Bude z Kremnice slovenské Eldorádo?

Pred dvoma rokmi sa na Slovensku začal boj o zlato. Kanadská spoločnosť Tournigan Gold Corporation vtedy oznámila zámer ťažiť v tesnej blízkosti Kremnice zlato pomocou kyanidu. Kontroverzný plán postavil proti sebe dva silné tábory. Na jednej strane stoja ťažiari presadzujúci ekonomický záujem zahraničnej firmy a na druhej občania brániaci kvalitu svojho života, svoj majetok a svoje právo na čisté životné prostredie. Príčin, prečo je plánovaná ťažba zlata na Slovensku taká kontroverzná, je hneď niekoľko. V skratke by sa dalo povedať, že tu na seba narazili dve rozdielne filozofie rozvoja Slovenska a dotknutého regiónu, dva protichodné pohľady na prístup k občanom, ku krajine a k jej prírodným zdrojom. Povrchová a – povrchná? Kanadský ťažobný plán počíta s tým, že tesne nad Kremnicou sa bude ťažiť zlato povrchovou metódou. V praxi to znamená, že neďaleko mesta by mal postupne vzniknúť obrovský otvorený kráter hlboký približne 250 metrov. Princíp povrchovej ťažby spočíva v tom, že sa vyťaží obrovské množstvo horniny, ktorá sa potom rozomelie a pridaním kyanidového roztoku sa z nej zlato chemicky vylúhuje. Výsledkom by však okrem získaného zlata bola aj rozsiahla deštrukcia veľkého územia s obsahom zlatonosnej horniny a vznik tzv. odkalísk, čiže miest, kam sa odkladá a kde sa upravuje odpad z ťažby. Technológia lúhovania zlata kyanidom sa využíva najmä vtedy, keď hornina obsahuje veľmi nízky obsah zlata (1 – 2 gramy na tonu vyťaženej hlušiny). V lokalite Šturec nad Kremnicou je obsah zlata relatívne nízky – približne 1,57 gramu na tonu a pokusy ťažiť tam zlato pomocou kyanidu boli v minulosti neúspešné. Kanadský zámer však predpokladá povrchovú ťažbu v oveľa väčšom rozsahu a s väčšou intenzitou. Počas desiatich plánovaných rokov ťažby sa má spod zeme vydolovať 45 miliónov ton horniny. To podľa teoretických prepočtov v tejto oblasti predpokladá približne 2 250-krát intenzívnejšiu ťažbu ako kedykoľvek predtým. Preto nečudo, že obyvatelia a samospráva Kremnice sa k zámeru Kanaďanov postavili už od začiatku s obavami. Tiché historické mesto, ktoré si stanovilo za cieľ rozvoj turistického ruchu v intenciách harmonického a trvalo udržateľného rozvoja bolo zrazu konfrontované s ťažobným zámerom, aký v našej krajine nemá obdobu. Negatívny postoj k investorovi ešte posilnil ďalší vývoj, keď občania pomaly začali zisťovať, akú hru s nimi predstavitelia projektu vlastne hrajú. Reklama verzus skutočnosť Reklamné aktivity ťažobnej spoločnosti totiž uvádzali príklady, ako možno skĺbiť turistický ruch a život mesta s ťažobnou činnosťou. Kanaďania dokonca pre Kremničanov organizovali zájazdy do rakúskej oblasti Eisenerz. Mal to byť príklad, ako sa ekologický život a turizmus dajú skĺbiť aj s povrchovou ťažbou. Aké však bolo prekvapenie občanov, keď vycestovali do Rakúska „na vlastnú päsť“ a skutočný život v tejto lokalite si pozreli mimo reklamného programu. V rakúskej oblasti Eisenerz, konkrétne v meste Erzberg, žije po mnohoročnej intenzívnej ťažbe železnej rudy povrchovým spôsobom len tretina obyvateľov: nijaký rozvoj, ale úpadok a odliv obyvateľov do iných oblastí. Mesto tak trochu pripomína mesto duchov. Ľudia sa sťažujú na znečistené životné prostredie, zlú kvalitu života a pád cien svojich nehnuteľností. Ak do tohto kraja prídu turisti, zostávajú maximálne jeden deň. Vlastná skúsenosť teda bola úplne iná, než ako ju prezentovali reklamní mágovia ťažiarov. Záver – povrchová ťažba výrazne ovplyvňuje vzhľad krajiny a celkový chod mesta. Rozvoj cestovného ruchu, turistika, cesty do prírody a za tichom sú v ťažobnej oblasti nemožné. Ďalší sporný bod predstavuje plánované použitie kyanidových zlúčenín na vylúhovanie zlata z horniny. Po chemickom vylúhovaní zlata totiž kyanidové zlúčeniny ťažkých kovov zostanú v odpade – kale, ktorý sa dostane na odkalisko. Odkaliská pritom predstavujú dlhodobý environmentálny problém. Trvalé škody na životnom prostredí a úniky jedovatých zlúčenín do okolia a vodného systému sú aj na tých najmodernejších odkaliskách pomerne bežné. Známe sú príklady nielen z rozvojových krajín tretieho sveta, ale i z technologicky vyspelých štátov, napríklad z Austrálie či USA. Otázka teda znie – aké sú riziká a dôsledky ťažby v porovnaní s jej benefitmi? Nielen z ekologických dôvodov Zlato má na súčasnom trhu hodnotu 800 USD (v prepočte približne 18 400 Sk) za