Rôzne kultúrne psychológie
Vzťah psychológie k téme kultúry rovnako ako ku kultúrnej a historickej kontingencii psychického je pochopiteľný len na základe jej kultúrneho dedičstva a jej vlastného historického vývoja. Kultúrne a dejinné formovanie psychického sa v psychológii tradične zohľadňuje málo či vôbec. Vo svojich začiatkoch sa totiž psychológia snažila najmä o to, aby sa na základe matematických základov etablovala ako prírodovedná disciplína. Psychológovia neskorého devätnásteho storočia si boli vedomí, že exaktná prírodovedná metodológia je aplikovateľná len na „elementárne psychické procesy“. „Vyššie psychické funkcie“ sa teda do psychologických laboratórií nedostali. V tomto zmysle sa aj sám zakladateľ experimentálnej psychológie Wilhelm Wund v pokročilom veku vzdal laboratória, ktoré kedysi sám založil, a venoval sa odvážnemu projektu desaťzväzkovej Psychológie národov, pre ktorý práve tú metodológiu, ktorej venoval svoj život, považoval za nedostačujúcu. Kultúra ako rušivá premenná V hlavnom prúde psychológie, ktorá sa čoraz úspešnejšie profilovala ako empirická veda, sa „kultúra“ dlhý čas chápala ako rušivá premenná, ktorú treba pre univerzálnosť výsledkov experimentálne kontrolovať. K tejto kontrole patria napríklad snahy skonštruovať také psychologické testy, ktoré by boli „culture fair“. V prípade inteligencie sa napríklad hľadajú vrstvy inteligencie, ktoré sú „nezávislé od vzdelania“ a ktoré možno zachytiť prostredníctvom prezentácie neverbálneho materiálu. Aj transkultúrna psychológia, ktorej začiatky môžeme vystopovať približne v čase po druhej svetovej vojne, chápe svoju úlohu v nachádzaní takýchto univerzálne platných teórií. Ak si ako príklad vezmeme výskum emócií, mohol by sa typický transkultúrny výskumný dizajn zaujímať o rozdiely v kognitívnej interpretácii fyziologického vzrušenia medzi Ázijcami a Američanmi. Predpokladá sa pritom, že elementárny základ emócií je kultúrne nezávislý a kultúry sa od seba eventuálne líšia rôznymi kognitívnymi interpretáciami principiálne rovnakého stavu. Transkultúrny výskum sa okrem toho uspokojí s konštatovaním zistených rozdielov, ale nepokúsi sa nájsť pre ne vysvetlenie. Kritika transkultúrnej psychológie Námietku proti takémuto postupu možno exemplárne ilustrovať na príklade psychologickej teórie vzťahovej väzby. Teória vzťahovej väzby vychádza z predpokladu, že na základe konzekventného a láskyplného vzťahu matky či inej primárnej vzťahovej osoby k dieťaťu sa u dieťaťa fixuje istý štýl vzťahovej väzby, ktorý sa dá charakterizovať ako „bezpečná“, „úzkostná“ či „neistá“. To, aký štýl vzťahovej väzby u dieťaťa prevláda, sa dá experimentálne zistiť štandardizovanou testovou situáciou nazvanou „strange situation“. Pri tomto teste nechá vzťahová osoba (matka) dieťa samé v miestnosti s výskumníkom či výskumníčkou. Bezpečne naviazané deti, ktoré sa vzhľadom na dostupnosť vzťahovej osoby cítia v bezpečí, sú síce pri jej neprítomnosti smutné, dajú sa však upokojiť. Na jej návrat reagujú tieto deti veľkou radosťou. Úzkostne naviazané deti však na neprítomnosť vzťahovej osoby reagujú emočne prehnane a ani po jej návrate sa nedajú upokojiť. Prejavuje sa tu neistota týkajúca sa dostupnosti a lásky vzťahovej osoby. Neisto naviazané deti nakoniec zažili tak málo lásky, až sa u nich zafixovala istota, že každé prianie náklonnosti narazí na odmietnutie. Tieto deti na neprítomnosť vzťahovej osoby ani na jej návrat takmer nereagujú, eventuálne kvitujú jej návrat nepriateľským