Americký úder skvostu Karibiku
Dvadsiateho piateho októbra uplynie dvadsaťštyri rokov od prvej veľkej operácie Spojených štátov amerických po skončení vojny vo Vietname. Na rozdiel od spomínaného konfliktu však pri tomto zásahu hrozila USA porážka len sotva. Išlo totiž o inváziu na Grenadu, ostrov s niečo vyše stotisíc obyvateľmi, ktorý sa svetovej superveľmoci samozrejme nemohol ubrániť ani vo sne. Svojho času bol publikovaný seriál o vojnách, ktoré vo svojich dejinách viedli Spojené štáty americké. Vlastne už 2. decembra 1823 americký prezident James Monroe v posolstve Kongresu vyhlásil, že USA nestrpia zásahy európskych mocností na americkom kontinente, že trvajú na zásade „Amerika Američanom“. Nevysloveným, no o to dôležitejším doplnkom tejto predstavy samozrejme bolo, že naopak, Spojené štáty môžu v Severnej i Južnej Amerike zasahovať podľa ľubovôle. Napriek tomu sa však táto zásada, známa podľa svojho tvorcu ako Monreova doktrína, uplatňovala výberovo. USA napríklad nezasiahli, keď sa v roku 1862 Veľká Británia zmocnila územia, ktoré potom nieslo názov Britský Honduras. Až v roku 1981 dostalo toto územie samostatnosť – a stalo sa dnešným Belize. Briti v roku 1833 obsadili aj argentínske územie – Malvínske ostrovy, ktoré premenovali na Falklandy. Keď sa Argentína pokúsila v roku 1982 Malvínske ostrovy oslobodiť, Monroeova doktrína akoby neplatila... Pri početných intervenciách v krajinách Latinskej Ameriky sa však na ňu USA často odvolávali. Svoje by o tom vedeli napríklad povedať Mexičania, ktorí prišli vo vojnách s americkými osadníkmi či priamo Spojenými štátmi o polovicu svojho dovtedajšieho územia. Vlasť Karibov Ostrov Grenada, ktorý je súčasťou súostrovia Malé Antily, objavil v roku 1498 Krištof Kolumbus. Na súostroví žili bojové kmene Karibov. Tým sa podarilo odraziť španielsky pokus o ovládnutie ostrova. Rovnako sa skončil aj pokus Britov. V roku 1650 jeden z kmeňov predal ostrov Francúzom. S tým však nesúhlasili Karibovia z ostrovov Dominika a Svätý Vincent, ktorí s Francúzmi bojovali. Na základe mierovej zmluvy po prehratej Sedemročnej vojne ostrov v roku 1762 ovládli Briti. Formálne ich panstvo nad ostrovom Francúzi uznali až v roku 1783. Etnické pomery na ostrove zmenili Briti dovozom otrokov z Afriky. Vytvorili plantáže, na ktorých sa pestovala bavlna, káva a kakao. Podľa niektorých údajov tu bola úmrtnosť otrokov až dvojtretinová. Formálne na ostrove zrušili otroctvo až v roku 1834. V roku 1877 sa Grenada stala britskou korunnou kolóniou. V rokoch 1958 – 1962 sa ostrov začlenil do krátko trvajúcej Západoindickej federácie. O päť rokov neskôr sa Grenada stala „pridruženým štátom Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska“, čo znamenalo, že mala právo riadiť svoje vnútorné záležitosti, kým Veľká Británia niesla zodpovednosť za obranu a kontrolovala styky so zahraničím. Ufológ premiérom V roku 1974 ostrov získal samostatnosť, ku ktorej ju ako premiér doviedol Eric Gairy. Ten v grenadskej politike pôsobil už dlhý čas. V roku 1950 založil Grenadskú zjednotenú stranu práce, ktorá vyrástla z odborového zväzu. Premiérom bol už v rokoch 1954 –1960 a 1961–1962. Jeho druhý pobyt v premiérskom kresle sa však skončil, keď ho obvinili z korupcie. Gairy sa opäť dostal k moci v roku 1967. Jeho vláda bola čoraz autoritárskejšia, množili sa obvinenia zo zmanipulovaných volieb aj násilnosti zo strany tajnej polície. Vo voľbách po získaní nezávislosti, 7. novembra 