Revolúcia je na dosah, leží priamo pod povrchom

Noam Chomsky, lingvista a sociálny kritik Noam Chomsky je profesor lingvistiky na Massachusetts Institute of Technologie (MIT) v Spojených štátoch. Svojou prácou výrazne zmenil pohľad na jazyk a na ľudské myslenie. Zároveň patrí k najprominentnejším a najradikálnejším kritikom súčasného svetového poriadku a imperialistických praktík svetových mocností, predovšetkým Spojených štátov amerických. Napriek tomu, že ho noviny New York Times označili za „najvplyvnejšieho západného intelektuála“, mainstreamové médiá a oficiálny politický diskurz ho ignorujú. Základné témy sociálnej kritiky, ktorým venoval viac ako 57 kníh a množstvo článkov, sú intervencionizmus Spojených štátov amerických, politická ekonómia, ľudské práva a rola propagandy v médiách. Práve poslednej z uvedených tém v kontexte situácie vo Venezuele sa venuje rozhovor medzi Noamom Chomskym a venezuelskou novinárkou Evou Golingerovou. Agresia USA proti Venezuele a vzostupu novej ľavice v Latinskej Amerike sa prejavuje ako snaha o polarizáciu. Jednu zo stratégií predstavuje aj spôsob informovania, ktorý pretláčajú masmédiá. Evidentne ide o psychologické vedenie vojny – v rámci Venezuely, ale aj na medzinárodnej úrovni. Jeho cieľom je sprostredkúvať informácie tak, aby sa ľudia nedozvedeli, čo sa v tejto krajine v skutočnosti deje. Počas Chávezovej vlády vznikli stovky médií na komunitnej úrovni. Tie nám výrazne pomáhajú v boji proti mediálnym manipuláciám venezuelských mediálnych koncernov. Na medzinárodnej úrovni však nedisponujeme takmer nijakými prostriedkami, takže naša možnosť presadiť sa vo vojne s mediálnym imperializmom je mizivá. Ako by sme tu mohli uspieť? – Začnem trochu širšie, pretože vašu otázku do veľkej miery môžu objasniť dejiny západných médií, ktoré sú naozaj veľmi zaujímavé. Najslobodnejšie časy zažívala tlač v Anglicku a USA v polovici 19. storočia. Môžeme to porovnať s tým, čo ste spomenuli v otázke. V tom čase existovali stovky rozličných novín (napr. robotnícke alebo noviny rozličných etnických komunít). Jednotlivec sa mohol na dianí aktívne a priamo zúčastňovať, skutočne podieľať. Ľudia čítali – robotníci čítali. Úžasný je príklad jedného kováča z Bostonu, ktorý platil šestnásťročného chlapca, aby mu počas práce čítal noviny. Dievčatá z tovární prichádzajúce z vidieka mali vysokú kultúrnu úroveň a čítali vtedajšiu literatúru. Jeden aspekt ich trpkého osudu v priemyselnom systéme spočíval v tom, že ich tento systém okradol o ich kultúru. Spočiatku totiž vydávali veľmi zaujímavé, napínavé noviny. V tom čase bola tlač naozaj slobodná a plná života. Toto sa – najmä v Anglicku a USA – pomaly menilo. Obe krajiny boli najslobodnejšie na svete. Potom sa v Anglicku najprv vyskúšala cenzúra, ale nefungovala, pretože existovalo veľa únikových ciest. Neskôr prišli na rad represívne dane, ani to však nefungovalo. Podobný scenár sa zopakoval aj v Spojených štátoch amerických. Nakoniec sa ujali dva faktory: koncentrácia kapitálu a závislosť od inzercie. Prvý faktor je zjavný: ak sa nazhromaždí dostatok kapitálu, je možné podniknúť všeličo, čo si menší vydavatelia nemôžu dovoliť. Druhý, čiže závislosť od inzerentov, znamená, že noviny v skutočnosti riadia inzertní zákazníci. Ak je inzercia zdrojom príjmov, prinajmenšom hlavným zdrojom, dostávajú sa noviny pod ustavičný veľmi silný vplyv inzerentov. Televízna stanica, ako napríklad CBS, nezarába peniaze na základe toho, že ju ľudia sledujú, ale na základe reklamy. Skutočnú moc majú v rukách zadávatelia