Hillary Clintonová Druhá
Rovnako ako George Bush využíva aj Hillary Clintonová na ceste za prezidentským postom rodinné vzťahy a slabosť americkej demokracie. Spojené štáty americké sú stále bohatá krajina, stále menej však vyzerajú ako súčasť „prvého sveta“. Obscénne bohatstvo rastie bok po boku s obscénnou chudobou. Dolár sa stáva bezcenným. A napríklad New Orleans zostáva napriek snahám jeho obyvateľov v ruinách. Len pred niekoľkými týždňami sa v US Today objavila reportáž o tom, ako mesto postupne opäť pohlcuje príroda, ako v iných častiach sveta pohltila starovekú Tróju či Angkor: „V uliciach kedysi potopeného Lower Ninth Ward sa o domy, cesty a chodníky nik nestará a postupne sa na ne zabúda. Kontrolu nad všetkým preberá burina.“ Atlanta je na pokraji vyčerpania vodných zdrojov – čo sa guvernér Georgie pokúša riešiť petíciou k Bohu, hromadnou modlitbou za dážď. A Hillary Clintonová vedie nomináciu demokratov na prezidenta. Pokračovateľky rodu Posledná veta vyznieva zdanlivo protikladne oproti tým predchádzajúcim: nie je šanca na zvolenie prvej ženy do prezidentského úradu, feministky, znakom pokroku? Bol by, ak by Clintonová prešla podobnou dráhou ako napríklad Michelle Blancheletová v Chile. Jej cesta od obete mučenia k prezidentke zahŕňala niekoľko rokov chirurgickej praxe, aktivizmu, štúdia vojenskej stratégie a pôsobenia na poste ministerky obrany. Ženská hlava štátu môže byť znakom, že sa krajina posúva za hranice tradičného atavizmu: pozrite sa na Ellen Johnson-Sirleafovú z Libérie. Alebo to, že došla tak ďaleko, môže znamenať, že na pohlaví v tomto kontexte jednoducho nezáleží, ako je to v prípade nemeckej kancelárky Angely Merkelovej. Lenže rast Clintonovej významu nie je príbeh búrania bariér a oslobodzovanie národa. Je skôr príkladom fenoménu, ktorý môžeme pozorovať v mnohých rozvojových krajinách: manželka alebo dcéra veľkého lídra sľubuje, že bude pokračovať v jeho dedičstve. Hillary tak, s istými variáciami, pôsobí rovnako ako Indíra Gándhíová v Indii, Benazir Bhuttová v Pakistane, Violeta Chamorrová v Nikarague, Corazon Aquinová na Filipínach, Megewati Sukarnoputriová v Indonézii, či Khaleda Zia a Sheikh Hasina Wazed v Bangladéši. Všetky tieto veľké vodkyne prebrali zástavu od svojich manželov či otcov. Ich víťazstvá málokedy znamenali modernizáciu rodových rol. Naopak: v dynastickej politike sa ženy dostávajú na vrchol ako nástroje pokračovania v práci mužov. Dynamické národné vodkyne, súčasne však verné pokračovateľky rodinných tradícií. Ale to neznamená, že sú to len bábky. Indíra Gándhíová, dcéra prvého indického premiéra a hrdinu boja za samostatnosť Džavaharlála Nehrúa, bola známa ako indická železná lady. Corazón Aquinová, manželka zavraždeného opozičného politika Benigno „Ninoy“ Aquina mladšieho, začala kariéru situovaním do roly domácej panej, ktorá sa pýtala na dôležité politické otázky svojho kňaza, ale postupne sa premenila na skutočnú líderku. Týždenník Time písal, ako odmietla titul matky národa: „Ostanem matkou svojich detí, ale chcem byť hlavou vlády tejto krajiny. A pre mužských šovinistov v publiku: chcem byť aj hlavnou veliteľkou ozbrojených síl Filipín.“ Netvrdím teda, že tieto ženy boli slabé alebo si svoj úspech nezaslúžili. Ale na mocenskú špicu vystúpili v labilných demokraciách, kde boli rodinné putá a kulty osobnosti silnejšie ako individuálne vlastnosti. Ženy v týchto extrémne tradicionalistických spoločnostiach mohli vystúpiť na vrchol moci práve preto, že ich kampaň, minimálne v počiatkoch, nestála na ich vlastných úspechoch, ale na úspechoch mužov, ktorým boli blízke. Krajina a jej líder(ka) Paralela medzi USA a ostatnými spomínanými krajinami nie je priama ani presná. Bill Clinton nie je mŕtvy, jeho nepriatelia sa ho pokúsili zabiť len metaforicky. A Hillary Clintonová je viac ako len manželka svojho muža. Je to úspešná znovuzvolená senátorka. Podobne ako Christina Fernandézová, argentínska prvá dáma, ktorá sa premenila na prezidentku, obsadila hraničný priestor medzi dvoma modelmi ženského vodcovstva: nezávislej individuality, a zástupkyne mocnej rodiny. Hillary Clintonová je bezpochyby feministka a jej zvolenie by bolo pre ženy v krajine míľnikom; nie však míľnikom bez kazov. Silu „tradičných koreňov“ naznačuje aj jej kampaň, ktorá oveľa viac ako kedysi kampaň Georga Busha operuje rodinnými zväzkami. Ten sa na ceste za prezidentským titulom snažil odlíšiť od svojho otca. Vytvoriť príbeh znovuzrodeného texaského kovboja. Viac ako na svojho otca sa chcel podobať na Reagana. Hillary Clintonová však robí niečo iné. V podstate ponúka Clintonovo tretie volebné obdobie; návrat k zlatým časom 90. rokov. Často hovorí o tom čo „sme“ – ona a jej manžel – dosiahli počas jeho úradovania. Návrat ku Clintonovým časom môže byť príťažlivá predstava. Najmä po zlých rokoch pod vládou G. Busha. Podobne ako iní obľúbení lídri, aj Clinton sa v spomienkach objavuje vo vyhladenom, vylepšenom svetle zakrývajúcom chyby jeho vlády. Toto svetlo dopadá aj na jeho manželku a demokratom pripomína, čo všetko stratili. Ale zdravé, rozvinuté demokracie by politiku nemali stavať na sentimentalite, rodinných vzťahoch a snahe o návrat. Po Bushovi však už Amerika takou nie je. A to uľahčuje cestu Hillary Clintonovej. Autorka je americká spisovateľka Článk uverejnený v denníku The Guardian je redakčne upravený a krátený