1976, opäť zvíťazila Grenadská zjednotená strana práce. Opozičné strany však namietali, že volební úradníci, ktorí patrili ku Gairyho strane hlasovanie zmanipulovali. Občianske nepokoje viedli premiéra k tomu, že začal konzultovať primeranú odozvu s Augustom Pinochetom, vojenským diktátorom Čile. Pinochetov režim poskytol grenadskej polícii a armáde výcvik „na boj s povstalcami“. Vo svetovej tlači vyvolal pozornosť aj Gairyho prejav na Valnom zhromaždení OSN v októbri 1977. Bol totiž zameraný na aktivity mimozemšťanov v jeho regióne – žiadal o vytvorenie Agentúry pre psychotronický výskum neidentifikovateľných lietajúcich objektov (čiže UFO) a Bermudského trojuholníka. Vyzval tiež, aby bol rok 1978 vyhlásený za „Rok UFO“. Revolúcia v neprítomnosti Zápas medzi Gairyho vládou a opozičnými politickými stranami sa čoraz viac vyostroval. Najväčší vplyv z týchto strán získalo New JEWEL Movement (jeho plný názov znel Hnutie nového spoločného úsilia za blaho, vzdelávanie a oslobodenie, ale pri anglickej skratke časti názvu vyznievalo ako „Hnutie nového skvostu“). V roku 1979 sa rozšírili chýry, že jednotka tajnej polície Gairyho vlády zložená z kriminálnikov má zavraždiť lídra Hnutia nového skvostu, mladého právnika Maurice Bishopa. Hnutie využilo príležitosť, kým bol premiér preč z krajiny, a Gairyho vládu zvrhlo. Išlo o takmer nekrvavú revolúciu – o život prišli iba traja ľudia. Nová vláda pozastavila platnosť ústavy, premiér Bishop však vyhlásil, že „všetky demokratické slobody, vrátane slobodných volieb, náboženských a politických slobôd, budú ľudu opäť obnovené.“ Lenže kritici vládu obviňovali, že v skutočnosti sa svoju moc legitimizovať voľbami nechystala. V čase prevratu bola ekonomika ostrova blízko kolapsu. Nezamestnanosť v krajine dosahovala päťdesiat percent a väčšina obyvateľov iba živorila. Revolučná vláda sa chystala napraviť situáciu vytváraním poľnohospodárskych družstiev a prosbami o zahraničnú pomoc, s ktorými sa obrátila okrem iného aj na Kubu. S kubánskou pomocou sa začalo na Grenade stavať medzinárodné letisko, ktoré malo ostrovu pomôcť rozšíriť cestovný ruch. Stavbu letiska pôvodne navrhla britská vláda, ešte v roku 1954, keď bola Grenada kolóniou. Projektanti pochádzali z Kanady, finančne sa na stavbe podieľala britská vláda a čiastočne ju realizovala londýnska firma. Napriek tomu ju však americký prezident Ronald Reagan využil ako zámienku negatívneho postoja ku Grenade. Z maličkého ostrova s niečo vyše stotisíc obyvateľmi vyrobil hrozbu pre Spojené štáty americké. Letisko podľa neho bolo príliš veľké na to, aby slúžilo cestovnému ruchu. Namiesto toho sa malo údajne stať kubánsko-sovietskou leteckou základňou. Postavení k múru Vo vládnucom hnutí sa postupne začali prejavovať a narastať rozpory medzi dvoma krídlami, na čele jedného bol Bishop, na čele druhého vicepremiér Bernard Coard. Podľa niektorých tvrdení sa premiér usiloval o dobré vzťahy so Spojenými štátmi a zmiešanú ekonomiku, kým jeho súper presadzoval užšie zväzky so sovietskym blokom a centralizované hospodárstvo. Podľa iných výkladov však politické rozpory neexistovali a zápas bol dôsledkom osobnej rivality. Keď Maurice Bishop odmietol myšlienku spoločného premiérovania s Coardom, súperiaca frakcia ho 12. októbra 1983 umiestnila do domáceho väzenia. Rozsiahle demonštrácie vo viacerých častiach ostrova však požadovali jeho prepustenie. A o týždeň neskôr ho dav asi päťtisíc ľudí skutočne