Naše spory budú v Bruseli ešte častejšie

Nedávna výzva Daniela Lipšica z KDH, aby si predstavitelia politickej scény Slovenska riešili svoje problémy doma a neprenášali spory, v ktorých ťahajú za kratší koniec na medzinárodnú úroveň, je mi osobne sympatická, ale pri existujúcej politickej konštelácii je nerealizovateľná. Naopak, mali by sme si zvyknúť, že sa podobné incidenty budú prejavovať častejšie než doposiaľ. Stranícke spory posledných dní sú vhodnou ilustráciou fenoménu, ktorý vznikol naším vstupom do Európskej únie (EÚ). Súvisí s účasťou v jej inštitúciách a dotýka sa princípov straníckej a koaličnej politiky. Na národnej úrovni treba vládnuť Od vstupu Slovenska do EÚ fungujú paralelne popri sebe dva rôzne politické priestory, v ktorých sa odohráva tradičné súperenie medzi politickými stranami. Prvým a pôvodným je domáca pôda predstavovaná Národnou radou (NR SR), tým druhým – mladším a zatiaľ menej využívaným – je pôda európskych inštitúcií, konkrétne Európskeho parlamentu (EP). NR SR aj EP plnia funkciu fór, kde sa diskutuje o politických témach – niekedy dôležitých, inokedy úplne bezpredmetných. Okrem toho plnia oba parlamenty legislatívnu funkciu, v ktorej rastie význam rozhodnutí EP. Zaujímavé sú však rozdiely, ktorými na možnosti ich fungovania vplýva spôsob ich zloženia. Parlamenty členských štátov fungujú pragmaticky – po voľbách treba získať takú podporu väčšiny poslancov v parlamente, ktorá umožní vznik akcieschopnej vlády. V krajinách s pomerným volebným systémom ide spravidla o koaličnú vládu zloženú zo zástupcov viacerých politických strán a podporovanú týmito stranami v parlamente. Hlavným princípom je pragmatizmus: vládnuť treba a niekto vládnuť musí. A ak niekto, tak najradšej tá naša strana. Inak budú vládnuť iní. Pritom na koalíciu nie je potrebných viac strán, než je nevyhnutné. To je jednoduchá logika veci, ktorú narúšajú len výnimočné udalosti alebo výnimočne zlá reputácia potenciálnych partnerov. V dôsledku toho vznikajú „širšie“ koalície, než je potrebné. Ako napríklad koalícia po voľbách v roku 1998. Európa pre voličov druhoradá V inštitúciách EÚ sa veci vyvíjajú inak. Voľby do EP nevedú k výberu exekutívy – podstate parlamentných volieb v každom z členských štátov. A ak vedú, tak len veľmi nepriamo. V každom prípade – európske voľby nie sú súbojom strán s ambíciou vládnuť v konvenčnom význame. Ich výsledkom je len zmena politického zloženia EP, akési „premiešanie kariet“ prebiehajúce v pravidelných intervaloch. A ak má fungovať, je aj Európsky parlament odkázaný na to, aby našiel väčšinu. Pravda, na prijatie legislatívnych aktov sú potrebné nadmerné väčšiny (supermajority). V praxi to znamená dohodu medzi pravicou a ľavicou, prípadne liberálmi. V dôsledku toho sú rozhodnutia EP zdĺhavým hľadaním konsenzu, ktorý by bol akceptovateľný pre všetky veľké strany. Politika EP je „odsúdená“ k centristickým legislatívnym výstupom. Európski poslanci svojím mandátom nereprezentujú štáty, ale voličov svojho členského štátu. Voliči teda majú dva kanály, ktorými môžu ovplyvňovať fungovanie straníckej politiky –národné parlamentné voľby a voľby do EP. Skúsenosti sú také, že tie druhé majú pre voličov len druhoradý význam a odovzdaním hlasov opozičným kandidátom slúžia na „potrestanie“ domácich strán. Prípadne, ak voliči dajú hlasy extrémistickým stranám, ktoré by doma nevolili, demonštrujú apatiu a nesúhlas s domácim straníckym systémom ako takým. Alebo sa k voľbám do EP nedostavia vôbec, čo je znepokojujúca tendencia, pretože znamená frustráciu voličov. Luxus ideologickej čistoty Poslanci však zastupujú voličov cez stranícky filter a v EP sa združujú do celoeurópskych skupín na základe ideologickej príbuznosti. Preto sú KDH, SDKÚ-DS a SMK vo frakcii EPP-ED, preto Smer-SD (nie) je v SES. Pretože stranícka politika EP nesleduje pragmaticky nevyhnutnosť reálne zostaviť a udržať vládu, má voľné pole na to, aby