reklamy. Veľká televízna stanica predáva svojich divákov inzerentom. Aj taký produkt ako „správy“ preto v prvom rade reprezentuje záujmy vysielateľa, zákazníka a trhu, teda zadávateľov reklamy. Tento aspekt a koncentrácia kapitálu viedli dlhodobo k eliminácii, respektíve prinajmenšom k extrémnej redukcii životaschopnej, nezávislej, lokálnej, mediálnej rôznorodosti. To bola veľmi vážna záležitosť. Napríklad v USA, kde sa nikdy nepodarilo vytvoriť naozaj organizované socialistické hnutie, existovalo až do päťdesiatych rokov okolo osemsto robotníckych novín. Každý týždeň dosahovali okruh približne tridsiatich miliónov čitateľov. V porovnaní so súčasným štandardom to boli radikálne noviny, v ktorých sa odsudzovala moc koncernov. Pranierovalo sa v nich aj takzvané „kúpené kňazstvo“ Takýmto názvom sa označovali mediálni vydavatelia vytvárajúci korporátny systém, ktorý sprostredkúval iný obraz sveta. V Anglicku trval tento proces až do šesťdesiatych rokov. V šesťdesiatych rokoch mali britské denníky robotnícku bázu a boli orientované dosť ľavicovo. Ak si však prezrieme súčasné britské denníky, prepadneme zdeseniu. Najväčšie anglické noviny The Daily Herald mali najväčší náklad. Boli to sociálnodemokratické robotnícke noviny, ktoré predkladali iný obraz sveta. Noviny zanikli. Samozrejme, nie pre nedostatočný záujem čitateľov (s najväčšou pravdepodobnosťou mali najväčšiu čitateľskú obec), ale preto, lebo nedokázali zabezpečiť dosť inzerentov a chýbal im aj dostatočný kapitál. To, čo ste opísali v otázke, je na západe minulosťou, aj keď v tomto smere postupne prichádza isté oživenie – predovšetkým vďaka internetu a cenovo výhodným formám technickej produkcie. Nové technológie sú šancou prekonať následky koncentrácie kapitálu. Pôsobenie internetu na povahu médií, na školy atď. sú enormné. V súčasnosti možno opäť rozoznať znaky opätovného oživovania. A o tom, kto bude kontrolovať internet, rozhodne veľký, práve prebiehajúci zápas. Internet sa vyvíjal na takých miestach ako MIT(Massachussettes Institute of Technology) – teda v štátnom sektore hospodárstva. Väčšina záležitostí novej ekonómie pochádza zo štátneho sektora. V nijakom prípade tu nejde o ekonómiu voľného trhu. Čo sa týka internetu, je to veľmi zvláštna vec. Vyvíjal sa v štátnom sektore a sponzoroval ho aj Pentagon. Asi tridsať rokov, predtým, kým ho v roku 1995 prezident Clinton odovzdal do rúk koncernov, bol v štátnych rukách. V súčasnosti sa zvádza zápas o to, či má byť internet slobodný, alebo nie. O to, aby ho dostali pod kontrolu, vyvíjajú obrovskú snahu v centrálach veľkých korporácií. Táto snaha sa koncentruje na nájdenie ciest, ako zamedziť prístup k obsahom, ktoré koncerny považujú za zlé. Našťastie však vznikajú hnutia – veľmi dôležité hnutia, ktoré sa tomu snažia zabrániť. Bojuje sa tu a teraz, v priamom prenose. Ani v kapitalistickej demokracii nie je nikde napísané to, že by médiá museli riadiť korporácie. Americkí otcovia-zakladatelia by boli šokovaní. Boli totiž presvedčení, že médiá musia byť vo verejných rukách. V súčasnosti sa tomu dá uveriť len ťažko. Práve preto sú vysielacie frekvencie vo verejnej správe... – Áno, je to tak, práve preto sú vysielacie vlny verejné. To, že na nich vysielajú korporácie, je pre ne dar. Ak sa vrátime späť do časov prezidenta Jeffersona – alebo dokonca do obdobia Hamiltona, Madisona a ostatných – zistíme, že sa zasadzovali za subvencovanie tlače z verejných prostriedkov, aby noviny ako zdroj nezávislých informácií mohli prežiť. Poštovné poplatky boli nastavené tak, aby boli noviny