Závislá od nákupov

Dobre teda, pomyslím si odhodlane nasledujúci deň. Dôležité je neprepadať zúfalstvu z toho, koľko som minula včera. To sú lanské snehy. Podstatné je, že dnes sa začína asketický život. Odteraz nebudem míňať vôbec. Podľa Davida E. Bartona sa má človek snažiť znížiť svoje výdavky na polovicu počas prvého týždňa, ale som si istá, že ja dokážem oveľa viac. Nechcem nikoho uraziť, ale tieto svojpomocné príručky sú predsa určené ľudom bez akejkoľvek sebakontroly. A ako ľahko som prestala fajčiť! (Cigareta občas v bare sa nepočíta.) Cítim sa slávnostne, keď si pripravím chlieb so syrom a zabalím ho do fólie. Už len tým som ušetrila niekoľko libier! Nemám termosku (cez víkend si nejakú musím kúpiť), takže si nemôžem vziať kávu, ale v chladničke som našla jogurtový nápoj, tak si vezmem radšej ten. Bude to aj zdravšie. Skutočne ma zaráža, prečo ľudia vôbec kupujú hotové sendviče. Len sa pozrite, aké ľahké a lacné je pripraviť si vlastné. A rovnako to platí o jedle. Podľa Davida E. Bartona by ste sa mali naučiť pripravovať domáce jedlá namiesto drahých obedov v reštaurácii. Bude vás to stáť neporovnateľne menej. Presne tak to urobím cez víkend, keď pôjdem do múzea alebo sa prejdem pri rieke a pokochám sa výhľadom. Keď kráčam k metru, cítim sa čistá a svieža. Pevne odhodlaná. Len sa pozrite na všetkých tých ľudí, ako sa ponáhľajú po ulici a nemyslia na nič iné, len na peniaze. Peniaze, peniaze, peniaze. Je to posadnutosť. Keď sa prestanete zaoberať peniazmi, stratia svoju dôležitosť. Cítim, že sa dostávam do celkom iného duševného stavu. Menej materialistického, filozofickejšieho. Duchovnejšieho. Ako hovorí David E. Barton, každý deň sa zabúdame tešiť zo všetkého, čo máme. Svetlo, vzduch, sloboda, to sú hodnoty, na ktorých naozaj záleží. Nemám pravdu? Nie šaty, topánky a bižutéria. Transformácia, ktorá sa so mnou udiala, mi takmer naháňa strach. Idem napríklad okolo novinového stánku pri stanici metra a pozriem sa tým smerom – ale ani trochu netúžim kúpiť si jeden z časopisov. V mojom novom živote sú časopisy úplne nepodstatné. (Navyše som väčšinu už čítala.) Nastúpim teda do metra a cítim sa odhodlaná a neotrasiteľná ako budhistický mních. Keď vychádzam, idem okolo obchodu s lacnými topánkami a ani sa naň nepozriem, a obídem aj predajňu Lucio´s. Dnes nijaké kapučíno. Nijaký koláč. Nijaké výdavky – rovno do práce. V Úspešnom sporení máme dobré obdobie. Práve sme zalomili najnovšie číslo, čo prakticky znamená, že pár dní sa môžeme flákať, a kým sa opäť pustíme do práce na nasledujúcom čísle, nerobiť nič. Mali by sme, pravdaže, začať zbierať materiál na hlavný článok. Dnes by som mala zatelefonovať niekoľkým burzovým maklérom a spýtať sa ich na investičné tipy na nasledujúcich šesť mesiacov. Mala by som. Je však už takmer obed a ja som ešte neurobila nič, len nainštalovala nový šetrič obrazovky so žltými rybami a chobotnicou a vyplnila pár formulárov. Aby som bola úprimná, neviem sa poriadne sústrediť na riadnu prácu. Myslím, že ma príliš zamestnáva moja nová osobnosť. Snažím sa vypočítať, koľko ušetrím do konca mesiaca a čo všetko si budem môcť dovoliť v Jigsaw. Na obed vytiahnem chlieb zabalený vo fólii – a po prvýkrát sa dnes cítim trochu smutná. Chlieb zvlhol, šťava z uhoriek vytiekla na fóliu, a nevyzerá ani trochu lákavo. V tej chvíli túžim po orechovom chlebe z Pret ŕ manger a čokoládovom koláči. Nemysli na to, rozkážem si prísne. Mysli na to, koľko tým ušetríš. Donútim sa zjesť chlieb, ktorý chutí ako guma, a zapijem ho troškou jogurtového nápoja. Potom odhodím fóliu, zavriem fľašu s jogurtovým nápojom a dám ju