Tajné a utajené
Najsilnejšia zbraň sú informácie. Je to stará pravda, ktorú poznal aj starovek. Už vtedy sa vedelo, že informácie možno nielen zbierať, ale aj vytvárať, meniť, prepisovať, vydávať za pravdivé alebo falošné či ukrývať a zatajovať. Rozdiel medzi minulosťou a súčasnosťou spočíva predovšetkým v tom, že sa týmto činnostiam venuje stále viac a viac ľudí. Práve to je jeden z dôvodov, prečo sa stále častejšie hovorí o tom, že žijeme v informačnej spoločnosti. Väčšina dobre platených a zaujímavých pracovných miest je o schopnostiach a zručnostiach narábať s informáciami. Ak ich niekto nemá, je s veľkou pravdepodobnosťou odsúdený na podradnú a zle platenú prácu alebo nezamestnanosť. Jednoducho je z kola von. Vedieť narábať s informáciami znamená aj byť informovaný. Čím lepšie, tým menšia je pravdepodobnosť manipulácie. Kto nič nevie, uverí čomukoľvek. Napríklad tomu, že politici konajú v prospech občanov. A aj čokoľvek urobí. Napríklad vo voľbách bude hlasovať za politika, ktorý tvrdí, že je potrebné zlepšiť systém zdravotnej starostlivosti a vie, ako na to. Hillary Clintonová si z problémov amerického zdravotníctva urobila jednu z hlavných tém svojej predvolebnej kampane. Ak by však niekto chcel zistiť, čo v tejto oblasti spravila ako prvá dáma počas prezidentovania svojho manžela, nedozvie sa to. Dokumenty o jej činnosti by podľa zákona mali byť dostupné, ale... Práve sa robí ich revízia, takže ich nemožno poskytnúť – pardon, nič sa nedá robiť, opäť – snáď – budú prístupné najneskôr po voľbách. Pani Clintonová asi nemá čisté svedomie. Veď ak by mala, nič by nemusela tajiť. Lenže práve čistým svedomím argumentujú politici vždy, keď sa snažia získať viac informácií o občanoch. Biometrické údaje v dokladoch, antiteroristické zákony, odpočúvanie telefonátov, sledovanie internetu, účtov v bankách – to všetko údajne slúži len a len na ochranu poctivých občanov. Sme ustavične ohrození zvonku aj zvnútra, teroristi a podvodníci ustavične číhajú. Proti snahe politikov preto môže byť len niekto, kto nemá čisté svedomie. Je len otázkou času, kedy budú občania stáť nahí a bezbranní pred politickou a finančnou mocou. Nahí preto, lebo všetky informácie o nich budú dostupné a bezbranní preto, lebo moc sa stále viac zahaľuje. Aj ona chce byť z kola von. Zahalení však neostávajú len mocní, ale aj tí na opačnom póle – bezmocní. Oni už nič neutaja, aj keby chceli. Človek na prvý pohľad prečíta všetko. Bolesť, utrpenie, strach a neschopnosť čokoľvek zmeniť. Lenže aj tieto informácie sa utajujú. Akoby samé od seba. Proste ich nikto nechce vedieť. Ťažko chorý bezdomovec alebo od hladu zomierajúca Afričanka? Určite si za to môžu sami. Týrané a zneužívané deti? Iste, ony za to nemôžu, ale ja im predsa nijako nemôžem pomôcť. Najlepšie je nič nevidieť a nepočuť. Na ľudské utrpenie sa nedíva ľahko. Navyše utrpenie niekde v úzadí vždy prináša aj správu o tom, že sa to môže prihodiť každému. Ešte raz: každému. A to je nepríjemná informácia. Našťastie, žijeme v informačnej spoločnosti, a tak vieme narábať s akýmikoľvek informáciami. Zmeniť, prepísať, vyretušovať, sfalšovať a ak to nestačí, tak utajiť. A tváriť sa, že je to riešenie. Niečo je tajné a niečo utajené, práve preto Slovo aj tento týždeň prináša informácie, ktoré sa veľmi nepretriasajú. Jednoducho chceme vrátiť všetkých späť do kola – mocných aj bezmocných.