sa mohla venovať politike v až nadmerne ideologicky čistej podobe. Príkladom toho je berlínska deklarácia kongresu SES z mája 2001, podľa ktorej sa jej strany „zdržia akejkoľvek podoby politickej aliancie ... s akoukoľvek politickou stranou, ktorá podnecuje alebo sa pokúša rozdúchavať rasové alebo etnické predsudky a rasovú neznášanlivosť“. Niekedy sa však ideologická čistota európskej politiky a pragmatizmus domácej politiky môžu krížiť. Ideologicky konzistentne postupujúca PES nedokáže pochopiť, že realita straníckej politiky na Slovensku a podoba jej straníckeho systému výrazne prispeli k tomu, že v SR vznikla súčasná vládna koalícia. Z pohľadu Smeru-SD bolo prijateľnejšie úplne alternovať predchádzajúce vládne strany a vytvoriť vládu s dovtedy opozičnou HZDS-ĽS a mimoparlamentnou SNS, ak mala mať voľné ruky na realizáciu svojich zámerov. Z ideologického pohľadu nebola jej voľba závideniahodná – obaja koaliční partneri sú v politickom spektre od Smeru napravo. Čo preferujú eurosocialisti? Dilema spočívala v hľadaní odpovede na otázku, kde čo bude predstavovať priority. Bude prioritou ideologická kompatibilita (s SES, pretože domáci ideologicky kompatibilní partneri by absentovali tak či tak) a väčšia legitimita navonok, ale zároveň sprevádzaná stratou možnosti plne realizovať svoj program? Alebo Smer uprednostní perspektívu presadiť podľa možnosti čo najviac zo svojich plánov, aj keď na úkor vzťahov so svojím zahraničným patrónom? Zvolená odpoveď umožnila síce silnejšie postavenie Smeru vo vláde a väčšiu akcieschopnosť strany (vzhľadom na pokrivkávajúci „ľavicový“ obsah vlastne len formálne), ale na úkor zahraničnej (straníckej) akceptácie vlády. Nevedno, či by pre Stranu európskych socialistov bolo stráviteľnejšie, keby sa koaličným partnerom Smeru stalo namiesto SNS napr. KDH alebo by ním bola SMK, pretože v takom prípade by Smer nemohol robiť ani to málo ľavicovej politiky, ktoré robí v súčasnosti. Na druhej strane, táto téma by neexistovala a poznámka z listu SES Smeru z júla 2006 o tom, že „aspoň jeden z vašich koaličných partnerov je nekompatibilný s ústrednými sociálnodemokratickými hodnotami vrátane rešpektovania práv etnických menšín a demokracie“, by bola bezpredmetná. A tak, hoci doma žne premiér Fico bezprecedentnú popularitu, jeden z jeho koaličných partnerov je hlavným zahraničnopolitickým pasívom vlády. Politici budú využívať obe cesty SNS ja aj aktérom druhej straníckej šarvátky, ktorá ilustruje protiklady straníckej politiky doma a v Európskom parlamente. Tu je jej „sparring–partnerom“ Strana maďarskej koalície; témy sú etnické alebo historické, ale efekt podobný. SMK využíva druhý – európsky – kanál na to, aby prenášala na pôdu EÚ otázky, v ktorých sú jej domáce aktivity vzhľadom na rozloženie politických síl a priori odsúdené na neúspech. Deje sa to dvoma spôsobmi. Buď vcelku umne – prostredníctvom jednominútového času počas plenárnych zasadnutí EP, v ktorom môže každý poslanec hovoriť o čomkoľvek. Alebo menej umne, ako naposledy v septembri v liste Pála Csákyho, uverejnenom v médiách inzerátom SNS. Kým doma je SNS zdatným protivníkom (aj keď často neprimerane neslušným) voči príležitostným excesom politiky SMK, v EP nijakí poslanci za SNS nesedia, takže hlas SMK zaznieva o to hlasnejšie. Márne Daniel Lipšic vyzýva na riešenie problémov doma. Kým budú existovať aj iné cesty, ktorými možno realizovať politický vplyv, dovtedy ich budú tí, ktorí si možnosti tých ciest uvedomujú, využívať. Pretože Európska únia sa v dohľadnom čase nechystá (lebo nedokáže) zásadným spôsobom zmeniť svoje fungovanie z hľadiska politických procesov, treba vzhľadom na možnosti s integráciou pre stranícku politiku rátať. Kresťanskí demokrati, ktorých postoj k integrácii en bloc je vlažný, sú síce konzistentní, ale sami a dobrovoľne sa rozhodli zložiť karty. Autor pracuje na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela