Nereálna kritika – nereálna opozícia

Ideologizácia politiky, ktorá vždy osciluje okolo pozitívnych ideologických pojmov (ako demokracia a pod.), má niekedy až smiešne rozmery. Po rukolapné dôkazy sa ani nemusíme vracať do bývalého režimu. Napokon, aj toto ustavičné vracanie späť je len súčasťou dnešnej ideologizácie. V Českej republike, kde si občania svoju vládu nezvolili – na základe výsledkov volieb nemá na vládnutie mandát – a je im odopierané rozhodovať o základných parametroch štátu v referende, sa v duchu obligátneho antikomunizmu ideologicky pranieruje napríklad Venezuela. Každý sa považuje za demokrata Ide o krajinu, v ktorej si občania po dlhých rokoch útlaku „demokratickej“ pravicovej vlády, výdatne podporovanej Spojenými štátmi americkými zvolili vo voľbách vládu, ktorá neskôr usporiadala referendum o charaktere štátu. Referendum sa pre mocných na čele s prezidentom Hugom Chávezom skončilo neúspešne. Prezident a jeho vláda výsledok verejne akceptovali. Napriek tomu, i napriek faktu, že aj výsledok referenda potvrdzuje, že Chávez má dominantnú podporu svojho obyvateľstva, vo svete ho radi označujú za „diktátora“. Na základe ideologicko-geopolitického kľúča, ktorý podľa postoja k USA „rozhoduje“, kto je a kto nie je demokrat, to o ňom hovoria politici, ktorých sotva možno považovať za skutočných reprezentantov (záujmov) svojich národov. Takéto tvrdenia zaznievajú aj na Slovensku, a nielen na adresu samotného Cháveza, ale aj celého politického systému v súčasnej Venezuele, hoci práve teraz je viac ako predtým zrejmé, že tamojší politický systém ponúka občanom alternatívnejší politický výber ako ten, ktorý „hrdo“ označujeme ako demokraciu. Lebo tak káže ideologický prístup, ktorý na v súčasnosti na Slovensku panuje. Inými slovami: tak ako sám seba za (ľudovo) demokratický považoval tzv. reálny socializmus, tak sám seba za (liberálno) demokratický považuje súčasný kapitalizmus. Problém je v tom, že skutočné rozdiely v miere demokratickosti systému alebo rozdiely v „kvalite“ a vyspelosti demokracie v štáte nemožno určiť podľa momentálne víťaznej ideológie. Neplatí, že ak vládne táto ideológia, režim je demokratický, ak vládne druhá, režim demokratický nie je. Neexistuje na to nijaký objektívny ani vedecký dôvod. V prospech takéhoto rozdelenia možno „argumentovať“ iba tak, že sa vždy zamlčia nejaké fakty, ktoré by naopak, dokázali, koľko toho majú „zlé“ a „dobré“ systémy spoločného. Hlúpa ideologická hra Napríklad, ak by sme porovnali bývalú „diktatúru“ a dnešnú „demokraciu“ (či ak chcete bývalú a dnešnú demokraciu) v určitom období ich vývoja, dostaneme – s výnimkou ideologických charakteristík – dva veľmi podobné systémy. Deklarovaný „pluralizmus“, reálna vedúca úloha jednej doktríny, tomu zodpovedajúca štruktúra ostatných prvkov systému moci (neexistencia masmediálno-ideologického pluralizmu, bábkový charakter občianskej spoločnosti) – to všetko majú oba systémy spoločné. A tak hráme túto nahlúplu ideologickú hru – operujúc pritom vedeckým nezmyslom – s cieľom dogmaticky stotožniť nejaký systém s pojmom demokracia: raz v takom, raz v presne opačnom ideologickom garde. Tragédiou je, ak túto hlúpu hru preberie aj (deklaratívna či reálna) opozícia alebo disent. Napríklad teraz v Čechách. Kritici rozmiestnenia amerických vojsk v ČR namiesto toho, aby poukázali na zjavné rozpory a hlúposti vo vládnucej ideológii, predbiehajú jeden druhého v odsúdení „komunizmu“, nielen minulého, ale aj súčasného Ruska, „diktátora“ Fidela Castra a iných, pre súčasný režim ideologických nepriateľov. Logickejšie by bolo poukázať na nezmyselnosť a ideologickosť týchto označení, keďže dnes už poznáme jedno i druhé: nálepkovaného i toho, kto nálepkuje. Poukázať na logiku ideologického slovníka a na to, že je to jednoducho len ideologický slovník, ako každý iný. Ak budeme akceptovať „logiku“, že režim či ideológia je „demokracia“, kedykoľvek sa logicky dostaneme k záveru, že rozmiestnenie amerických vojsk na cudzom území je prejavom demokracie, a že je vlastne hanba, že ich ešte doma nemáme. Takýto „disent“ preberá ideologický slovník politiky, proti ktorej vraj vystupuje. To nemôže viesť k úspešnej kritike toho, čí slovník preberáme. Nie je to reálna kritika, reálna politika ani reálny disent. Autor je študent politológie