zvýhodnené. Cieľom bolo rozšíriť čo najširšie množstvo informácii medzi verejnosť. Listina slobôd (Bill of Rights) definovala slobodu tlače formálne. Mohli by sme sa sporiť o tom, či to fungovalo. Formálne nič nehovorí proti tomu, aby sa nejaká vláda snažila podporovať médiá. Avšak pozor, nehovoríme tu len o istých možnostiach. Ľudia, ktorí vytvárali rámec našej ústavy, vychádzali z toho, že to tak má byť. A ono to tak aj skutočne bolo. Lenže v priebehu rokov sa mnohé zmenilo – vládnuca kultúra, postoje a hegemoniálna kultúra (ako by to povedal Gramsci). Predstava, že médiá vlastnia korporácie, sa pre nás stala takou samozrejmou ako vzduch, ktorý dýchame. Pritom to v nijakom prípade nie je samozrejmé. Je to len produkt koncentrácie kapitálu a systému indoktrinácie, ktorý ide ruka v ruke s touto koncentráciou, ...ale nemuselo by to tak byť. Ešte niečo k tejto téme: pred niekoľkými mesiacmi sa venezuelská vláda rozhodla nepredlžiť vysielaciu licenciu jednej korporátnej mediálnej stanici. Existovalo niekoľko dôvodov – neplatila dane, neodvádzala za zamestnancov príspevky do sociálnej poisťovne, a okrem toho sa táto televízia zaplietla do štátneho prevratu (proti Chávezovi). Demonštroval týmto krokom venezuelský štát to, že vysielacie frekvencie patria do verejných rúk? Čo si o tom myslíte? Považujete za možné, aby sa niečo také stalo aj v iných krajinách – napríklad v USA? Dodám len, že licencia nebola odobratá, vláda ju len nepredĺžila. – Hovoríte o prípade stanice RCTV. Môj pohľad je rozpoltený. Z formálneho hľadiska si myslím, že to bola taktická chyba. Po druhé, je potrebných veľmi veľa dôkazov, aby sa vypli akékoľvek médiá. Z tohto uhla pohľadu je môj postoj kritický. Majú však korporácie na takéto licencie osobitný nárok? – Áno, viem, to je druhá strana. Otázka je, čo príde na jej miesto. V jednom – rozhodujúcom – bode súhlasím s kritikmi zo západu, keď tvrdia, že také niečo by sa u nás nemohlo stať. Majú pravdu. Lenže neuvádzajú dôvod: ak by televízna stanica ako RCTV existovala v USA alebo Anglicku či niekde v západnej Európe, boli by prevádzkovatelia a manažéri už dávno postavení pred súd a popravení. Popravení by boli v USA; v Európe by skončili za mrežami na doživotie, a síce už v roku 2002. Predstavte si, že by New York Times alebo CBS News podporovali štátny prevrat, ktorý by spôsobil pád vlády – aj keď len na jeden deň. Reakcia by bola: „Postavte ich k stene!“ Je to naozaj tak, na západe by sa nič také (nepredĺženie vysielacej licencie) nestalo, pretože udalosti by nikdy nemohli trvať tak dlho. Myslím, že fokus celej diskusie by sa mal oveľa viac zameriavať práve na to. Čo sa týka odobratej licencie, núka sa otázka, čo sa tým dosiahlo, čo iné na miesto tejto televízie nastúpi. Mám taký pocit, že vo Venezuele to vôbec nebol populárny akt, ale vy sa vyznáte lepšie. Obyvateľstvo by pri tejto téme malo mať svoj hlas – hlas, ktorý je počuť a je najdôležitejší. Preto si myslím, že je to udalosť, ktorá má mnoho aspektov. Budú naozaj existovať ľudové médiá? To je jedna z otázok. Mali by teda o vysielacích licenciách rozhodovať obyčajní ľudia? – Áno, oni by mali byť tí, ktorí rozhodujú. Technicky vzaté, sú to v podstate oni – dokonca aj v USA. Licencie sú verejný majetok. Korporácie ich nevlastnia, je to dar daňových poplatníkov, ibaže daňoví poplatníci to vôbec nevedia. Kultúrne sme sa dostali do bodu, keď ľudia považujú takéto veci za normálne, ide však o veľký dar od verejnosti. Pohľad späť do dejín telekomunikácií – rádia a televízie – je v tomto zmysle veľmi