do malej chladničky, ktorú máme v kancelárii. A prešlo asi... päť minút mojej obedňajšej prestávky. Čo budem teraz robiť? Kam pôjdem? Nespokojne sa hrabem vo veciach na stole. Božemôj, tento asketický život je ťažký. Neprítomne listujem v niekoľkých spisoch... a potom zdvihnem hlavu a hľadím von oknom, na rušnú Oxford Street plnú ľudí s nákupnými taškami v rukách. Tak veľmi chcem byť medzi nimi, až sa doslova skláňam k oknu. Túžim po jasnom svetle a teplom vzduchu, kopách tovaru, dokonca po zvuku pokladníc. Ale nemôžem ísť. Dnes ráno som si dala záväzok, že sa k obchodom ani nepriblížim. Sľúbila som si to – a tento sľub nesmiem porušiť. Prinajmenšom nie hneď... Potom mi napadne skvelá myšlienka. Potrebujem recept na domáce karí, ktoré si zajtra vezmem namiesto večere v reštaurácii! Podľa Davida E. Bartona sú kuchárske knihy vyhodené peniaze. Tvrdí, že treba používať recepty vytlačené na obaloch potravín alebo si knihy požičiavať v knižnici. Ale ja mám ešte lepší nápad. Zájdem do kníhkupectva Smith´s a odpíšem si recept na karí, ktoré uvarím v sobotu večer. Tak môžem ísť do obchodu – ale nemusím minúť nijaké peniaze. Už som aj na nohách a beriem si kabát. Obchody, tu som! Keď vchádzam do kníhkupectva, cítim, ako ma zalieva pocit úľavy. Vchádzať do obchodu – akéhokoľvek obchodu – je vzrušujúce. Nepoznám nič lepšie. Môže za to očakávanie a rušná, prívetivá atmosféra, ale aj krásna novosť všetkého okolo. Nové ligotavé časopisy, nové lesklé ceruzky, nové žiarivé kružidlá. Nie, že by som od svojich jedenástich rokov potrebovala kružidlo, ale nie sú krásne, keď celkom čisté a nepoškriabané ležia vo svojich obaloch? Vidím novú kolekciu kancelárskych predmetov s tigrovanou potlačou, ktorú ešte nepoznám, a na okamih pokušeniu takmer podľahnem. Prinútim sa však prejsť okolo až do zadnej časti obchodu, kde sú police plné kníh. Je tu veľký výber kníh s indickými receptmi. Náhodne si jednu vyberiem, listujem v nej a premýšľam, čo si mám vybrať. Neuvedomila som si, aké je indická kuchyňa komplikovaná. Pre istotu by som si mala vypísať viac receptov. Opatrne sa poobzerám a vytiahnem zošit a pero. Som trochu nesvoja, lebo viem, že v kníhkupectve sa nemá opisovať z kníh. Viem to, lebo Suze raz vyhodili z kníhkupectva vo Victorii. Opisovala si niečo zo Zlatých stránok, lebo svoje nemala poruke, a predavačka ju požiadala, aby si ich buď kúpila, alebo odišla. (Nedáva to zmysel, lebo časopisy sa predsa smú čítať zadarmo.) Keď som si teda istá, že ma nikto nevidí, začnem si opisovať recept na „biriani s tigrími krevetami“. Som takmer hotová so zoznamom ingrediencií, keď spoza rohu vyjde dievča v uniforme predavačky. Okamžite knihu zavriem, odídem o kúsok ďalej a predstieram, že si prezerám knihy na polici. Keď myslím, že hrozba pominula, opäť ju otvorím – ale skôr, ako stihnem čokoľvek opísať, pristaví sa pri mne stará pani v modrom kabáte a nahlas sa spýta: „Našli ste niečo zaujímavé?“ „Kde?“ spýtam sa. „V knihe!“ Dáždnikom ukáže na kuchársku knihu. „Hľadám darček pre nevestu. Je z Indie. Myslela som, že by sa potešila peknej indickej kuchárskej knihe. Táto sa vám pozdáva?“ „Neviem,“ odpovedám. „Ešte som ju nečítala.“ „Aha,“ povie a odchádza. Mala som byť ticho a starať sa o svoje veci. Nemôžem sa však zdržať, odkašlem si a poviem: „Nemá už dosť indických receptov?“ „Koho myslíte?“ spýta sa starena a otočí sa naspäť ku mne. „Vaša nevesta!“ Už ľutujem, že som sa ozvala. „Ak je z Indie, asi už vie, ako variť indické jedlá.“ „Ach tak,“ povie starena. Vyzerá celkom zmätená. „Tak čo jej mám teda kúpiť?“ Bože môj. „Neviem,“ poviem. „Možno nejakú... inú knihu?