odmietaním. Detstvo ako kultúrny vynález K tejto teórii, ktorá sa utvorila na základe pozorovaní severoamerických a európskych detí, existujú paralelné nálezy z Brazílie a z Japonska. Medzi brazílskymi deťmi vyrastajúcimi na ulici sa pri povrchnom pohľade našiel prekvapivo vysoký podiel bezpečne naviazaných detí, či prinajmenšom detí, ktoré sa v neznámej situácii správali tak, ako sa v nej majú správať bezpečne naviazané deti. Slunecko však poukazuje na to, že tieto deti nie sú v nijakom prípade naviazané bezpečne. Neznáma situácia pre nich jednoducho nie je až taká neznáma. „Tieto deti žijú skôr vo veľmi odlišnom, pre nás poľutovaniahodnom variante detstva, respektíve nežijú vôbec v detstve, lebo detstvo je, keď človek uverí autorom ako Aričs či Kessen, samo o sebe kultúrnych vynálezom.“ K tomu sa pripája celkom opačný nález z Japonska, podľa ktorého reagujú japonské deti na neprítomnosť vzťahovej osoby oveľa vystrašenejšie. Opäť to neznamená, že tieto deti sú všeobecne naviazané menej bezpečne. Vysvetlením je skôr, že japonské deti sú oveľa dlhšie súčasťou dyadickej jednotky s matkou, a preto nie sú takmer vôbec zvyknuté na to, že ostanú samy. Scheper-Hughes dopĺňa tieto nálezy k vzťahovej väzbe výsledkami terénneho experimentu v Brazílii, ktoré ukazujú, že kultúrnej kontingencii podlieha dokonca aj materská láska, ktorá sa vždy prezentuje ako biologicky, a teda univerzálne dané správanie. Kultúra sa stotožňuje s národom Transkultúrna psychológia tak neguje kultúrne a historicky podmienené skutočnosti, v ktorých sa konštituuje ľudské prežívanie a správanie. Navyše neguje aj komplexnú súhru sociálnych praktík a kultúrnych elementov, ktoré sú podmienkou vzniku psychických realít. Vychádza zo svojho vlastného, tiež len kultúrne sprostredkovaného chápania psychických fenoménov a vnáša ich do skúmaných kultúr. Len na okraj poznamenajme, že kultúra sa pritom vždy stotožňuje s národom. Tendencia vnímať cudzie kultúry cez filter vlastného poznania sa manifestuje aj v metodológii. Tradične sa pritom konštruujú dotazníky, ktoré sa distribuujú vo vzájomne porovnávaných kultúrach, pričom ťažkosti s prekladmi nie sú ani zďaleka jediným metodickým problémom. Ruský psychológ Alexander Luria si už v roku 1931 pri terénnom výskume v odľahlých dedinách Uzbekistanu a Kirgizska všimol, že jeho pokusné osoby si s otázkami nevedia rady. Inštrukcia, aby samy seba opísali a vymenovali vlastné charakterové vlastnosti ich len zmiatla. Rovnako nerozumeli úlohám, v ktorých mali veci abstraktne kategorizovať. Tieto pre nás každodenné operácie totiž v spoločenstvách, na ktoré sa Luria zameral, očividne neexistujú. Subjektivistická kultúrna psychológia Luria kritizoval transkultúrnu psychológiu po celý život. Rovnako ako jeho učiteľ Lev Vygotskij sa cítil zaviazaný historicko-materialistickému základu psychológie. Vygotskij zastával ukotvenie „vyšších psychických funkcií“ v reči. Bol presvedčený, že ľudia sa od svojich najbližších príbuzných, ľudoopíc, odlišujú jedinečnou zhodou používania nástrojov a reči, respektíve používaním znakov v najširšom zmysle. Ľudia sa vyznačujú tým, že dokážu spracúvať a meniť prírodu. Zároveň však v komplexnom, špecificky ľudskom procese „mediated action“ sami podliehajú zmene. „Mediated action“ zahŕňa používanie nástrojov rovnako ako reči a vyznačuje sa predovšetkým dištancovaním od bezprostredného modelu podnet-reakcia. Vygotskij bol prvý psychológ, ktorý experimentálne dokázal rečový základ elementárnych