Čína: Ďalší dlhý pochod (k demokracii)

Z minulotýždňového zjazdu Komunistickej strany Číny si svetové agentúry povšimli predovšetkým fakt, že najvyšší čínsky predstaviteľ Chu Ťin-tchao vyslovil slovo „demokracia“ (min-cu) až šesťdesiatkrát. Tak sa dostali do úzadia rovnako zaujímavé perspektívy ďalšieho prudkého rastu ekonomiky a fakt, že národný dôchodok na jedného obyvateľa Číny stúpne do roku 2020 v porovnaní s rokom 2000 až štvornásobne. Frekvencia slova „demokracia“ na 17. zjazde KS Číny zaujala pozornosť mnohých, ale v skutočnosti nešlo o prekvapenie. V straníckych dokumentoch a čínskych médiách sa totiž toto slovo často skloňuje už celé roky, a ak si to doteraz nikto nevšimol, tak len preto, lebo táto téma nemá šancu dostať sa na stránky novín a do správ rozhlasu či televízie za hranicami Číny. Tam sa objavujú iné informácie, ktoré už vďaka svojej frekvencii nadobúdajú podobu stereotypu, rovnako ako napríklad banské nešťastia, záplavy, porušovanie ľudských práv. O tom, akými premenami prechádza Čína, ani zmienka. Takéto často, nepodstatné informácie, akoby potom uspávali pozornosť svetovej verejnosti. Tá sa však raz prebudí zo svojho pekného sna o svojej dokonalosti a vyspelosti a uvidí pred sebou Čínu nielen ako najsilnejšiu svetovú superveľmoc a tomu zodpovedajúce ambície, ale aj ako krajinu s úplne inými parametrami spoločenského zriadenia, než ako ich dlho opisovali svetové médiá zaťažené tlakom komercie. Médiá skrátka nie sú schopné vnímať Čínu komplexne a zaznamenať trendy, ktoré sú pre túto krajinu charakteristické. To, čo sa deje v čínskej spoločnosti, preto možno označiť za ďalší prvok modernizácie. Začal ju už samotný otec súčasnej ekonomickej reformy Teng Siao-pching, keď desať rokov po odštartovaní štyroch modernizácií (poľnohospodárstva, priemyslu, vedy a armády) spomenul aj piatu – postupnú demokratizáciu čínskej spoločnosti. Konfucius a demokracia Hovoriť o demokracii v Číne nie je jednoduché. Táto krajina sa celé stáročia riadila predovšetkým zásadami konfucianizmu, ktorý bol postavený na úplne opačných princípoch ako demokracia európskeho typu. Konfucius kládol dôraz na zladenie záujmov indivídua, spoločnosti a štátu, stanovil spoločenské normy, ktorých ústrednou myšlienkou bol hierarchický vzťah poslušnosti. Ak mal syn poslúchať otca, žena muža a mladší staršieho, Čína sa chápala ako jedna veľká rodina, na čele ktorej bol otec – cisár. Také hodnoty ako disciplína, povinnosti a prinášanie obetí si bežne ctili aj v iných krajinách Ázie. Ideu demokracie začal po prvýkrát šíriť exilový spisovateľ Liang Čchi-čchao roku 1895, ale aj tá bola značne ovplyvnená čínskou tradíciou. Tvrdil, že neexistuje rozdiel medzi záujmami jedinca a verejnosti. Občania podľa neho mali mať garantované práva, ale len preto, aby sa posilnil štát. V jeho ponímaní neexistovali práva v západnom slova zmysle, ktorých úlohou je ochraňovať jedinca pred excesmi vlády. Svojimi zásadami tak Liang vlastne pomáhal uzákoniť autoritársky režim, ktorý bol potom charakteristický pre Čínu po vzniku republiky v roku 1911. Tengove predpovede Aj Teng Siao-pching si zrejme uvedomoval riziká rýchleho narúšania tradícií. Preto predpovedal, že prvé celočínske slobodné voľby budú až o 50 rokov. Bolo to v roku 1987, teda v čase, keď sa v Číne začal prvý experiment s „demokraciou zdola“, teda zavádzanie priamych a tajných volieb vo vybraných vidieckych regiónoch. Odvtedy si obyvatelia dedín každé tri roky vyberali v demokratických voľbách starostu a zástupcov do obecných rád. Vývoj vo svete potvrdil oprávnenosť Tengovej opatrnosti. Urýchlená a bezmyšlienkovitá reforma spoločenského systému v Sovietskom zväze, privatizácia, ktorá skôr pripomínala rozkrádanie, vrhli v tom čase túto niekdajšiu superveľmoc do úpadku a dlhotrvajúceho chaosu, takže mnohí dospeli k presvedčeniu, že „liečba bola ešte horšia, ako samotná choroba“. Medzitým sa experiment s „demokraciou zdola“ rozšíril v Číne na všetky regióny a najvyšší predstavitelia v Pekingu museli konštatovať, že vidiek veľmi rýchlo