Koho zlomila masakra v My Lai
Americká jednotka pod velením poručíka Williama Calleya vtrhla 16. marca 1968 do juhovietnamskej dediny My Lai, pretože jej veliteľ sa domnieval, že sú tam ukrytí partizáni Vietkongu. Vzápätí začali americkí vojaci vraždiť. Najnižší počet uvádzaných obetí je sto, iné zdroje však uvádzajú 347 až 504. Pred smrťou niektoré obete znásilnili, iné mučili. Niekoľko starých mužov prebodli bodákmi, ženy a deti prosiace o milosť zastrelili zozadu. O niečo neskôr poručík Calley prikázal skupine dedinčanov, aby sa sústredila v jednej z chatrčí a potom ich rozkázal postrieľať guľometmi. Americký novinár Seymour Hersh uverejnil od 12. do 20. novembra 1969 v časopisoch Time, Life a Newsweek články o masakre, ktorej sa americkí vojaci dopustili 16.marca 1968 vo vietnamskej dedine My Lai. Seymourovi Hershovi príbeh vyrozprával vojak Ron Ridenhour, ktorý sa o masakre dozvedel od príslušníkov Calleyovej jednotky. Jeho informácie Hersch okamžite oznámil americkému Kongresu, ministerstvu obrany – Pentagonu aj americkému prezidentovi Nixonovi a žiadal, aby sa záležitosť vyšetrila. Vojenskí vyšetrovatelia konštatovali Calleyovu vinu a obžalovali ho z vraždy. To sa udialo asi dva mesiace predtým, než sa o masakre dozvedela americká verejnosť. Z výsledkov vyšetrovania vyplývalo, že mnohí vojaci z povolania, ktorí boli nasadení vo Vietname padli alebo ich vystriedali a poslali do výslužby. Velenie ich začalo nahrádzať nováčikmi, z ktorých bolo mnoho povolaných z civilu. Jednotka, ktorá spáchala masakru v My Lai, sa skladala predovšetkým z 18- a 19-ročných nováčikov. Poručík Calley sa na súde bránil tým, že mu jeho nadriadený kapitán Ernest Medina dal rozkaz zabiť v My Lai každého. Súd túto obhajobu neuznal a odsúdil Calleya na doživotie. Lenže už v roku 1974 ho z väzenia prepustili. Po odchode z armády začal podnikať. Vojna s Francúzskom Hoci Francúzi začali územie Vietnamu dobýjať v roku 1858, krajinu sa im podarilo ovládnuť až v roku 1884. Francúzsko vtedy ovládlo aj ďalšie krajiny, ktoré tvorili Indočínu – Laos a Kambodžu. Vietnam rozdelili na tri územia: Tonkin, Annam a Kočinčínu. Časť Vietnamcov (okolo 5 –7 percent), ktorá žila predovšetkým na juhu krajiny, prijala kresťanstvo, a mnohí z nich presadzovali záujmy Francúzov. Národnooslobodzovacie hnutie sa začalo formovať už na začiatku 20. storočia. Komunistická strana Vietnamu vznikla v roku 1930 a jej zakladateľom bol Ho Či Min, neskorší prezident severného Vietnamu. Vietnamskí komunisti naplnili odkaz posledného, VII. kongresu Kominterny, spolupracovali so všetkými demokratickými silami a vytvorili s nimi spoločný front. Po kapitulácii Francúzska v roku 1940 Indočínu okupovali Japonci, hoci formálne ostávala francúzskou kolóniou pod suverenitou francúzskej kolaborantskej vlády vo Vichy. Prvá vietnamská vojna sa začala v roku 1946, keď sa Francúzsko pokúsilo obnoviť svoju koloniálnu nadvládu v tomto regióne. Ho Či Mina veľmi sklamalo, že na Vietnam zaútočila francúzska vláda, ktorej členmi boli aj komunistickí ministri. Hnutie Viet-minh kontrolovalo najmä územia na severe krajiny. Čoskoro sa dostalo do konfliktu s vietnamskými katolíkmi, ktorí odchádzali na juh krajiny. Francúzske riešenie spočívalo v snahe nakloniť si na svoju stranu „umiernených“ nacionalistov, ktorí by síce získali širokú autonómiu, ale zároveň by zachovali závislosť od Francúzska. Francúzi sa domnievali, že takéhoto politika našli v cisárovi Bao Daiovi a „darovali“ mu nezávislosť v rámci Francúzskej únie. Napriek tomu Viet-minh udržiaval kontrolu nad „slobodnými zónami“. Víťazstvo komunistov v Číne v roku 1949 znamenalo výhodu aj pre Viet-minh. Hnutie začalo dostávať