Odkaz novembra: namiesto slobody mandarínky

„Časy, keď sa mandarínky dali kúpiť len pred Vianocami sú už, našťastie, preč.“ Touto vetou sa 17. novembra začali televízne noviny na Markíze. Iste, každý, kto má aspoň 35 rokov, sám najlepšie vie, nakoľko to je pravda. Tá veta však bola akoby vystrihnutá z propagandistického šotu z päťdesiatych rokov. Doteraz bývalo zvykom vykresľovať pozitívnu zmenu po novembri 1989 najmä slobodou. Politickou, vierovyznania, mediálnou, cestovania. Prečo sa zrazu do popredia dostávajú argumenty konzumu? Cieľom tohto článku nie je vyvracať ideologické stereotypy, ktorými nás po roku 1989 bombardujú v rámci propagácie nového zriadenia. Mnohé z nich sú, samozrejme, nezmyselné, najmä pri hlbšom poznaní toho ako naozaj – nielen navonok – funguje súčasný režim. Oveľa zaujímavejšie je analyzovať príčiny argumentačného posunu. Kritérium: rady pred pokladnicami Približne dvadsaťpäťročná analytička poučovala v TV Markíza divákov o tom, aké boli za reálneho socializmu rady pred obchodmi. Je to natoľko otrepaný stereotyp, že byť poradcom našich propagandistov, odporučím im ho nahradiť niečím novým. Hoci – dĺžka radov pred pokladňami naozaj veľa vypovedá o výkonnosti ekonomiky. Lenže aj súčasnej. Dotyčná analytička asi nebola v Tescu či Bille po 16. hodine, keď ľudia idú domov z práce. A nechcel by som byť v jej koži, keď sú vtedy pri pokladnicach iba dve pokladníčky... Na príklade troch tovarov, ktoré sa dnes – z hľadiska priemernej reálnej mzdy – dajú kúpiť lacnejšie ako za socializmu, sme sa dozvedeli, ako sa máme dobre. Veľmi účinné, najmä ak to ukážeme pekne nakreslené, graficky znázornené a polopatisticky opísané. Presne tak sa to robilo aj po „víťazstve pracujúceho ľudu“. Veľké, plnofarebné plagáty, do detailov vypracované alegorické vozy. V súčasnosti oslava toho, že (podľa štatistík) priemerná reálna mzda po osemnástich rokoch „konečne“ prekročila úroveň pred rokom 1989. Zaujímavé je, že na to, aby porovnali minulý a súčasný režim využili STV i TV Markíza deti. Aj nedoukovi je pritom jasné, že tie vzhľadom na svoje životné skúsenosti toho veľa nevedia ani o súčasnom, nieto o minulom režime. Práve preto sú odkázané na to, čo im na hodinách dejepisu či občianskej náuky, presne ako v minulosti, „natlačia do hláv“. Sú to tie isté stereotypy, aké sa používali na onálepkovanie kapitalistického predchodcu v minulom režime. Ale aspoň sme sa dozvedeli, že vo vzdelávacom systéme sa od novembra 1989 nič prevratné nezmenilo. To, že obe televízie použili rovnakú propagandistickú techniku, tiež nebude náhoda. Zmena argumentácie Posledný príspevok k 17. novembru v médiách bol oproti tým predchádzajúcim výnimočný z dvoch dôvodov. Prvým je, že vzhľadom na objasnenie historických faktov by sa (za normálnych politických okolností) očakával skôr opačný posun v rétorike. Dnes už historiografia na Východe ani Západe nijako neokolkuje pri informovaní o tom, že politické zmeny v našom regióne boli výsledkom „druhých Jaltských dohôd“, ktoré podpísali Bush a Gorbačov na krížniku v Baltickom mori. Preto sa režimy – viac či menej revolučne – menili zvnútra: dnes už vieme, kto zahral „mŕtveho“ študenta Šmída a kto viedol študentov na Národnú triedu. Tak ako Beneš – predstaviteľ buržoáznej ČSR– po vojne na medzinárodnej pôde prezentoval „vôľu a odvahu budovať socializmus“, komunista Čalfa prišiel do vedenia vlády s cieľom budovať kapitalizmus. Druhým momentom vzbudzujúcim prekvapenie je dôvod, prečo sa po niekoľkých rokoch oficiálna ideológia k takémuto dogmatizmu vôbec priklonila. Zdá sa, že značná časť stereotypov, ktoré majú vykresľovať súčasný režim ako lepší než bývalý, sa už ľuďom „prejedla“ a ich použitie vzbudzuje pochybnosť o účinku takejto propagandy. Nepochybne to súvisí najmä s tým, že predovšetkým v posledných rokoch si čoraz viac ľudí kladie otázku, nakoľko zodpovedajú formálne kritériá na posudzovanie demokratickosti režimu realite. Veď aj komunistický režim sám seba považoval za slobodný a demokratický. Z tohto hľadiska akoby to nebolo ani nič nové – tie isté stereotypy, iba v opačnom ideologickom garde. Na skúsených propaganda neplatí A posun v rétorike môže