prebral nielen bežné zvyklosti volieb, ale aj ich sprievodné neduhy – prehnané sľuby kandidátov či usporadúvanie veľkolepých hostín, ktorými si kandidáti chceli získať priazeň voličov. Obecné voľby sa neskôr rozšírili na niektoré mestské časti a roku 2004 sa uskutočnili v niektorých veľkých mestách. V súčasnosti sa volebný experiment zameral na menšie mestá a z bohatých východných provincií sa šíri do menej rozvinutých západných častí krajiny a autonómnych oblastí. Optimizmus sinológov Doterajší až neuveriteľne prudký hospodársky rozvoj Číny núti niektorých expertov položiť si otázku, či nie je načase opraviť Tengovu predpoveď a posunúť termín slobodných volieb v Číne z roku 2037 bližšie k súčasnosti. Bruce Gilley vo svojej knihe China´s Democratic Future: How it Will Happen and Where it Will Lead tvrdí, že Čína bude pravdepodobne demokratizovaná do roku 2020. Henry Rowen z amerického Hooverovho inštitútu má tendenciu posunúť tento termín ešte bližšie. Všíma si pritom skutočnosť, že aj mnohé iné ázijské krajiny dosiahli svoju hospodársku prosperitu v období, keď tam existovala určitá forma autoritatívneho režimu. Podľa neho sa také krajiny ako Taiwan a Južná Kórea najskôr stali bohatými a až potom sa v nich začali objavovať prvky demokracie. „Do roku 2015 Čína bude mať HDP na hlavu okolo 7 000 amerických dolárov, teda tú úroveň, na ktorej sa všetky spomínané krajiny stali aspoň čiastočne slobodné,“ konštatuje Henry Rowen. Model rozvoja, ktorý je typický pre východoázijské tigre, má mnoho podobného s tým, o čo sa usiluje Čína. Poukazuje na to, že demokracia má byť až následkom rozvoja, a nie jeho predpokladom. Tu sa patrí interpretovať známy Hayekov výrok, že ekonomická sloboda síce existuje bez politickej, ale politická sloboda bez ekonomickej existovať nemôže. Silnú strednú vrstvu, ktorá už má nielen ambície, ale aj podmienky na uplatňovanie demokracie v bežnom živote, vytvára až zvyšovanie životnej úrovne. Vízie čínskych komunistov Vráťme sa teraz do Číny a pozrime sa, ako sa s týmito otázkami vysporiadal minulotýždňový zjazd čínskych komunistov. Chu Ťin-tchao poukázal na nevyhnutnosť „zlepšiť inštitút demokracie a spestriť jej formy, rozšíriť jej kanály a uskutočňovať demokratické voľby“. Časté zdôrazňovanie úsilia vytvoriť „harmonickú spoločnosť“ napovedá, že silné prvky konfucianizmu budú aj naďalej ovplyvňovať predstavy o tejto demokracii. Zároveň si však treba všimnúť ešte jeden fakt, ktorý najvyšší čínsky predstaviteľ vo svojom vystúpení zdôrazňoval, a to rozšírenie vnútrostraníckej demokracie. Jej terajšia forma sa prejavuje tým, že na stranícke funkcie musí byť o 15 percent kandidátov viac, ako bude počet zvolených, čo znamená určitú, aj keď zatiaľ iba limitovanú možnosť voľby. Ako bude počet kandidátov percentuálne stúpať, vznikne tým aj tendencia vyberať kandidáta podľa určitých kritérií. Tým sa vlastne len legalizuje súčasný skrytý stav v Komunistickej strane Číny, ktorá sa logicky delí na konzervatívcov a reformistov. A v tom je už aj zárodok budúcich dvoch politických zoskupení. Napríklad v takej podobe, ako existujú v USA. V niektorých krajinách existujú sily, ktoré požadujú v rozličných štátoch okamžité zavedenie všetkých princípov slobody a demokracie bez ohľadu na to, či sú tam na to vytvorené ekonomické a spoločenské podmienky. Poznáme aj konkrétne prípady, keď sa demokracia šíri násilím, ba keď sa dokonca zhadzuje z bombardovacích lietadiel. Napríklad v Iraku a Afganistane. Napriek takýmto výzvam a želaniam budeme v Číne v najbližších rokoch zrejme svedkami iného postupu a iného tempa. Použijúc príklady z nedávnej čínskej histórie, nepôjde o Mao Ce-tungov „veľký skok“ k demokracii, ako ho zažili krajiny na východe Európy, ale o ďalší „dlhý pochod“, tentoraz k piatej modernizácii načrtnutej Teng Siao-pchingom. Aj výsledok tohto snaženia bude viac zodpovedať tradícii Východu ako želaniam Západu. Ako kedysi napísal znalec Ázie, Angličan Rudyard Kipling, „Východ je Východ a Západ je Západ. A títo dvaja sa nikdy nestretnú“. Autor je novinár