čínske a sovietske zbrane a intenzita vojenských operácií narastala. Charakter vojny výrazne zmenila ďalšia okolnosť: Spojené štáty americké sa začali riadiť Trumanovou doktrínou „zadržiavania“ (containment) komunizmu. Tento postoj bol kompromisom medzi názormi, že so Sovietskym zväzom treba vyjednávať a koncepciou, že komunizmus by mal byť „odrazený“ (roll back). Situáciu zmenila aj kórejská vojna, ktorá bola silným argumentom pre prívržencov koncepcie „odrazenia“. Od roku 1951 začali USA poskytovať Francúzsku finančnú pomoc, ktorá umožnila vojnu predlžovať. Pod velením generála Salana sa v roku 1952 pokúsili Francúzi o ofenzívu, ktorá mala zničiť partizánske základne Viet-minhu, ale táto ofenzíva zlyhala. Generál Navarre zasa poslal mohutný výsadok do pohraničnej oblasti medzi Vietnamom a Laosom, ktorý mal za úlohu zničiť Viet-minh. Dopadlo to inak – zničujúcu porážku utrpeli v roku 1954 u Dien Bien-phu Francúzi. V Ženeve 26. apríla 1954 sa začala konferencia o Indočíne za účasti Francúzska, Veľkej Británie, USA, ZSSR, Číny a krajín regiónu (Laosu, Kambodže, Severného a Južného Vietnamu), 20. júla 1954 sa skončili vojenské operácie a o deň neskôr bola podpísaná dohoda o neutralizácii Laosu a Kambodže a dočasnom rozdelení Vietnamu. Z Laosu a Kambodže mali odísť cudzie jednotky, čo sa aj stalo. V oboch štátoch sa do konca roku 1955 mali uskutočniť slobodné voľby, ktoré sa tiež konali. Vietnam rozdelila na severnú a južnú časť 17. rovnobežka a krajina mala byť do konca roku 1956 zjednotená na základe slobodných volieb. Hoci Ženevské dohody skončili Indočínsku vojnu, juhovietnamský režim za podpory USA tieto dohody odmietol. Osudný omyl Johna Fostera Dullesa Už sme naznačili, že prezident Truman mal značný vplyv aj na zahraničnú politiku USA. Jeho nástupca, významný vojvodca druhej svetovej vojny, Dwight D. Eisenhower vyhral prezidentské voľby na základe sľubu, že ukončí kórejskú vojnu. Lenže keď sa stal prezidentom, vzdal sa vplyvu na riadenie zahraničnej politiky. Túto oblasť úplne prenechal štátnemu tajomníkovi Johnovi Fosterovi Dullesovi. Iný významný americký politik, Henry Kissinger, upozornil v jednej zo svojich prác, že Dulles sa dopustil osudovej chyby tým, že režimy v severnom Vietname a v severnej Kórei považoval za analogické. Podľa Kissingera sa zrodila povestná „krívajúca“ analógia. Ho Či Mina môžeme porovnávať s Mao Ce-tungom alebo Josipom Brozom Titom či Fidelom Castrom. Bol na čele partizánskej armády, ktorá nakoniec oslobodila krajinu. Kim Ir-sen bol síce tiež veliteľom malého partizánskeho oddielu, na čelo Severnej Kórey sa však dostal vďaka tomu, že krajinu okupovali sovietske vojská. Hoci v roku 1950 zaútočil na Južnú Kóreu a jeho oddiely na krátky čas obsadili väčšinu jej územia, v Južnej Kórei nikdy neexistovali významnejšie sily, ktoré by sympatizovali so Severom. Inak to bolo v prípade Vietnamu. A nemožno vylúčiť ani to, že juhovietnamská vláda znemožnila slobodné voľby, pretože sa obávala, že by ich vyhral Ho Či Min. V druhej polovici päťdesiatych rokov sa v južnom Vietname začala formovať opozícia voči skorumpovanej vláde, ktorej jadro tvorila katolícka menšina. Jej politika popudila najmä budhistov. Na začiatku šesťdesiatych rokov obleteli svet filmové zábery budhistických mníchov, ktorí protestovali proti diktátorskému juhovietnamskému režimu Ngo Dinh Diema sebaupaľovaním. Na vidieku začali vznikať partizánske oddiely. Treba zdôrazniť, že partizánsku vojnu nemožno viesť bez podpory miestneho obyvateľstva. Do Južného Vietnamu prichádzali zbrane a inštruktori zo Severného Vietnamu. Spojovacia línia, tzv. Ho Či Minova cesta, viedla aj cez územie Laosu. V roku 1960 bojovalo