj súhlas maďarských socialistov. Lenže – keď si človek prečíta dokonca aj pravicové noviny na Západe, Smer a SNS/HZDS sa im síce veľmi nepáčia, ale najviac ich trápi Poľsko a to, čo sa tam deje. Ak sa do vlády opäť dostane Právo a spravodlivosť (PiS) – a vylúčiť sa to nedá – potom si myslím, že EÚ bude mať problém. Mohlo by sa stať, že socialisti by potom vystupovali proti spomínaným koalíciám ostrejšie – aby si tým uvoľnili ruky a mohli sa v prípade Poľska vyjadrovať otvorene. Domnievate sa, že PiS sa znova dostane do vlády ? – Áno, myslím si, že je to možné. Prieskumy neboli naposledy veľmi spoľahlivé a PiS je podľa mňa jediná strana, ktorá používa sociálnu rétoriku – aj keď čo naozaj robí, to je druhá vec – a z prieskumov je zrejmé, že jej voličstvo je najväčšmi rovnostárske zo všetkých. PiS volia chudobnejšie vrstvy. Navyše ekonomická situácia nie je taká zlá, nepokračovali v privatizáciách a ešte sa im tak trocha podarilo nájsť spôsob, ako kritizovať nerovnosť, a nekritizovať pritom kapitalizmus. Hovoria totiž, že existujú „zlí kapitalisti“, „oligarchovia“, a proti tým sa stavajú. Naproti tomu Zväz demokratickej ľavice (SLD) sformoval volebnú koalíciu s niekdajšou Úniou slobody, dnešnými Demokratmi – to znamená s ľuďmi okolo Balcerowicza. Prečo by mali ľudia naľavo za nich hlasovať? Hlavné heslá Donalda Tuska z Občianskej platformy sa zase krútia okolo rovnej dane, o inom prakticky nehovorí, hoci za ňu nie je ani väčšina jeho voličov. Ostatné strany sa teda nezaoberajú sociálnymi otázkami a Tusk ani len nespochybňuje autoritárske tendencie PiS. Možno poklesne aj voličská účasť – už naposledy to bolo 40 percent – a to by opäť pomohlo PiS. Keď tu bol pred časom na návšteve niekdajší poľský prezident Kwasniewski, v rozhovore pre Slovo obhajoval pozície, ktoré boli prakticky neodlíšiteľné od liberálnych. Dokonca v podstate ani nevystupoval ako liberál sociálny, ale takpovediac „čistý“. – Áno. Podľa mňa to dnes na SLD presne platí. Je to aj v súlade s praxou druhej vlády SLD, ktorá sa sociálnych otázok skoro nedotkla. To je podľa mňa dôvod, prečo prišla o moc – nielen škandály, ktoré sa objavovali. „L“ v názve SLD dnes stratilo význam – alebo už namiesto „ľavice“ znamená „liberalizmus“. To je jeden z problémov. V Poľsku prebehli v lete veľké sociálne protesty, štrajky, po celé týždne stál pred premiérovým úradom tábor zdravotníkov. Solidaritu s nimi dokonca vyjadrili aj ďalšie spoločenské skupiny – feministky napríklad vyhlásili, že v zdravotníctve sú nízke platy aj preto, lebo je to sektor, v ktorom dominujú ženy. Žiadne politické strany sa však touto otázkou nezačali zaoberať. To je podľa mňa príznačné. Svojím opisom ste mi pripomenuli myšlienku, že dnes v Európe – najmä východnej – prebieha zápas medzi konzervatívcami a liberálmi, pričom ľavica akoby vymizla. Poľsko je zvlášť silný príklad. – Myslím, že táto tendencia existuje, ale univerzálna nie je. V strednej či stredozápadnej Eu-rópe sa objavilo niekoľko príkladov odlišnej tendencie. Jedným z nich boli silné protesty v Nemecku proti sociálnej politike sociálnodemokraticko-zelenej vlády, proti takzvanej reforme Hartz IV. Tieto protesty podporili aj odbory. Keď sociálna demokracia nereagovala, vzniklo nové politické zoskupenie, Volebná alternatíva práca a sociálne práva. Partnera našlo v Strane demokratického socializmu (PDS), ktorá je zo zoskupení s koreňmi v bývalých štátostranách jednou z najľavicovejších. Bol to komplikovaný proces, ale obe strany sa zlúčili do jednej Strany ľavice – Die Linke – a to v Nemecku ľavicu posilnilo, vrátane parlamentu. Sociálna