História zrelá na hodnotenie

Akýkoľvek prevrat sa počas režimu, ktorý po ňom nastúpil, považuje za „demokratický“. Vystupujú v ňom nefalšovaní hrdinovia-revolucionári a uvedomelý ľud. Geopolitické dôvody, ktoré sú v našom priestore spravidla príčinou prevratov, sa zatĺkajú až do absurdností. Aj preto je dnes prevrat z roku 1989 „demokratickou revolúciou“ (niekedy s prívlastkom „liberálna“), ktorá prispela k uvoľneniu dovtedy homogénneho politického systému. Podobne považoval predošlý režim „Víťazný február“ za „demokratickú a socialistickú revolúciu“. Ak sa presunieme z roviny oficiálnej dobovej ideológie, vyžaduje hodnotenie viac ako len dodržanie obsahu oficiálnej rétoriky. Komunistický režim bol homogénny. Môžeme to povedať najmä preto, že už neexistuje. Nakoniec, komunisti prezentovali režim ako demo-kratický na základe existencie „slobodných“ volieb aj po prijatí ústavného článku o vedúcej úlohe KSČ. Práve po roku 1948 sa v oficiálnom slovníku objavili pojmy ako „nadstranícke noviny“, „nezávislé masmédiá“ či „konštruktívna kritika“. Takže miera demokratickosti spočíva v iných kritériách. Ide napríklad o charakter médií, či vôbec a akú podobu má občianska spoločnosť, a taktiež o otázky vonkajšej závislosti. Lenže súčasný aj predošlý režim sa u nás historicky legitimizoval najmä zatĺkaním týchto faktov a kritérií a podsúvaním názoru, že aktuálny systém je v porovnaní so svojou (ideologickou) konkurenciou unikátny, najmä ak ide o splnenie formálnych kritérií. Preto je nevyhnutné stanoviť reálne kritériá pre systémovú analýzu režimu: fungovanie masmédií, občianskej spoločnosti, kontroly zvonka a iné. Až na ich základe môžeme zhodnotiť skutočný pluralizmus: do akej miery predstavujú strany v systéme alternatívu, a teda do akej miery sú voľby skutočne reálnou voľbou. A zistíme, že podstatných rozdielov medzi minulým a terajším režimom niet. Ak by malo byť kritériom presvedčenie bežných ľudí o tom, že vybojovali „demokraciu“, musel by aj režim po roku 1948 byť demokratický. Vo všeobecnosti ide o to, či ľudia tvorili režim, alebo režim podľa nejakého ideologického programu tvaroval ľudí. A tak pri pohľade na prevrat z roku 1989 a súčasnú politickú scénu často nie je jasné, či sme dospeli ku kvalitatívne inej úrovni politickej konkurencie, alebo len ku kvalitatívne inej úrovni tárania. A to je skôr také potľapkanie po pleci – tárať sa vedelo aj za bývalého režimu. Autor je študent politológie