Kapustnica v skle

Že sa Vianoce obrovskému počtu ľudí na Slovensku spájajú predovšetkým s kapustnicou, a nie so skvelou smotanovou hubovou polievkou so sušenými slivkami a s krúpkami, aká sa na tieto sviatky varievala u nás doma, som prišla dosť neskoro. A tradícia kapustnicových Predvianoc, ktoré tie ozajstné o pekných pár dní predbiehajú, lebo odbaviť ich pokladajú za povinnosť v každom podniku, sa mi vryla do pamäti až na prvom pracovisku. Zato sa však vryla natrvalo. Inak ako na tej prvej, teda s kopou nervozity, či sa všetko popri výrobe novín stihne ako treba, ale aj s očakávaním aspoň maličkého výdychu po úmornom finiši, to nebolo ani na jednom z mojich nedávnych pracovísk. Pravda, to som už dávno vedela, že kapustnica nie je len názov polievky, ale aj predvianočného posedenia s kolegami. A niekde, kde oslavujúci prepli sily, možno až poležania. Ale vedela som už aj to, že okrem kapustnicovania sa na pracoviskách pred Vianocami už pár rokov zvyčajne podstatne honosnejšie aj večierkuje, pártyuje, koktailuje či rautuje alebo inak ...tuuje. O to milšie mi bolo čosi, čo pripomínalo obdobie, keď sme kapustnicovali v redakčnom vestibule popri dorábaní posledných strán novín, za chrbtom s ďalekopismi, za stolmi aj s kolegami metérmi a majstrami od rotačky a okrem kapustnice, a podaktorých aj dobrého vína, nás zo všetkého najviac zaujímalo, aké budú naše vianočné noviny, ktorých obsah sme pripravovali už od jesene.

A kapustnicou sa raz začínalo aj moje nové zamestnanie. Na jednu kapustnicu-podujatie som sa totiž išla predstaviť kolegom, s ktorými som mala začať pracovať až po Novom roku. Zaklopala som, bolo mi otvorené a privítali ma s úsmevom. Ibaže aj s ospravedlnením, že všetko nebude, ako má byť, pretože sa vyskytol problém. Nielenže sa nedostavil človek, ktorý prisľúbil uvariť vianočnú polievku približne pre 50 ľudí, ale náhradnú z mrazničky rodičov ďalšieho z organizátorov nie je v čom podávať. V celej minifirme sa totiž našlo iba málo viac tanierov, než koľko v nej interne pracovalo ľudí – inými slovami tri či štyri. Zato hostí sa hneď na začiatku zišlo dobre vyše dvadsať. Predbežne popíjali víno. Niektorí z pohárikov, iní z kávových šálok, ale všetci v dobrej nálade, sýtiac sa predbežne aspoň kapustnicovou vôňou. A vôbec netušili, že jesť možno budú musieť zo spoločného hrnca. Alebo po etapách. Moje povzbudenie, že ak to hosťom vhodne vysvetlí, budú to pokladať za súčasť zábavného programu, budúceho šéfa veľmi neupokojilo. Lenže podľa mňa to už horšie byť nemohlo, a tak som chytila situáciu do vlastných rúk. Kým sa šéf trápil s rozmrazovaním rodičovskej kapustnice, ale aj zabíjačkovej kapusty a iných druhov kapustových a kapustnicovitých pochúťok, ktoré z ich komory vydrankal pre blaho tohto podujatia, ja som sa pustila do prieskumu terénu. A pretože nič, čo by sa podobalo na taniere alebo misky, som nenašla ani v miniatúrnej kuchynke, ani v kancelárskych skrinkách, hľadala som v skriniach, ktorých bolo hojne na chodbe. Vtedy ešte netušiac, že tá k môjmu budúcemu pracovisku nepatrí. „Je tu plno celkom nových trojdecových pohárov,“ mávala som na šéfa nadšene ponad hlavy ustavične pribúdajúcich hostí. Jeho zúfalý pohľad prezradil, že môj nápad podávať kapustnicu ako tri vajcia do skla síce pochopil, ale nijako ho nenadchol. Nielen preto, že pokiaľ sme vedeli, tak ešte kapustnicu nikto neservíroval. Aj preto, že poháre patrili niekomu inému. Boli majetkom majiteľa kaviarne sídliacej pod nami. „Tak ho poprosme,“ nedala som sa odradiť, lebo hostia sa už začali dožadovať jedla. Majiteľ pohárov bol veľkorysý, požičal nám ich zo tri alebo štyri balenia a hosťom zachutila nielen kapustnica, ale aj jej originálne „balenie“. Pravda, až kým si niekto nespomenul, že kapustnica bez chleba nie je celkom ono. To sme už boli takmer zdrvení dvaja. Kde teraz po ôsmej večer, zoženieme toľko chleba. „Nejaký problém?“ podišiel ku mne akýsi mladý muž. Keď zistil o čo ide, s lakonickým ja to zariadim sa vytratil. Do pätnástich minút bol späť aj s niekoľkými pecňami úplne čerstvého chleba. O tom, že v mojej budúcej firme niet ani riadneho noža, takže sme pecne viac pilníkovali ako rezali len črienkou vylomenou z rúčky, som už radšej nehovorila . A to som netušila, že onen ochotný mladý muž bol firemný konateľ... Medzi krájaním chleba a umývaním riadov som sa totiž stále pokúšala vypátrať, čo sa stalo s kolegom, ktorý mal variť kapustnicu a už takmer dve hodiny nedvíhal mobil. Už-už som chcela obvolávať nemocnice. Našťastie som nestihla. Kolega prišiel z – divadla. Na kapustnicu spomenul, až keď si po predstavení znova zapol mobil a našiel si v ňom zúfalé (a možno aj zúrivé) esemesky.