vysvetliť práve to, že rozpor deklarovaného charakteru režimu s realitou si uvedomuje čoraz viac ľudí. Cieľom propagandy je v prvom rade to, aby sa vytvárali tie najhlúpejšie stereotypy a aby ich ľudia automaticky preberali, a aby sa ktokoľvek, kto sa proti tomu vzoprie, stal terčom agresivity ostatných. Možnosťou, ako dokončiť takýto prípravný proces, je jednoducho „zlomiť“ akékoľvek kritické myslenie ustavičným opakovaním najrôznejších hlúpostí. V prostredí, kde existuje aspoň minimálna, ale badateľná opozícia, prezentovaná napr. určitými médiami, býva takýto postup neúčinný. Veľmi účinný však môže byť tam, kde sa na ľudí valia tony informácií slúžiacich istému názorovému zameraniu. Prípadný kritik by bol nútený vyvracať jeden po druhom veľké množstvo nezmyslov, čo sa prakticky nedá. Je to možné len ak ľudia budú mať dispozícii aj iné fakty, ktoré viac zodpovedajú skutočnosti. Na to sú však potrebné médiá. A preto je dôležitou podmienkou úspešnej ideologickej indoktrinácie ich názorová jednofarebnosť. Zmena argumentácie zdôvodňujúcej, prečo je súčasný režim lepší, súvisí aj s novou cieľovou skupinou. Väčšina starších a skúsenejších ľudí sa voči nanúteným stereotypom vie brániť, aj keď to navonok neprezentuje. Ľudia síce nevedia propagande čeliť verejne, resp. to dokážu len v malých skupinách a na nízkej argumentačnej úrovni, ale osobne im na základe vlastnej životnej skúsenosti veľmi neveria. Tieto obranné algoritmy sa však zvyčajne „nededia“ z rodičov na deti. Mladí jednostrannej a silnej indoktrinácii podľahnú alebo sú pasívni. Ak človeku s absenciou osobnej skúsenosti podsúvate, že systém je demokratický, pretože ten bývalý bol systémom „jednej strany“ a nebolo tam dostať mandarínky, tak nemá objektívne inú možnosť, len túto informáciu prijať. Späť k mandarínkam Je pravdepodobné, že podstata vysvetlenia posunu v argumentácii, prečo je terajší režim lepší než predošlý, spočíva v zníženej účinnosti čisto „politických“ argumentov zameraných na vykresľovanie demokratickosti vlastného a nedemokratickosti konkurenčného systému. A tak sa treba vrátiť k takým argumentom, ktoré využívajú „klony“ konzumných ľudí. Čiže k ekonomickým argumentom, ktoré poukazujú na to, že vo vychvaľovanom zriadení sa žije lepšie. Je to až komické a natíska sa otázka, do akej krízy sa legitimačné mechanizmy systému dostali. Veď týmito sterotypnými argumentmi počas celých 90. rokov a prakticky až donedávna operovali komunisti. Nehovorili o demokratickosti režimu, ale o jeho sociálnych výhodách („mali ste sa lepšie“). Ani pre súčasných demokratov teda už nie je hlavnou výhodou súčasného režimu demokracia, ale plné bruchá? Príčinou takéhoto obratu je fakt, že v posledných rokoch sa politická ideológia, na ktorej je náš liberálny kapitalizmus postavený „demystifikovala“. Po prevrate bolo hlavným argumentom tvrdenie, že predchádzajúci systém, bol nedemokratický. S pojmom sa narábalo zjavne dogmaticky. Napriek tomu, že z formálneho hľadiska komunistický, aj poprevratový systém deklarovali „demokraciu“, po prevrate sa to začalo postupom času zatĺkať. Napomohla tomu predprevratová „demystifikácia“ toho komunistického systému. Po roku 1998 však došlo k takým systémovým zmenám, ktoré nás jednoducho prinútili uvedomiť si, že tieto formálne, deklaratívne znaky „demokracie“ – deklarovaný stranícky pluralizmus, „nezávislé“ masmédiá, či občianska spoločnosť – poznali aj za bývalého režimu. O reálnom fungovaní systému moci však nevypovedajú. A tie reálne– boli až šokujúco podobné. Cieľom argumentačného posunu vo vzťahu k zmene režimu po novembri 1989 môže byť úsilie reagovať na skutočnosť, že istý smer pôsobenia sa stáva neúčinný a s tým súvisí snaha presunúť polemiku do menej nebezpečnej oblasti. Povedať hlúposť je v tomto zmysle dobrá metóda. Posun k dogmatizmu však vždy vypovedá o kríze. O tom, že ideológia sa stáva neúčinná. Môže to však byť aj reakcia na jej neudržateľnosť v konfrontácií s historickými faktami aj systémovými charakteristikami. Ale dogmatizmus môže byť aj riešením – vtedy, ak sa nenájde nikto a nič, čo by naň adekvátne reagovalo. Spoločenské dôsledky však môžu byť obrovské. Autor je študent politológie