obohacujúci. Rádio bolo vynájdené v dvadsiatych rokoch. Takmer na celom svete to bol verejný majetok. Zaujímavú výnimku predstavovali USA – boli široko-ďaleko takmer jediným prípadom, v ktorom bolo rádio súkromnou záležitosťou. Objavili sa spory. Odbory, vzdelávacie inštitúcie, cirkvi – všetky tieto organizácie chceli, aby bolo rádio verejné. Lenže korporácie chceli súkromné rádio. O túto záležitosť sa tvrdo bojovalo, ale keďže americkú spoločnosť do veľkej miery riadi obchodný svet, získali tieto kruhy nakoniec prevahu aj v tomto spore. Rádio sa stalo súkromnou záležitosťou. Keď bola neskôr objavená televízia, bola bez akýchkoľvek pochybností takmer všade verejná. Len v Spojených štátoch amerických sa táto otázka vôbec nedostala na verejnú diskusiu. Bola to súkromná záležitosť. A pretože komerčná kultúra získala medzičasom dominantnú pozíciu, ľudia už nechápali to, čo je ľahko zrozumiteľné, totiž, že sme verejný vysielací priestor darovali obchodnému svetu. Nakoniec sa pre verejné rádio a televíziu vytvoril minimálny priestor, ale až po tlaku zo strany americkej verejnosti. Korporátne médiá museli prejaviť minimálnu mieru zodpovednosti, ktorá by sa prejavila napríklad vo forme vzdelávacej televízie, niekoľkých programov pre deti a záležitostí podobného druhu. Koncerny nepovažovali túto ideu za príťažlivú. Nemali chuť preberať verejné služby a povinnosti, takže povolili malú verejnú vedľajšiu koľaj. To im umožnilo tvrdiť: my nenesieme žiadnu zodpovednosť, kompetentní sú tí verejní. Veľa starostí si s tým nerobili. Korporácie tento projekt spolufinancujú – to je ďalší do očí bijúci rozdiel v porovnaní s inými štátmi (aj porovnateľnými). Amerika je veľmi slobodná krajina, možno najslobodnejšia na svete, ale riadi ju len obchodný svet, čo má nedozerné následky. Téma tohtoročného venezuelského knižného veľtrhu znie: „Spojené štáty americké: je revolúcia možná?“ čo si myslíte vy? Je naozaj reálna? – Myslím, že je na dosah, leží priamo pod povrchom. Som presvedčený, že nespokojnosť je enormne vysoká. Už niekoľko rokov má väčšina obyvateľstva Spojených štátov amerických pocit, že vláda ich nereprezentuje, ale zastupuje úplne iné záujmy. Počas prezidentskej éry Ronalda Reagana vystúpila miera nespokojnosti obyvateľstva až na 80 percent. Medzi politikou a verejnosťou existuje obrovská priepasť. Pri mnohých dôležitých témach stoja obe politické strany (republikáni a demokrati) v porovnaní s názorom obyvateľstva ďaleko vpravo. Len jeden príklad za všetky: prečítajte si stĺpec Paula Krugmannsa z 21. septembra v New York Times. Tento autor je v médiách je považovaný za extrémne ľavicového. Je to naozaj ľavicový, liberálny komentátor a veľmi dobrý ekonóm. Už istý čas sa Krugmann intenzívne venuje téme amerického zdravotníckeho systému. Ten systém je katastrofa. Je dvakrát drahší ako v celom vyspelom svete a čo sa týka zdravotníckej opatery jeden z najhorších. Krugmannov stĺpec sa začína vetou: Dúfajme, že všeobecné zdravotné poistenie bude konečne politicky možné. Čo znamená „politicky možné”? Už desaťročia podporuje drvivá väčšina obyvateľstva zavedenie všeobecného zdravotného poistenia, ale politicky to nebolo možné. Teraz by to zrazu malo byť priechodné. Prečo? Krugman dôvod neuvádza, ale tým dôvodom je to, že takáto situácia je neúnosná pre priemysel; výrazne mu škodí. Predražené a neefektívne zdravotníctvo totiž znamená, že je drahšie vyrábať auto v Detroite ako o niekoľko míľ ďalej v kanadskom Windsore, pretože v Kanade existuje lacnejšie a efektívnejšie zdravotníctvo. Dostali sme sa do