Na Slovensko sa tlačia sekty

S demokraciou k nám prišli aj viaceré neduhy. Takými sú i deštrukčné sekty či kulty. S týmito nehumánnymi spolkami sa v rámci demokratického politického systému dá porátať iba ťažko. Ak liberálna demokracia nemá byť iba vábivým pozlátkom, musí zniesť silnú pluralitu, slobodu združovania a presvedčenia i demokratickú legislatívu. Žiaľ, vždy sa potom nájdu skupiny, ktoré to zneužijú. Sekty začali na Slovensku pôsobiť najmä v druhej polovici deväťdesiatych rokov; v súčasnosti ich je tu podľa odhadov odborníkov približne stovka. Niektoré fungujú ako uzavreté lokálne komunity, iné majú celoslovenskú pôsobnosť. Bežný človek pritom na ne najčastejšie narazí na ich verejných akciách, prostredníctvom ktorých sa usilujú pozitívne zviditeľniť. Pochybné aktivity Je jedno, či ide o nevinne pôsobiaci pacifistický beh, zbierku hračiek pre vojnou sužované deti, finančné poradenstvo, predaj „filozofickej“ literatúry, koncert, recitál, výstavu, či rozdávanie vegetariánskeho jedla na ulici. Za takouto činorodosťou sú nezriedka skryté práve sekty, ktoré pomaly prenikajú takmer všade – do škôl, ulíc, úradov, či firiem. Človek sa im už iba ťažko vyhne a vždy je tu riziko, že im môže podľahnúť. Zrada je v tom, že väčšina z nás sa domnieva, že nám sa to stať nemôže. Prax je však opačná – voči deštrukčnej manipulácii nie je odolný nik: je pritom jedno, či ide o robotníka alebo vysokoškolského profesora. Najhoršie je, že všeobecne máme o týchto spolkoch iba chabé informácie. V tomto prípade nezlyhávajú len médiá, ale i školy, tretí sektor, a najmä štát. A nastraženým pascám rýchlejšie podľahne práve neinformovaný človek. Náborári zo spomenutých zhubných združení dokážu rýchlo nadviazať kontakt a pokúsiť sa oslovených nadchnúť pre svoju činnosť. Dobre na to slúžia práve všakovaké verejné aktivity, ktorými sa na uliciach našich miest radi prezentujú. Sympatickí aktivisti? Pritom ten, čo sa dá zlákať, obyčajne ani len nešípi, že sa mu prihovára stúpenec sekty, a nie dobrosrdečný občiansky aktivista. Neuvedomuje si preto ani možné nebezpečenstvo vyplývajúce z takejto komunikácie. Navyše sa títo „aktivisti“ vôbec nemusia javiť nesympatickí. Často je to práve naopak. Človek im aj preto akosi viac dôveruje a podvedome vypína kritické myslenie. Náborári záujemcovi často ani nepovedia, kto v skutočnosti za nimi stojí. Pritom na sekty často býva naviazaných hneď niekoľko iných združení, ktoré majú za cieľ zahmliť, o koho v skutočnosti ide. Stúpenci sekt neraz už po niekoľkých minútach rozhovoru dokážu tých, čo sa pri nich pristavia, ohúriť a nadviazať s nimi blízky kontakt. Sú na to školení: rýchlo „respondenta“ otypujú, vcítia sa do jeho pocitov, a tak určia priebeh i tému rozhovoru. Vybadajú problémy konkrétneho človeka a zneužijú ich na svoje pochybné lanárenie. Ich nacvičené slová si potom mnohí z nás vypočujú so záujmom, a nielen to. Niektorí aj prijmú pozvanie na ďalšie akcie jednotlivých spolkov. A ak podľahnú ich vplyvu, môže sa stať, že – hoci nevedome – nakoniec do sekty aj vstúpia. Sektárske skupiny pre nich majú vždy dvere otvorené. Platí to však iba na cestu tam; opačný smer je často zarúbaný. Vstup do sekty pritom pre nováčika vôbec nemusí byť nepríjemný. Práve naopak. Nezriedka ho sprevádzajú až povznášajúce pocity. Nový adept sa v kruhu členov sekty často cíti veľmi príjemne, zdajú sa mu priateľskí, ustavične ho chvália, prežíva s nimi krásne chvíle. Z ich strany však ide o chladnú vypočítavosť. Najskôr bombardovanie láskou... Lichotenie totiž nie je nič iné, ako premyslená taktika, ktorá sa väčšinou pomenúva ako love-bombing. Takéto „bombardovanie láskou“ sa na nováčikov uplatňuje často. Zaberá najmä na ľudí nachádzajúcich sa v ťaživej situácii či na tých, ktorí trpia nejakými komplexmi. Zrazu ich má kto pochváliť, tešiť sa z ich prítomnosti, vážiť si ich aj obdivovať. To v nich vyvoláva pocity subjektívneho šťastia, a aj preto