oslobodil. Premiér sa so svojimi stúpencami vydal do sídla Ľudovej revolučnej armády Fort Rupert. Na túto pevnosť zaútočia jednotka tej istej Ľudovej revolučnej armády v obrnených transportéroch. Čo presne sa udialo, nie je dodnes jasné. Faktom však je, že Bishopa a ďalších siedmich jeho stúpencov, vrátane niekoľkých ministrov jeho vlády, postavili k múru vnútorného dvora pevnosti. Podľa väčšiny svedectiev tam stáli prinajmenšom trištvrte hodiny. A potom ich popravili. Po Bishopovej smrti Ľudová revolučná armáda vytvorila vojenskú vládu na čele s generálom Hudsonom Austinom vo funkcii premiéra. Vojenská vláda vyhlásila štvordňový zákaz vychádzania. Za jeho porušenie hrozil trest smrti. Presilou proti skvostu Na to Organizácia východokaribských štátov (OECS) vyzvala Spojené štáty, Barbados a Jamajku, aby zasiahli. Je hlboko ironické, že USA si ako oficiálnu zámienku na intervenciu vybrali okrem iného aj smrť premiéra Bishopa, hlavného predstaviteľa režimu, ktorý im samým ležal v žalúdku. Dodatočným dôvodom bolo, že nepokoje na ostrove údajne ohrozovali amerických študentov medicíny na miestnej univerzite. Šesť dní po Bishopovej poprave, 25. októbra 1983, sa na ostrove vylodili vojenské sily USA. Na invázii sa zúčastnili aj príslušníci piatich armád karibských krajín. Celkovo sa na vpáde zúčastnilo asi sedemtisíc amerických vojakov, proti ktorým stálo približne 1 500 Grenaďanov. Napriek svojej politickej blízkosti k Ronaldovi Reaganovi bola britská premiérka Margaret Thatcherová americkým zásahom v členskom štáte Britského spoločenstva národov krajne rozhorčená. Inváziu odsúdila aj OSN. Fidel Castro neskôr v jednom z prejavov povedal, že invázne sily mali drvivú prevahu a Kuba preto Grenade nemohla poskytnúť účinnú pomoc. Americkú inváziu odsúdila aj OSN. Zásah USA znamenal koniec vlády Hnutia nového skvostu i sociálnych reforiem v prospech najnižších spoločenských vrstiev, ktoré sa pokúšal presadiť Maurice Bishop. Devätnásť politických predákov zodpovedných za Bishopovu popravu postavili po invázii pred súd. Štrnásť z nich odsúdili na smrť. V roku 1991 však boli rozsudky smrti zmenené na doživotné väzenie. O štyri roky neskôr napokon ostrov opustili invázne jednotky. V tomto storočí sa už Grenada vo svetových masmédiách spomínala predovšetkým ako obeť tropických hurikánov. Grenada padla, Kube sa darí Pre tých, čo zažili prevraty vo východnej Európe v roku 1989, sa situácia v dnešnej Latinskej Amerike môže zdať čímsi neuveriteľným. Občania východoeurópskych krajín napríklad preceňovali ekonomickú závislosť Kuby od ich regiónu. Očakávalo sa, že po páde východoeurópskych režimov a zániku Sovietskeho zväzu sú zrátané už aj dni Castrovho režimu na Kube. Opak však bol pravdou. Castrovský socializmus sa na Kube zachoval (aj napriek tomu, že napríklad Československo, ktoré pred rokom 1989 malo zastupovať kubánske záujmy v USA, začalo podporovať kubánskych disidentov). Grenada na svoje spojenectvo s Kubou pred vyše dvadsiatimi rokmi doplatila. Iróniou osudu je však dnes „ostrov slobody“ v Latinskej Amerike možno populárnejší ako kedykoľvek predtým. Viacero krajín – napríklad Venezuela, Bolívia či Brazília – sa svojimi sympatiami k nemu vôbec netají. Kým sú americké sily viazané vojnou v Iraku, je nepravdepodobné, že by sa zásah podobný tomu grenadskému zopakoval. Monreovej doktríne sa zrejme najlepšie darí vtedy, keď sa uplatňuje voči protivníkovi drobnému a slabému. Autori sú publicisti