proti juhovietnamskému režimu iba niekoľko tisíc partizánov, v roku 1964 ich už bolo okolo desaťtisíc. „Amerikanizácia“ vojny Keď prezident Kennedy vystriedal Eisenhowera, začali do južného Vietnamu prichádzať americkí vojenskí poradcovia. V roku 1963 ich už bolo okolo 16 000, na bojoch sa však údajne priamo nezúčastňovali. Prvého novembra 1963 zvrhli za americkej podpory Ngo Dinh Diema. Južný Vietnam sa stal politicky nestabilný, za deväť mesiacov sa tam vystriedalo trinásť vlád. V júni roku 1965 sa k moci dostal Nguyen Cao Ky, ktorý nastolil relatívne stabilnú vládu. V tom období už narástol počet amerických vojakov na 125 000. V roku 1966 to už bolo 300 000 Američanov a 50 000 Juhokórejcov a Austrálčanov. V snahe zastaviť dodávky zbraní začali Američania bombardovať Severný Vietnam. Bombardovanie trvalo od roku 1965 až do roku 1973, a jeho výsledkom bola predovšetkým smrť 100 000 severovietnamských civilistov; zásobovacie cesty na juh sa prerušiť nepodarilo. Od polovice šesťdesiatych rokov začalo v USA narastať hnutie proti vojne vo Vietname. Na verejnosť negatívne pôsobila aj skutočnosť, že štát do Vietnamu posielal 18- a 19-ročných brancov. A proti vojne vo Vietname sa mohutne demonštrovalo aj v iných krajinách. V apríli 1969 bolo vo Vietname už 543 000 vojakov a tento počet už nebolo možné prekročiť, pretože by sa muselo siahnuť na strategické zálohy. Protivojnové nálady americkej verejnosti posilnili články o masakre v My Lai. Najväčšia protivojnová demonštrácia, s vyše 250 000 účastníkmi, sa uskutočnila 14. novembra 1969. Približne v tom čase sa americký prezident Nixon rozhodol hľadať cestu k ukončeniu vojny. Po smrti Ho Či Mina (3. septembra 1969) sa ukázalo, že jeho závet obsahoval nielen želanie bojovať do víťazného konca, ale navyše žiadal predstaviteľov ZSSR a Číny, aby sa pokúsili vyriešiť vzájomný narastajúci konflikt, ktorého následky musel najviac znášať práve Vietnam. V roku 1970 sa vietnamská vojna znova zmenila na indočínsku. Americké vojská zasiahli aj v Kambodži a Laose. V Kambodži zvrhol generál Lon Nol neutrálneho princa Sihanuka. Tento prevrat uskutočnený z americkej iniciatívy mal tragickú dohru, pretože v roku 1975 Lon Nola zvrhol smutne známy Pol Pot. Ťarchu bojov museli preberať Američania a bolo čoraz viac zrejmé, že vojnu neskončí ani masívne bombardovanie Severného Vietnamu. Ukončila ju až dohoda v Paríži, ktorá bola podpísaná koncom januára 1973. USA mali stiahnuť svoje vojská do šesťdesiatich dní. Juhovietnamský režim padol v roku 1975 a v roku 1976 sa Vietnam zjednotil. Smutná dohra a mier Po zvrhnutí proamerickej vlády Lon Nola sa v roku 1975 ujal v Kambodži moci Pol Pot, ktorý kopíroval čínske vzory z čias „veľkého skoku“ a „kultúrnej revolúcie“ obzvlášť brutálnym spôsobom. Obyvateľstvo miest bolo napríklad násilne presídlené do vidieckych „komún“. Keď v Kambodži v roku 1978 vypuklo proti tomuto režimu povstanie, prišli mu na pomoc vietnamské vojská. V roku 1979 reagovali čínske vojská proti Vietnamu odvetnou „trestnou“ akciu. Vtedajší čínski lídri obviňovali Vietnam, že je „prosovietsky“. Ho Či Min teda vo svojom závete nevyzýval ZSSR a Čínu, aby sa zmierili, len tak. Veľmi dobre si uvedomoval bezprostredný vplyv sovietsko-čínskeho konfliktu aj na Vietnam. Vietnamský režim sa však udržal aj po zmenách v Európe v roku 1989 a po zániku ZSSR. Vietnamci pri riešení politických a ekonomických problémov hľadali vlastné riešenia a nekopírovali cudzie vzory. Povolené bolo napríklad drobné a stredné podnikanie. V roku 1993 zrušili Spojené štáty hospodárske embargo voči Vietnamu a v roku 1995 s ním dokonca nadviazali diplomatické styky. Autor je spolupracovník Slova