sa s novými známymi cítia dobre. V sekte sa im začne čoraz viac páčiť, je pre nich často hrejivejšia než ostatný okolitý svet. Preto nie je náhoda, že vplyvu rozličných deštrukčných kultov najčastejšie podľahnú práve tí, čo prežívajú životnú krízu, majú podlomenú psychiku alebo nízke sebavedomie. Po vstupe do sekty pokračuje vývoj zvyčajne veľmi rýchlo. Úvodné lichotenie vystrieda tvrdá drina. Mení sa denný režim i osobnosť človeka, pribúda povinností, ubúda peňazí, manipulácia sa stále stupňuje. Psychické manipulovanie slúži predovšetkým na zmenu identity človeka, ktorý sa aj prostredníctvom neho stáva čoraz väčšmi závislý od skupiny. Manipulatívnymi technikami sa ovplyvňuje predovšetkým myslenie, správanie a cítenie. Na to upozorňujú aj odborníci z Krajskej pedagogicko-psychologickej poradne v Banskej Bystrici. ...potom vymývanie mozgu Tí zdôrazňujú, že ovplyvňovanie správania znamená predovšetkým snahu zmeniť reálne prostredie, v ktorom človek žije – odievanie, stravu, režim spánku, prácu a väčšinu jeho dovtedajších zvykov. Manipulovanie myslenia so sebou prináša najmä dôkladnú prevýchovu členov novou náukou zhubného kultu a osvojenie odlišného spôsobu vyjadrovania. Člen sekty nemusí myslieť, lebo ideológovia sekty myslia zaňho. Pretože jazyk a reč sú prostriedkami myslenia, ovplyvňuje sa predovšetkým spôsob vyjadrovania. Dogma je vyjadrovaná zjednodušenými vetami, kultovými frázami, výrazmi zrozumiteľnými len stúpencom sekty. Stále sa opakujú rovnaké informácie, hovorí sa donekonečna o tom istom, tými istými slovami – o kultovom učení a „pravde“ spolku. K stúpencovi sa tiež nedostávajú iné, alternatívne informácie. Buď na ne nemá čas, pretože je zaťažený rôznymi úmornými aktivitami, alebo k nim jednoducho cíti odpor. Bystrickí experti upozorňujú, že na usmerňovanie myslenia sa používajú rôzne metódy: sústredené modlitby, hlasné aj tiché recitácie, rozjímanie, meditácia, spev, každodenné opakovanie pravidiel, odriekanie „mantry“. Odchod nie je možný Psychickou manipuláciou sa ovplyvňuje i ľudské cítenie. Človeku sa tak postupne zužuje škála jeho citov. Takisto má narušenú sebadôveru, vnášajú sa do nej strach a fóbie. Člen deštrukčného spolku potom poľahky uverí, že jeho odchod zo skupiny nie je možný. Nezriedka je presvedčený, že patrí medzi elitu vyvolených a po úteku zo skupiny by bol zatratený. Na základe pravidelne vštepovaných fóbií je potom presvedčený, že vo vonkajšom svete by jednoducho neprežil. A toho sa bojí často až chorobne. Z človeka sa pôsobením psychomanipulatívnych techník postupne stáva iná osobnosť. Mení sa jeho identita, správanie. Má odlišné názory i presvedčenie ako predtým. Často stratí väzbu na rodinu, kamarátov, zanevrie na školu i na predošlé záujmy. Dobro vidí iba v svojom spolku, okolitý svet je preňho akýmsi démonom. Dlhší pobyt v sekte pritom nemá deštrukčný vplyv iba na jeho psychiku. Stúpenec je neraz zaťažený aj finančne. Peniaze míňa na kultovú literatúru, hudobné nahrávky, výtvory duchovného vodcu či kadejaké sústredenia. Niekedy neostane iba pri tom a stáva sa, že človek sekte daruje svoje auto, úspory, že na ňu prepíše dokonca aj byt či dom. Navyše sa pod jej vplyvom dokáže zrieknuť aj zamestnania. A ak aj neskôr pochopí, že sekte jednoducho naletel a zotrvávanie v nej má naňho skôr negatívny dopad, na návrat do normálneho života často nemá sily. Uvedomuje si totiž, že potom by sa už nemal o koho oprieť, pretože prišiel o financie aj o prácu. Nezriedka sa stáva, že tí, čo naleteli, stratia po niekoľkoročnom pobyte v deštrukčnom hnutí kamarátov a často na nich zanevrie aj vlastná rodina. Červené more manipulácie Lenže práve to by najbližší takto postihnutého človeka nemali robiť. Príbuzní a priatelia mu totiž môžu výrazne uľahčiť prechod do normálneho života. Upozorňuje na to napríklad aj Ivana Škodová, ktorá sa špecializuje na problematiku deštrukčných siekt, a najmä výstupu z nich. „Je nesmierne dôležité, aby sa „ot-váranie očí“ stúpenca dialo sústredeným úsilím celej rodiny a všetkých ľudí, ktorí sú pre človeka prirodzenou autoritou,“ radí a zároveň upozorňuje, že „najúčinnejšie je, keď človek príde na pôsobenie psychickej manipulácie vo vnútri svojho spoločenstva sám.