NeEvita

V Argentíne sa vraj rodí nová dynastia. V prezidentských voľbách totiž zvíťazila doterajšia prvá dáma – Cristina Fernandez de Kirchner. Právnička, senátorka a manželka prezidenta nie je v argentínskej politike nijakým nováčikom. Jej cesta k volebnému víťazstvu bola triumfálna – pred svojimi trinástimi rivalmi si udržiavala jasný náskok a jej prívrženci oslavovali už po zavretí volebných miestností. Viaceré povolebné prieskumy ukazovali už aj to, že Cristina Kirchnerová sa vyhne aj druhému kolu – potrebovala na to minimálne 40 percent hlasov a minimálne desaťpercentný náskok pred ďalším kandidátom. Po sčítaní väčšiny hlasov mala 44,6 percenta, takmer dvakrát ako jej najbližšia rivalka, bývalá poslankyňa Elisa Carriová (23,7 percenta). Podľa pozorovateľov sa celá volebná kampaň niesla v očakávaní úspechu. Cristina Kirchnerová sa napríklad nezúčastňovala na diskusiách so svojimi protivníkmi a obmedzovala aj svoje vystúpenia v médiách a na verejných zhromaždeniach. Neprezentovala detailný sociálny a ekonomický program, sľúbila len pokračovať v reformách, ktoré začal jej manžel Nestor Kirchner. Pustil sa do nich v roku 2001 po jednej z najhorších sociálno-ekonomických kríz, ktorá rozvrátila národné hospodárstvo a priviedla Argentínu na pokraj sociálneho úpadku. Pozorovatelia dokonca špekulujú, že kandidatúra bývalej prvej dámy je súčasťou šikovnej mocenskej hry manželského páru – ak by bol vo voľbách kandidoval Nestor Kirchner, mohol pri svojej popularite pohodlne zvíťaziť. Namiesto toho však ustúpil v prospech svojej ženy a pomohol jej vyhrať. Podľa argentínskej ústavy by totiž mohol do úradu nastúpiť len dvakrát za sebou. Ak však bude vládnuť jeho žena, môže sa po nej o úrad znova uchádzať. Väčšina mainstreamových médií označuje Kirchnerovu politiku, či dnes už skôr „politiku Kirchnerovcov“, za latinskoamerický ľavicový populizmus: snaha posilniť pozície štátu v ekonomike, sprísniť reguláciu najmä na finančnom trhu, sociálne programy... Údajne ide o novodobú verziu perónizmu. Tým sa však zakrýva skutočnosť, že táto politika nebola výsledkom nástupu nezodpovedných populistických politikov, ktorí sa ňou pokúsili „kupovať si“ chudobné vrstvy, ale reakciou na konkrétnu situáciu. Štátnom riadený kapitalizmus a experimenty so sociálnymi reformami – ekonomicko-sociálny prístup, ktorý bol v latinskoamerických krajinách po druhej svetovej vojne bežný – nahradila z rôznych dôvodov v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch politika diktovaná globálnymi finančnými inštitúciami, teda Svetovou bankou a MMF. Štrukturálne reformy, ktoré znamenali predovšetkým otvorenie ekonomík, privatizáciu a dereguláciu, však nepriniesli dlhodobú makroekonomickú stabilitu a okrem toho ešte rozšírili nožnice sociálnych rozdielov, v Latinskej Amerike už aj tak tradične dosť vypuklých. V ovzduší sociálnych nepokojov a politických protestov nastúpili vo viacerých krajinách Latinskej Ameriky vlády, ktoré v rôznej miere sľubovali posilniť úlohu štátu a sociálne reformy. Od istej regulácie finančných služieb a sociálnych programov pre najchudobnejších, až po pokusy o „latinskoamerický socializmus“ znárodňovaním podnikov a posilňovaním lokálnej demokracie. Pomáha tomu aj klesajúci vplyv medzinárodných finančných inštitúcií – aj preto, že pre vlády sú dostupné aj iné zdroje financovania (od štedrých grantov a pôžičiek Venezuely, po opätovne rastúci význam súkromných zdrojov). Realitu ilustruje príklad z Nikaraguy, jednej z najchudobnejších krajín západnej pologule. Občianska vojna – ktorá je veľmi rukolapným dokladom toho, ako Spojené štáty americké presadzovali svoju vôľu na „svojej“ hemisfére – v osemdesiatych rokoch rozvrátila infraštruktúru, vrátane rozvodu elektrickej energie. Elektrinu mala pripojenú len menšina domácností, mnohé z existujúcich pripojení boli navyše vyrobené len amatérsky a v dôsledku toho vznikali smrteľné nehody. S nástupom proamerickej vlády prišli aj experti Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu, ktorí podmienili pôžičky a odpustenie dlhov privatizáciou elektrickej infraštruktúry. Sľubovalo sa, že prístup k elektrickej energii sa rozšíri a jej cena sa zníži. Keď však humanitárna organizácia Christian Aid hodnotila reformu sedem rokov po jej zavedení, ukázalo sa, že pravdu mali skeptici. Nikaragua čelí v dodávkach elektrickej energie kríze. Domácnostiam pravidelne na päť hodín denne vypínajú elektrický prúd, nepribudli takmer nijaké nové pripojenia a ceny elektriny rastú. Tento stav negatívne postihuje aj drobných podnikateľov a obchodníkov. A čo je najhoršie, systém vytvorený pod dohľadom Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu stojí na výrobe elektrickej energie z uhľovodíkových palív. S ich rastúcimi cenami sa zvyšuje aj cena elektriny, čo najviac postihuje chudobných. Okrem toho je to to najhoršie riešenie aj z environmentálneho hľadiska. Navyše aj absurdita – neďaleká Kostarika vyrába 98,7 percenta elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov, má jedny z najnižších cien elektriny a najlepšie pokrytie v Latinskej Amerike. Výmena Kirchnerovcov na prezidentskom poste v Argentíne teda pokojne môže pripomínať dynastiu Perónovcov s hviezdnou Evitou. Omnoho podstatnejšia je však ako príznak toho, že vplyv „washingtonského konsenzu“ sa na latinskoamerickom subkontinente vytráca. Autor je stály spolupracovník Slova