trójsku uncu (1 trójska unca = 31,10 gramu). Kilogramová tehla zlata má teda cenu vyše pol milióna korún. V Kremnici sa podľa predbežných odhadov dá vyťažiť asi 21 ton zlata a 120 ton striebra. Čiže len za zlato by sa dala získať približne jedna miliarda 240 miliónov korún. Nezainteresovanému sa finančný zisk môže zdať vysoký, ale... Zo zisku sa musia odpočítať náklady na ťažbu a všetky ostatné náklady. Tiež si treba uvedomiť, že v prípade Kremnice ide o zahraničnú spoločnosť, takže zisk vôbec nemusí zostať na Slovensku. Je pravdepodobné, že reálne bude mať štát z tejto sumy len mizivú časť. V porovnaní s našimi susedmi sú totiž poplatky a odvody ťažobných spoločností štátu minimálne. Aj preto argumenty odporcov ťažby smerujú nielen k ochrane životného prostredia, ale majú aj silný ekonomický rozmer. Zníženie kvality života spôsobené nárastom dopravy, hlučnosti, prašnosti a možným pôsobením vibrácií z výbuchov na stavbe totiž môžu znamenať jednak úpadok turizmu (do ktorého miestni podnikatelia a mesto investovali milióny) a tiež pád cien nehnuteľností. Pre mesto, ktoré si určilo ako prioritu stratégiu trvalo udržateľného rozvoja zameranú na rozvoj turistiky a rekreácie v regióne, znamená teda vidina ťažby okrem iného aj ohrozenie jeho ekonomických záujmov. V tejto súvislosti je škoda, že rovnako ako predstavitelia mesta neuvažujú aj predstavitelia štátu – tí zatiaľ v prospech rozvoja turistického ruchu a znalostnej ekonomiky len viac rozprávajú ako konajú. Bližší kabát ako košeľa Štátne úrady zatiaľ robia všetko pre to, aby sa na Slovensku zahraničným ťažobným spoločnostiam darilo. Veď len za krátky čas, čo je pri moci vláda Róberta Fica, sa už novelizovalo viacero zákonov, ktoré priamo súvisia s ťažbou a banskou činnosťou. Zaujímavé je, že Ministerstvo hospodárstva SR sa vždy postavilo za návrhy, ktoré zlepšovali postavenie záujemcov o ťažbu na úkor obcí a dotknutých občanov. Začiatkom tohto roka sa bojovalo o podobu tzv. banského zákona. V novelizovanom zákone išlo o veľa. Mimovládne organizácie presadzovali (podľa českého vzoru) úplný zákaz ťažby kyanidom na Slovensku. Ich návrh však neprešiel pre nedostatok politickej podpory. Nakoniec sa do novelizovaného zákona podarilo presadiť väčšie právomoci pre obce a od 1. októbra 2007 platí, že ak chce súkromná spoločnosť ťažiť na nejakom území kyanidovým lúhovaním, potrebuje na to súhlas vyššieho územného celku, obce, v katastri ktorej sa s ťažbou uvažuje, a súhlas ďalších dotknutých obcí. Prvý pokus teda ťažobným spoločnostiam nevyšiel podľa ich predstáv. Ale nevzdali sa. Druhý pokus na seba nedal dlho čakať. Už v polovici októbra 2007 rokovala Národná rada Slovenskej republiky o novele zákona o banskej činnosti (51/1988 Zb.z.). Na konci novelizácie sa objavil paragraf o tzv. vecnom bremene, ktorý by výrazne posilnil možnosti ťažobných spoločností. Na základe tohto paragrafu by totiž museli vlastníci pozemkov povinne poskytnúť nehnutelnosť na tažbu vo výhradnom ho ložiska, umožniť zamestnancom tažobnej organizácie na nehnutelnosti vstupovať a strpieť na svojich pozemkoch umiestňovanie dočasných zariadení (napr. prieskumných vrtných súprav). Kto bude v SR vládnut naozaj? Ak by návrh prešiel v navrhovanej podobe, ťažba nerastov, ktorých ložiská sa nachádzajú pod pozemkami, by automaticky dostala prednosť. Problematika by sa pritom nedotýka len Kremnice, ale obrovského územia Slovenskej republiky. Dnes totiž máme na Slovensku určených približne 320 ťažobných území, pričom niektoré z nich prekrývajú celé mestá a obce a majú aj niekoľko desiatok kilometrov štvorcových. Našťastie, vďaka aktivite miest, obcí a mimovládnych organizácií tento paragraf neprešiel. Už dnes je však jasné, že ani tento pokus ťažobných spoločností nebol posledný – pripravuje sa totiž veľká novelizácia banských zákonov. Boj o slovenské Eldrádo teda pokračuje. Lekcia, ktorá nás však mohla poučiť už teraz, je jednoznačná. Neplatí totiž, že každý zahraničný investor a každý dolár, ktorý chce na Slovensku niekto investovať, je dobrý. Niekedy je totiž jasné, že investovaný dolár prinesie zisk iba investorovi. Miestna komunita a štát môžu na takéto investície v konečnom dôsledku aj škaredo doplatiť – či už zhoršením životného prostredia, alebo priamymi a nepriamymi ekonomickými stratami v iných oblastiach rozvoja a podnikania. Autorka pracuje ako koordinátorka protitoxickej kampane Greenpeace