“ Vtedy je podľa nej najlepšie, keď sa ho podarí aj s pomocou blízkych presvedčiť, aby si zalistoval v brožúrke o psychickej manipulácii. „Ak je ochotný si ju prečítať, poprosím ho, aby ju čítal tak, že si bude červenou ceruzou podčiarkovať, čo všetko zažil vo svojom spoločenstve on sám.“ V praxi je podľa Škodovej častým výsledkom červené more, ktoré je dôkazom, že sa v spolku psychicky manipuluje. Sekty u nás nemožno potrestať Ak ľudia spoja svoje sily, dokážu za istých okolností svoj osobný zápas so sektou vyhrať. Boj sa však pre nich nikdy nekončí. Riziko možného návratu závislosti je ustavične prítomné. Jednotlivci, ba ani občianske skupiny totiž nedokážu jedno: poraziť samotné sekty. V tomto smere by mal byť aktívnejší štát. Nestačí len väčšmi podporovať dialóg a šírenie informácií o problematike siekt vo verejnosti. Otázkou deštrukčných hnutí by sa mali intenzívnejšie zaoberať najmä oficiálne štátne orgány. Podľa odborného pracovníka Ústavu pre vzťahy štátu a cirkví Miroslava Lojdu sa „v mnohých krajinách (Francúzsko, Nemecko, Švajčiarsko) tejto problematike už venujú vlády a parlamenty.“ U nás sú riziká siekt nepovšimnuté. Vychádzajúce z čoraz silnejšieho presadzovania Ivana Škodová napríklad upozorňuje, že v našej legislatíve dodnes nie je známy pojem sekta a takisto ani pojem psychická manipulácia: „V zmysle nášho trestného zákona nie je sekta vôbec definovaná, preto keď nejaké spoločenstvo označíme za sektu (nech by bola akokoľvek autoritárska, totalitná alebo manipulatívna) nemôžeme ju postaviť mimo zákon, lebo vlastne v právnom vymedzení také niečo neexistuje“, vysvetľuje Škodová. Iná situácia by podľa nej nastala, keby sa priamo porušovali platné zákony a páchali sa trestné činy. Ale aj vtedy by bolo možné vyvodzovať právnu zodpovednosť len voči jednotlivcom, nie voči celej sekte, pretože páchateľom trestného činu u nás môže byť len fyzická osoba. Trestného činu sa tak nemôže dopustiť sekta. Podľa Škodovej by sme buď mali „zmeniť legislatívu, alebo tieto sporné spoločenstvá monitorovať a kontrolovať až na úrovni parlamentných komisií, podobne ako to robia v Nemecku, Belgicku, vo Francúzsku.“ Potrebujeme zmeniť zákony Slovensko v boji proti deštrukčným spoločnostiam výrazne zaostáva. Naše zákonodarstvo musí byť v boji proti negatívam konania rôznych deštrukčných spoločností prísnejšie. Prísnosť sa zatiaľ uplatňuje najmä pri ich registrácii na cirkvi. Aj to sa však dá obísť a sekty tu samozrejme môžu fungovať v iných právnych formách. Právnička Margita Čeplíková upozorňuje, že „vzhľadom na to, že podmienky registrácie cirkví sú v Slovenskej republike pomerne náročné, niektoré nové náboženské spoločenstvá sa uchádzajú o registráciu na Ministerstve vnútra SR ako občianske združenia.“ Často sa organizujú aj vo forme neziskových organizácií. V iných európskych krajinách dbajú na obmedzovanie pôsobenia deštrukčných spolkov oveľa viac. Dobrým príkladom je Francúzska republika. Tam bol roku 2001 prijatý špeciálny zákon o zintenzívnení prevencie a potlačenia sektárskych hnutí. V ňom sú zakotvené ustanovenia o občianskoprávnom zrušení siekt ako právnických osôb, články týkajúce sa obmedzenia propagácie sektárskych hnutí či ustanovenia, súvisiace s podvodným zneužitím stavu nevedomosti alebo slabosti. Oproti Francúzsku u nás chýba špeciálna legislatíva zameraná na boj proti deštrukčným spoločnostiam, ale i expertné pracoviská, poradne či liečebné zariadenia. Na Slovensku, na rozdiel od iných európskych krajín, sa tejto problematike venuje iba niekoľko nadšencov, a žiaľ, ani tí od štátu pri svojej práci necítia výraznejšiu pomoc. Autor je politológ a publicista