situácie, keď priemyselné korporácie začínajú vytvárať tlak, aby sa poburujúci stav zdravotníctva nejako zmenil. Až toto znamená „politicky možné“. Kým to chcela len veľká väčšina obyvateľstva, bolo to „politicky nemožné“. Vysvetlenie tohto faktu je zjavné a zaujímavé. „Politicky možné“ neznamená podporu obyvateľstva, ale podporu niekoľkých sektorov kapitálu. Ak je proti farmaceutický priemysel a finančný sektor, záležitosť je „politicky nemožná“. Lenže ak ju začnú podporovať veľké priemyselné podniky, pravdepodobne sa stane „politicky možná“. Toto sú všeobecne platné úvahy, v tomto prípade nehovoríme o ľavicovo-liberálnych komentároch alebo o hlavných komentároch vo Wall Street Journal, ale o širokom spektre názorov. Záležitosť sa stáva „politicky možná“, ak ju podporuje obrovský, koncentrovaný kapitál. Čo si myslí verejnosť, je absolútne nepodstatné. Pozorovať to možno aj pri medzinárodných témach – aktuálne pri otázke: napadnú Spojené štáty americké Irán? To by bolo veľmi zlé. Lenže každý vážny kandidát na prezidenta – s výnimkou Dennisa Kucinicha – hovorí áno. Ale tí, ktorí majú reálnu šancu v prezidentských voľbách uspieť, sú tomuto kroku naklonení a tvrdia, že máme právo napadnúť Irán. Hovoria: „všetky možnosti ležia na stole“. V skutočnosti to znamená: „Chceme ich napadnúť a môžeme ich napadnúť.“ Tento postoj prezentuje celé politické spektrum. A čo si myslí obyvateľstvo? Asi 75 percent Američanov je proti akýmkoľvek vyhrážkam Iránu a favorizujú diplomatické vzťahy s touto krajinou. Toto však nie je témou oficiálnych diskusií a mlčí o tom aj spravodajstvo. To isté platí aj o inej téme – Kube. Podľa prieskumov verejnej mienky už od sedemdesiatych rokov si signifikantná časť populácie želá normálne diplomatické vzťahy s touto krajinou a ukončenie ekonomických sankcií. Lenže takáto možnosť akoby ani neexistovala, štátne záujmy sú úplne iné. O priepasti medzi politikou a obyvateľstvom sa ako o téme vôbec nediskutuje. Ak by ste si prezerali médiá – a to aj ľavicové – nič také tam nenájdete. Naša krajina je síce slobodná, ale úplne pod kontrolou obchodného sveta. Ako by mohla nastať zmena? – Mohlo by sa to stať formou združovania a organizovania, ktoré by vzalo do úvahy verejnú mienku – verejnosť – a podarilo by sa premeniť ju na organizovanú moc. Takéto pokusy tu už boli... Potrebujeme teda nevyhnutne kontrolu nad médiami? – To by bola jedna časť. Samozrejme, mediálna kontrola by sčasti musela byť dôsledkom samoorganizovania obyvateľstva. Médiá... pozrime sa na príklad z vietnamských čias. Vtedy sa médiá zmenili na kritikov vojny v dôsledku populárneho masového hnutia. Mohol by som vymenovať podrobné príklady. Za všetky jeden, na ktorý si veľmi dobre spomínam. Noviny jedného vydavateľa, môjho priateľa, ktorý bol veľmi konzervatívny, boli v USA medzi prvými, ktoré požadovali stiahnutie amerických vojsk z Vietnamu. Najväčší dôvod na takýto postoj bol zrejme vydavateľov syn, ktorý sa aktívne podieľal na organizovaní protestov a na protivojnovom hnutí. A evidentne otca ovplyvnil. Je to len jeden konkrétny prípad, ale takéto veci sa stávali všade. Zmeny spôsobené ľudovým hnutím a postojom verejnosti zmenili aj pohľad médií. Nebol to nijaký veľký posun, ale bol veľmi podstatný. Dôvod: novinári sú ľudia. Žijú v istom kultúrnom prostredí. Vychádzajú z kultúry, v ktorej sa kladú otázky, v ktorej sa kritizuje, vyzýva, vedú sa spory atď. To všetko ich ovplyvňuje. Zmenilo sa toho veľa. Napríklad téma agresie. V súčasnosti sa uvádza veľa paralel medzi reakciami na vojnu v Iraku a