mobilizácia teda môže ľavicu posilniť. Druhým prípadom je Holandsko, kde Socialistická strana mobilizovala ľudí proti Ústavnej zmluve EÚ a potom získala podstatne silnejšie parlamentné zastúpenie. Táto strana je však čiastočne zafarbená aj nacionalisticky, takže to nie je také jednoznačné. No a v prípade Slovinska sa odbory dokázali úspešne postaviť proti rovnej dani a znižovaniu sociálnych dávok. V iných východoeurópskych krajinách, pokiaľ ide o údajne sociálnodemokraticé strany, ktoré sa vyvinuli z bývalých štátostrán – je však podľa mňa otázne, či to vôbec sú ľavicové strany. Poľský ľavicový intelektuál z prostredia Solidarity, Karol Modzelewski, povedal, že to nie sú ľavičiari, iba majú spoločnú minulosť. Mnohí z nich sú dnes osobne spojení s biznisom. Potom neprekvapuje, že sa stavajú na jeho stranu a že ich strany sa stávajú jeho inštitucionálnym výrazom. Takisto sa snažia získať si uznanie liberálov, aby tak mohli vymazať svoju minulosť. Vo väčšine východnej Európy panujú takéto neprajné podmienky. Ako by ste hodnotili Smer–SD? – Je jasné, že Smer má pozadie v podnikateľskej sfére. Zároveň sa pokúša vybudovať si aj sociálnu orientáciu. Myslím, že je typické, že sa Smer sústredil na otázky sociálnej politiky – zdravotníctvo, dôchodkový systém, Zákonník práce. V týchto oblastiach sa príliš nedotkne svojho podnikateľského základu. Ale aj tak sa dostáva do určitých konfliktov. Nie je nijakým prekvapením, že ministerka Tomanová sa ocitla pod takým silným tlakom, že sa z nej stal terč nenávisti pravicovej tlače. Naznačuje to, že Smer sa chystá urobiť niečo, čo je prinajmenšom v rozpore najmä so záujmami finančného sektoru, dôchodkových spoločností či poisťovní. Zdá sa, že Smer je ochotný do istej miery sa pustiť do takéhoto konfliktu. Ak si to porovnáme so situáciou v Latinskej Amerike, Strana pracujúcich v Brazílii alebo ľavica v Uruguaji sa tiež sústredili na sociálnu zabezpečenosť. To je teda prvá vec. Druhá je, že čo sa týka ekonomickej politiky, Smer neurobil skoro nič. Myslím si, že mohli zmeniť rozpočtovú politiku, zvlášť daňový systém. Mohli zaviesť progresívne zdaňovanie, nebolo by to v rozpore s acquis communautaire ani so všeobecnou praxou v EÚ, kde je stále rovná daň výnimkou, a nie pravidlom. V tejto oblasti sú výsledky Smeru viac ako skromné. Ak si vezmeme ďalší okruh, rodové otázky, tie akoby pre Smer neexistovali vôbec. Neprekvapuje ma teda, že feministické skupiny na Slovensku s ním nemajú nijaké väzby. Čo sa týka ekologickej politiky, akoby dokonca šiel proti environmentálnym organizáciám. Pôsobí to ako absolútna necitlivosť, pripomína mi to sociálnu demokraciu šesťdesiatych rokov. Dobre, možno povedať, že sociálna politika sa dostala na program dňa. To však ešte nič nevypovedá o tom, čo konkrétne sa v tejto oblasti robí. Z hľadiska ľavice treba povedať, že ani v zdravotníctve, ani v dôchodkovom systéme vláda zatiaľ nezachádza dostatočne ďaleko. – Súhlasím, ale všímam si aj latinskoamerickú skúsenosť, kde sú silnejšie sociálne tlaky, kde proti niektorým z takzvaných reforiem došlo k sociálnym mobilizáciám – a napriek tomu sa ani tam niektoré z týchto krokov nepodarilo zrušiť. Povedzme v prípade Uruguaja sa pokúsili urobiť prestavbu zdravotníckeho systému a poskytnúť všeobecné, pomerne rovnostárske zdravotné poistenie. Otázky čiastočnej privatizácie dôchodkového systému sa však nedotkli, i keď v deväťdesiatych rokoch sa odbory pokúsili vyvolať referendum o tejto otázke. Pravdaže, v prípade Uruguaja vznikla pozoruhodná situácia, že dôchodkový systém bol síce čiastočne sprivatizovaný – takmer všetci sporiaci, asi osemdesiat percent, si však vybrali penzijný fond štátnej banky! No hotový socializmus... – Zdá sa teda, že niektoré opatrenia ťažko zvrátiť. Pričom tlač na Slovenskú sa nesmierne nepriateľsky stavia aj k veľmi obmedzeným krôčikom. Je napríklad očividné, že nechce, aby obyvateľstvo malo možnosť slobodne si vybrať medzi prvým a druhým pilierom. Pripadá mi to ako kampaňové novinárstvo, „agitačná tlač“ [tieto slová povedal Joachim Becker po slovensky]. Čo sa týka progresívnych daní, počul som vysvetlenie od jedného ľavicového ekonóma, že v našom prípade by vlastne neboli postupné – keďže majetok i príjmy sú silne koncentrované, najvyššie pásma by tvrdo zasiahli práve skupiny, ktoré majú veľký politický vplyv. – Áno. Ale v prípade Uruguaja tiež prebehla debata o progresívnom zdaňovaní. Neexistovala tam nijaká všeobecná daň z príjmu. Ľavica si túto otázku osvojila, ale keď s ňou vyšla prvýkrát, prehrala voľby. Tlač vtedy písala v tom štýle, že na Montevideo sa rútia ruské tanky. Ale teraz je ľavica vo vláde – a progresívne zdanenie zaviedla. Prípad Uruguaja dokazuje, že ak sa dôsledne trvá na svojom a argumentuje sa v prospech vlastného názoru, isté veci možné sú. Na Slovensku však, myslím, spomedzi politikov vystupovala proti rovnej dani iba Brigita Schmögnerová – a vlastne v tom čase už bola len bývalou političkou. Ani len Smer sa k tomu veľmi nevyjadroval. Z pohľadu bežného čitateľa sa môže zdať čudné, že tak často spomínate Latinskú Ameriku. Prečo by nás tu na Slovensku zaujímať nejaký Uruguaj či iné latinskoamerické krajiny? – Latinská Amerika prechádzala mnohými z ekonomických a sociálnych reforiem, ktoré sa uskutočnili vo východnej Európe, v podstate už od polovice sedemdesiatych rokov. A výsledky sú veľmi podobné – nestabilný rast, veľmi vysoké schodky bežného účtu – v niektorých prípadoch nesmierne vysoké –, narastajúci vonkajší dlh a v dôsledku toho zraniteľnosť a napokon rastúca polarizácia spoločnosti. Rozdiel je, že v Latinskej Amerike táto polarizácia pokročila podstatne ďalej ako vo východnej Európe – s výnimkou bývalých sovietskych republík, kde je to už teraz podobné. Druhý rozdielo je, že finanční investori akoby boli tolerantnejší k východoeurópskym deficitom bežného účtu a k zahraničnému dlhu, než boli v Latinskej Amerike. Určitou ochranou je možno členstvo v EÚ, ale je otázne, ako dlho vydrží – v prípade Lotyšska už bol kreditný rating znížený, keďže deficit bežného účtu dosiahol dvadsať percent HDP a kapitál už do Lotyšska nie je taký ochotný plynúť. To sú náznaky predkrízovej situácie. Keď hovoríte, že Smer sa neodlíšil od rozpočtovej politiky predchádzajúcej vlády, nie je to možno nevyhnutnosť? Vzhľadom na záväzok vstúpiť do eurozóny v roku 2009 si v podstate zviazal ruky. V dôsledku maastrichtských kritérií musí znižovať rozpočtový schodok, a teda škrtať výdavky. Škrtá zrejme tam, kde čaká najmenší odpor – vo vede a výskume, vzdelaní, kultúre – čím, pravdaže, znechucuje tých, od ktorých by inak mohol prirodzene čakať určitú podporu. – Čo sa týka výdavkov, rozhodne súhlasím, ale pokiaľ ide o rozpočtové príjmy, myslím si, že tam bol manévrovací priestor. Aj keď je pravda, že nejde len o regresívnu daň z príjmu, ale aj o daň z pridanej hodnoty. Tá je podľa mňa pre Smer oveľa komplikovanejšou otázkou, pretože je významným zdrojom príjmov. Znížiť DPH na potraviny by do príjmových rokov výrazne zasiahlo. Z tohto hľadiska bolo asi euro dôležité ako časť dôvodu, prečo zachovať túto regresívnu podobu daní. Ako by ste odpovedali na miklošovský argument, že daňová reforma