“ „To je dobrý nápad,“ povie natešene a podíde ku mne. „Poraďte mi niečo.“ Prečo ja? „Prepáčte,“ vyhováram sa. „Dosť sa ponáhľam.“ Rýchlo sa poberám preč a mám trochu výčitky svedomia. Zamierim do oddelenia s hudobninami, ktoré je vždy takmer úplne prázdne, a schovám sa za regálom s videopáskami Teletubbies. Poobzerám sa a skontrolujem, či ma nikto nesleduje, potom opäť otvorím knihu. Dobre, nalistujem si stranu 214. Briani s tigrími krevetami... Opäť začnem odpisovať, ale len čo som hotová so zoznamom korenín, počujem prísny hlas:„Pardon!“ Od prekvapenia sa myknem a s hrôzou vidím, že na fotografii dokonale uvarenej indickej ryže je modrá čiara z môjho pera. Rýchlo ju zakryjem rukou a nevinne sa otočím. Muž v bielom plášti a s menovkou na vrecku sa na mňa vyčítavo pozerá. „Tu nie sme vo verejnej knižnici,“ hovorí. „Myslíte, že poskytujeme bezplatné informácie?“ „Len sa tak pozerám,“ poviem rýchlo a ponáhľam sa zavrieť knihu. Ale muž do nej vloží prst, opäť ju otvorí a obaja zízame na modrú čiaru. „Len sa tak pozerať je jedna vec,“ povie muž prísne. „Poškodzovať tovar je niečo iné.“ „Bola to náhoda!“ bránim sa. „Vyľakali ste ma!“ „Hmmm,“ povie muž a neoblomne sa na mňa pozerá. „Chceli ste si tú knihu vôbec kúpiť? Alebo nejakú inú knihu?“ Na chvíľu je ticho, potom zahanbene poviem: „Nie.“ „Rozumiem,“ hovorí muž a zovrie pery. „Obávam sa, že celú záležitosť bude musieť posúdiť manažérka. V tomto stave nemôžeme knihu predávať, takže naša predajňa utrpela stratu. Mohli by ste ma nasledovať a presne jej vysvetliť, čo ste robili, keď sa stala škoda?“ To nemyslí vážne! Snáď by mi mohol milo povedať, že sa nič nestalo, a opýtať sa, či si prajem kartu verného zákazníka. Srdce mi bije ako zvon. Čo spravím? Keďže som sa rozhodla pre asketický život, knihu si v nijakom prípade nemôžem kúpiť. Nechcem sa však ani stretnúť s manažérkou. „Lynn?“ volá muž na predavačku v oddelení papiernictva. „Mohla by si, prosím ťa, zavolať Glenys?“ On to myslí vážne! Vyzerá so sebou veľmi spokojný, akoby prichytil pri čine zlodeja. Môžu vás stíhať, ak urobíte do knihy čiaru perom? Možno to spadá pod vandalizmus. Božemôj! Budem mať záznam v registri trestov. Nikdy v živote ma nepustia do Ameriky. „Pozrite, kúpim si ju, dobre?“ poviem bez dychu. „Kúpim si tú poondiatu knihu.“ Vytrhnem ju mužovi z rúk, a kým môže povedať hocičo iné, bežím k pokladniciam. Srdce mi ešte stále bije ako divé. Pri vedľajšej pokladnici vidím starenu v modrom kabáte a snažím sa vyhnúť jej pohľadu. Ale ona ma zbadá a víťazoslávne kričí. „Dala som si poradiť! Vybrala som jej niečo, s čím bude určite spokojná!“ „Výborne,“ odpovedám a podávam kuchársku knihu pokladníčke. „Volá sa to Podrobný sprievodca Indiou,“ povie starena a ukazuje mi modrú hrubú knihu v mäkkej väzbe. „Poznáte to?“ „Áno,“ poviem, „ale...“ „Dvadsaťštyri deväťdesiatdeväť,“ povie pokladníčka. Prosím? Neveriacky sa na ňu pozriem. Dvadsaťpäť libier za recepty? Prečo som si nevybrala niečo lacné v mäkkej väzbe? Do kelu. Do kelu. Veľmi pomaly vyberiem kreditku a podám ju žene za pultom. Nakupovanie je jedna vec – ale byť nútený kúpiť si niečo proti svojej vôli je niečo iné. Za tých dvadsaťpäť libier som si predsa mohla kúpiť nejakú peknú spodnú bielizeň. Na druhej strane, pomyslím si, keď vychádzam z obchodu, dostanem veľa bodov na klubovú kartu. V hodnote... 50 pencí! A teraz budem môcť pripravovať toľko vynikajúcich, exotických jedál a ušetrím peniaze, ktoré by som ináč vyhadzovala za obedy v reštauráciách. Musím tú knihu chápať ako investíciu. Preložila Svetlana Žuchová (Román čoskoro vyjde v slovenskom preklade)