na vojnu vo Vietname – takmer všetky sa však mýlia. Proti vietnamskej vojne sotva existovala nejaká opozícia. Keď bola táto vojna približne v tej fáze ako vojna v Iraku, ešte stále takmer nijaká opozícia voči nej neexistovala. Na to však už teraz ľudia zabudli. Povedzme, že protesty proti vojne vo Vietname sa objavili v roku 1968 – ale vtedy už bolo vo Vietname pol milióna vojakov. Americkí vojaci tam vtedy boli už takmer sedem rokov. Južný Vietnam už prakticky neexistoval a celá Indočína bola destabilizovaná. (To bolo ďaleko za hranicami všetkého, čo sa dnes odohráva v Iraku.) Protesty proti vojne vo Vietname prišli až potom. Vo veľkých amerických novinách sa prvé výzvy na stiahnutie vojsk z Vietnamu objavili až na jeseň v roku 1969 – teda sedem rokov po začatí vojny. Vojna v Iraku je v súčasnosti témou New York Times. Nemyslia to síce úplne vážne, ale minimálne o tom môžete čítať. Niečo sa už urobilo. A táto zmena je evidentná aj v iných oblastiach. Zoberme si iný príklad – práva žien – dôležitá téma, ktorá zaujíma polovicu obyvateľstva. Pomery sú v súčasnosti úplne iné ako v šesťdesiatych rokoch. Môžete to vidieť aj na našom inštitúte MIT. Prejdite sa chodbami medzi posluchárňami. Polovicu študentov tvoria ženy, tretinu príslušníci národnostných menšín. Oblečenie je neformálne, ľudia sa spolu nenútene zhovárajú atď. Keď som v päťdesiatych rokoch začínal, bolo všetko úplne inak: bieli muži, dobre oblečení, správajúci sa pochlebovačne – oni vytvárali celkový obraz. Robte si svoju prácu a neklaďte otázky. To je len jeden príklad zmeny – v celej spoločnosti. Toto všetko možno pozorovať aj pri hnutiach solidarity. Ľudové hnutia menia spoločnosť. Ak dosiahnu určitú veľkosť, môžu ovplyvňovať to, čo je fundamentálne a stávajú sa výzvou pre nadvládu jednej triedy a ekonomickú kontrolu. Myslíte si, že revolúcia vo Venezuele by mohla byť príkladom pre ľudí v USA? Príkladom toho, že zmena zospodu je možná? – Áno, v prípade, že sa stanú dve veci. V prvom rade sa musí ukázať, že zmeny sú úspešné. V druhom rade musia vyhrať boj s médiami, ktoré budú zmeny prekrúcať. Tieto dve veci sa musia podariť. Pred rokom v októbri som bol v Čile. Obraz, ktorý tamojšie médiá, napríklad El Mercurio – rozširujú o Venezuele, sa výrazne líši od toho, aký vytváral starý El Mercurio za vlády Pinocheta. Kým takýto starý obraz existuje, takže veci sú vnímané cez uvedenú prizmu, dovtedy sa nemôže veľa zmeniť. Ak sa podarí zmeniť prizmu, takže o veciach sa bude informovať viac-menej korektne a ak sa zmena ukáže ako úspešná, v tom prípade to naozaj môže byť príkladom. Chceli by ste ľuďom vo Venezuele poslať nejaký odkaz, niečo im povedať? – Áno urobte to „politicky možným“. Úlohou ľudí vo Venezuele a v Latinskej Amerike je uskutočniť program integrácie, odstrániť represie, chudobu a nerovnosť ako aj nedostatok demokracie, ktorá nabrala rozličné podoby. Uskutočnite to v spolupráci a s prispením solidarity ľudí z bohatých krajín. Posuňte veci až do bodu, že aj u nás doma to ľudia konečne pochopia. Obe strany sú potrebné. Obe strany musia kooperovať. Zoberme si príklad „teológie oslobodenia”. Zrodila sa prevažne v latinskej Amerike, ale výrazne ovplyvnila aj veci v USA, ovplyvnila cirkvi a celú spoločnosť. To isté sa dá povedať aj o iných udalostiach. Interakcia je možná z rôznych stanovísk – dnes omnoho viac ako kedykoľvek predtým, pretože máme k dispozícii široké komunikačné možnosti a hnutia solidarity sú prepojené ako nikdy predtým. Prebrané zo stránky znet (www.zmag.org) preložil a upravil Peter Nedoroščík