bola úspešná, keďže príjmy štátneho rozpočtu rástli rýchlejšie ako ekonomika? – Zvýšili sa najmä príjmy z DPH. Ide práve o ten regresívny prvok. Ľudia na Slovensku stále vydávajú značnú časť svojho príjmu na potraviny. Keď sa výrazne zvýšilo zdaňovanie potravín, zvýšili sa, samozrejme, aj daňové príjmy – ľudia nemohli v tejto oblasti znížiť svoju spotrebu. To je presne dôvod, prečo je to také regresívne. Na Slovensku panuje predstava, že pojem „ľavicový ekonóm“ je nezmysel. Čo by ste vy ako ľavicový ekonóm odporúčali ako realistickú, ale principiálnu politiku – povedzme Smeru? – Myslím si, že začať by bolo treba už od spôsobu, akým sa politika formuje. Do rozhodovacieho procesu treba zapojiť nielen odbory, ale aj ďalšie relevantné spoločenské organizácie – či už v podobe poradných rád, alebo orgánov dokonca s určitými právomocami. V malej krajine, ako je Slovensko, by sa to dokonca dalo zaviesť ľahšie ako vo veľkej. Napríklad v Slovinsku existuje druhá komora parlamentu, v ktorej sú zastúpené spoločenské záujmy. V Brazílii zaviedla Strana pracujúcich v Rio Grande de Sul na regionálnej úrovni nové štruktúry spoločenskej účasti na rozhodovaní o rozpočte – aj keď tie boli čiastočne založené na sociálnej mobilizácii. Na Slovensku jej nie je toľko, a to treba brať do úvahy. To je teda po prvé. Po druhé si treba uvedomiť, že vstupom do Európskej únie sa manévrovací priestor podstatne zúžil. Zmizla väčšina ochranných mechanizmov. Neexistuje už nijaká samostatná obchodná politika. Nemožno už regulovať toky kapitálu. Jediným ochranným mechanizmom, ktorý ešte zostal zachovaný, je výmenný kurz. Preto by som veľmi váhal, kým sa ho vzdám, keďže v budúcnosti by som ho ešte mohol potrebovať. Stúpenci vstupu do eurozóny však tvrdia, že slovenská mena aj tak nie je nezávislá a pohybuje sa v súlade s regionálnymi trendmi. – V roku 1998 však bola devalvovaná. Bolo to vtedy potrebné, a táto potreba sa môže objaviť znova. Súčasný výmenný kurz nie je problémom pre Volkswagen, KIA a iné nadnárodné korporácie, ale je problémom pre niektoré menšie spoločnosti. Nie je to ani len vyslovene ľavicová politika, myslím si, že by bolo jednoducho racionálne podporovať malé a stredné podniky. A tam, kde ešte existujú družstvá, podporovať tie. Trocha tak postupuje Strana pracujúcich v Rio Grande de Sul. Je to realistická politika aj v dnešných podmienkach. Pokiaľ ide o rozpočtovú politiku, maastrichtské kritériá ju obmedzujú, ale myslím, že daňovú štruktúru možno zmeniť progresívnym smerom a urobiť to treba. Deficitné oblasti sociálnych služieb by mal štát väčšmi podporovať. Vytvárať aj pracovné miesta za prijateľné mzdy a prijateľných podmienok, a tým znižovať nezamestnanosť. A samozrejme, podľa môjho názoru treba zrušiť penzijné fondy. Prečo si to myslíte? – Druhý pilier treba zrušiť, lebo peniaze doň vložené sa investujú na finančných trhoch. Tie sú nesmierne nestabilné, nesmierne citlivé na nálady investorov, či už pozitívne alebo negatívne. Z dlhodobého hľadiska – a hľadisko penzistov dlhodobé je – je to podľa mňa nesmierne nevhodné. Druhý pilier ani nevyrieši demografický problém, pretože koniec koncov, dividendy sa vyplácajú z produktívnej činnosti. A po druhé, množstvo peňazí, ktoré potečie do penzijných fondov samozrejme tiež závisí od demografického vývoja. Ceny na burzách rastú čiastočne aj preto, lebo dochádza k prílevu peňazí – ba finančné fondy nevedia, ako tieto peniaze investovať, keďže možnosti ziskových investícií sú obmedzené. Ale ak bude sporiť menej ľudí, potečie na tieto trhy aj menej peňazí. Vždy to teda súvisí s veľkosťou produktívnej generácie. Navyše je to systém veľmi drahý. V prípade Čile je to, myslím, desať, ba možno dvadsať percent z odvodených príspevkov, ktoré okamžite idú na reklamu. Dá sa povedať, že je to veľmi neefektívne. Prečo sa domnievate, že v zdravotníctve by nemalo existovať viacero poisťovní? – Súkromné poisťovne majú zvyčajne záujem len o mladých, dobre zarábajúcich, zdravých ľudí. Ale čo tí ostatní? Treba systém zlučovania rizika – a na to nepotrebujeme viacero poisťovní, stačí jedna. Takže nesúhlasíte s argumentom, že väčšia konkurencia znamená zvýšenú efektivitu? – Nie, to si nemyslím. Konkurencia sa týka toho, komu sa podarí získať viac mladých a dobre zarábajúcich. A čo argument, že viacero poisťovní ponúka väčšiu slobodu voľby? – To závisí od príjmu. Tí, ktorí veľa nezarábajú, si budú môcť kúpiť len poistenie nízkej kvality. Treba si uvedomiť, že na výber majú bohatí, nie tí ostatní. Nízkopríjmoví budú pokladaní za ľudí s veľkým rizikom a nízkymi príspevkami, a preto im ich poistenie toho veľa neposkytne. A už vôbec nikto nebude chcieť poistiť chronicky chorých. Vyznáte sa v mnohých oblastiach sveta. Veľmi sa zaujímate aj o východnú Európu. Naučili ste sa dokonca niekoľko tunajších jazykov. Prečo ste si dali takú námahu? – O Sovietskom zväze a Poľsku som čítal veľa už v osemdesiatych rokoch. Zmeny, ktoré sa v tejto časti Európy odohrali, boli nesmierne dramatické a podľa mňa historicky bezpríkladné. To je jeden z dôvodov zaujímať sa o tento región. Ďalším je, že beh udalostí výrazne ovplyvnili západoeurópske štáty, a zvlášť Európska únia. Na druhej strane to, čo sa deje vo východnej Európe bude mať, ba už má, dôsledky aj pre Európu západnú a pre Európsku úniu. V akom zmysle? – Napríklad Slovensko sa vydáva za žiarivý príklad. Povedal by som, že Slovensko je pre Európu tým, čím bolo pre Latinskú Ameriku Čile. Chápem to tak, že v západnej Európe sa vyskytuje oveľa väčší odpor voči zmenám v sociálnej politike a liberáli preto využívajú východnú Európu ako príklad. Väčšina východoeurópskych vlád posilnila liberálne a takisto proamerické sily v Európskej únii, čím sa zmenila rovnováha síl. Takéto bolo moje politické uvažovanie. Na druhej strane som jednoducho začal cestovať do Bratislavy, pozoroval, pokúšal sa lepšie porozumieť. Existuje určitá kultúrna blízkosť, oveľa výraznejšia, než si človek spočiatku myslí. Bežné veci, krčmy, kaviarne... Povedal by som dokonca, že Viedeň má bližšie k Bratislave než k môjmu mestu v Nemecku. Najkomplikovanejší vzťah má Rakúsko zase zrejme s Českou republikou. Protesty, ktoré sa usporadúvajú na hraniciach proti Temelínu, majú dôležitý ekologický rozmer – ale ten nie je jediný. Ďalším je aj rozmer nacionalistický. Trocha to pripomína problém Gabčíkova–Nagymaros v slovensko–maďarských vzťahoch. Kým zelení na Slovensku odmietali stavbu z ekologických dôvodov, väčšina obyvateľstva to vnímala ako národnostnú záležitosť a podobne zrejme aj v Maďarsku. – Áno. Niektorí v ekologickom hnutí v Rakúsku si tento rozmer uvedomujú a hovoria o ňom, čo je podľa mňa pozitívne. Občas sa o tejto stránke veci zmieňujú aj politici Zelených, ale v praxi to ťažko riešiť. Chceli by ste na záver odkázať niečo našim čitateľom? – V Rakúsku Slovo nemáme. Z hľadiska regiónu je výnimočným javom. V Nemecku existuje veľmi kvalitný ľavicový týždenník Freitag, vo Švajčiarsku Wochenzeitung. Ale v Rakúsku nie. Nemám odpoveď na to, prečo to tak je. Nezávislé organizovanie však nie je ani silnou stránkou rakúskej ľavice. Možno to s tým súvisí. Opäť istá regionálna podobnosť, ktorú by človek nečakal.