Pravý obraz Iránu
O Iráne väčšinou počúvame ako o diktatúre, o krajine trpiacej pod nadvládou náboženských fanatikov. Vnútorná iránska politika však ukazuje, že hoci má krajina ďaleko k ideálu demokracie a dodržiavaniu ľudských práv, čierno-biele videnie nie je namieste. A čo je ešte dôležitejšie, demokratizácia Iránu má vnútornú dynamiku, nemusí (ba priamnemôže) byť výsledkom „importu“ vojenskou silou zvonka. V komentári pre denník Guardian mapoval minulý týždeň Simon Tisdall diskusie v Iráne pred blížiacimi sa parlamentnými voľbami. Iránske médiá hovoria o viacerých politických stranách a ich koalíciách, ktoré sa snažia vo voľbách do Madžlis, iránskeho parlamentu, uspieť. Irán pred voľbami Na jednej strane spektra stojí Zjednotený front princípov, ktorý tvorí skupina Sladká vôňa služby, Asociácia mučeníkov a Koalícia nasledovníkov Imáma. Tradiční konzervatívci sa zhromažďujú okolo súčasného starostu Teheránu, Muhammada Baqera Qalibafa, ktorý do svojej funkcie nastúpil po zvolení Ahmadinedžáda za prezidenta, a ktorý sa s prezidentom krátko na to politicky rozišiel. Podporuje ho Ali Laridžáni, šéf jadrovej bezpečnosti a protežant Najvyššieho lídra Alího Chamenejínho, ktorý sa nedávno dostal do konfliktu s Ahmadinedžádom. Ďalšiu koalíciu tvoria umiernení konzervatívci, alebo „pragmatici“, okolo bývalého prezidenta Rafsandžáního a iných prominentných oponentov súčasného prezidenta Ahmadinedžáda, ako sú Hasan Rowhani a bývalý predseda parlamentu Mehdi Karrubi. Túto skupinu bude pravdepodobne viesť ďalší bývalý prezident Mohammed Chatámí, ktorý podporuje dialóg so Západom. Oponenti kritizujú vládnutie prezidenta Ahmadinedžáda. Vyčítajú mu najmä to, že nevytvára dosť nových pracovných miest, zle rozdeľuje zisky z ropy a nie je schopný zvýšiť životnú úroveň. S ešte ostrejšou kritikou politického establišmentu prichádzajú niektorí predstavitelia občianskej spoločnosti a médií. Mladá generácia má plné zuby „starej gardy“, ktorá sa zaujíma len o „obranu status quo a využíva pritom všetku svoju silu len na ochranu minulosti, ktorú podľa nich zakladali,“ ako píše jeden z členov tejto skupiny, komentátor Ali-Asghar Khodayari. Kritika sa zameriava na ideologickú skostnatenosť, ktorá bráni len individuálne záujmy a podporuje netoleranciu a radikalizmus. Komu pomáha vonkajší tlak Samozrejme, netreba podceňovať ani schopnosť politického establišmentu brániť v Iráne štruktúru systému, na ktorej stoja základy jeho moci. V každom prípade sa však ukazuje, že iránsky politický systém prechádza postupnou zmenou, ktorá síce nie je lineárna, ale postupná demokratizácia je jednou z reálnych možností. A tlak zvonka, hrozba vojenskej intervencie či iného použitia sily, majú skôr tendenciu podporiť konzervatívne a radikálne sily. Skúsenosti z vedľajšieho Iraku (ale aj mnohých iných „demokratizačných misií“) zas ukazujú, že „demokracia“ prinesená zvonka na hlavniach zbraní je v najlepšom prípade veľmi krehká. V najhoršom prípade sa končí národnou katastrofou. Výsledok sankcií Aj v tomto kontexte treba vidieť postupnú eskaláciu (zatiaľ na politickej úrovni) konfliktu medzi Iránom a USA týkajúcu sa iránskeho jadrového programu. Unilaterálne rozhodnutie Spojených štátov amerických zhoršiť sankcie voči Teheránu tak môže len ťažko dosiahnuť svoj údajný cieľ zastaviť iránsky jadrový program. Ale môže mať iné účinky. Čo sa týka jadrového programu, Irán signalizoval, že v nijakom prípade nie je ochotný dočasne suspendovať obohacovanie uránu. A práve to považujú USA za podmienku začatia multilaterálnych rokovaní. Okrem toho vláda v Teheráne odvolala z pozície hlavného vyjednávača Alího Laridžáního a nahradila ho úradníkom Saídom Džalilim, ktorý bude mať menší manévrovací priestor a bude poslušnejšie sledovať jej líniu. Teherán teda reagoval pritvrdením. Môže si to dovoliť aj vďaka tomu, že unilaterálne rozhodnutie USA o zostrení sankcií ho podstatne nepoškodí. Okrem iného aj preto, že Irán je pod sankčným režimom už niekoľko rokov a vytvoril si tak celý rad mechanizmov, ktorými je schopný obmedzenia obchádzať. Situácia by sa pre neho skomplikovala len vtedy, ak by sa k sankciám pripojili aj väčšie európske krajiny. Vláda prezidenta Sarkozyho vo Francúzsku túto možnosť nedávno naznačila, zatiaľ je to však len v rovine úvah a politickej rétoriky. Lenže ani to by Iránu nezavrelo všetky možnosti – ak sankcie nepodporí Rusko a Čína. A to je zatiaľ veľmi nepravdepodobné. Jediným reálnym výsledkom teda je, že zhoršenie medzinárodnej situácie podporuje konzervatívne a radikálne sily v Iráne. A to môže byť pred blížiacimi sa parlamentnými (2008) a prezidentskými (2009) voľbami zlá správa pre iránsku opozíciu. Autor je stály spolupracovník Slova