procesov ako sú vnímanie či pamäť. Navyše je jeho orientácia výrazne „vývinovo psychologická“ v zmysle, že skúmanie psychických fenoménov bez ich súčasného vysvetľovania ich pôvodu odmieta ako nevedecké. Vedecká teória nesmie podľa neho istý fenomén len opísať, ale musí ho vedieť aj vysvetliť. Výnimoční sme vďaka reči Vygotskij však koncipuje človeka podľa „modelu vrstiev“. Rané fázy ľudského vývinu sú podľa neho podobné fázam vývinu jeho zvieracích predkov. Až reč a používanie nástrojov vedú k pozoruhodnej zmene, ktorá robí ľudí výnimočnými. Táto zmena sa dá podľa Vygotského vystopovať aj v ontogenéze dieťaťa, čo bol dôvod, prečo výskum detského vývinu považoval za prioritu. Podľa jeho teórie možno fylogenézu rekonštruovať na základe individuálnej ontogenézy. Práve touto myšlienkou rozčeril hladinu niektorých prúdov súčasnej kultúrnej psychológie. Okrem transkultúrnej psychológie sa medzitým medzinárodne najúspešnejšie etablovala tá kultúrna psychológia, ktorú reprezentuje časopis Culture & Psychology. V posledných rokoch v ňom môžeme nájsť čoraz viac teórii a výskumov vychádzajúcich z Vygotského. Paradoxne sa táto oblasť kultúrnej psychológie nezaujíma v prvom rade o kultúrne fenomény alebo kultúrne špecifický vývoj ľudského prežívania a správania, ale o manifestáciu kultúry v jednotlivcovi, akú Vygotskij označil názvom „internalizácia“. Axiomatickým východiskom takejto kultúrnej psychológie je teda jednotlivec a na úrovni metodológie to odráža naratívny rozhovor ako metóda voľby. Okrem toho sa výskumné záujmy takejto kultúrnej psychológie orientujú na ten terén „mediated action“, ktorý Vygotskij pomenoval „používaním znakov“ a tu opäť predovšetkým na jazykové aktivity. Viedenská kultúrna psychológia inšpirovaná teóriou médií Je skutočne zaujímavé, že medzinárodná subjektivistická kultúrna psychológia sa síce dostala k recepcii Vygotského, avšak takmer vôbec sa nezaoberá jeho žiakom Luriom. Jeho prístupu sa však chopil iný teoretický prúd, menovite teória médií, a tu opäť práve v kontexte tých prác, ktoré sa zaoberajú principiálnymi rozdielmi medzi orálnymi a písmom ovplyvnenými kultúrami. Luria konzekventne nasledoval metodologický prístup svojho učiteľa, oslobodil ho však z jeho fixácie na ontogenézu. Zaujíma sa v prvom rade o kultúrne-historickú genézu psychických procesov a sám varuje pred subjektivistickou psychológiou. Aj kultúrna psychológia vo Viedni je v mnohých smeroch konformná s kultúrnou psychológiou inšpirovanou Vygotským. Povinnosť zaoberať sa vývinovou psychológiou, ak sa pod vývinovou psychológiou rozumie základ genézy psychických fenoménov, tiež chápe ako svoju úlohu. Rovnako sa jej výskumný záujem koncentruje na „mediated action“. Súhru človeka a kultúry chápe ako „dynamickú konštitúciu“. Človek a kultúra sa v nej nechápu ako jedno, zároveň však nemožno pochopiť jedno bez druhého. Len čo sa človek zmocní nového kultúrneho elementu, zmocňuje sa tento spätne človeka a mení celú doterajšiu organizáciu psychického, fyzického, spoločenského a kultúrneho aparátu. A spolu so všetkými doterajšími prvkami ľudského sveta konštituuje potom ľudí. Viedenskej kultúrnej psychológii je nakoniec vlastná silná vedecko-teoretická orientácia. Aj sama psychológia vznikla z určitej kultúrnej konštelácie a premisy svojho vzniku jej ostávajú ustavične vlastné. Zacielené na úlohu obrazu Pôvodne sa tento prístup vyvinul najmä z McLuhanovej teórie médií, pričom genéza psychológie ako vednej disciplíny a západnej koncepcie subjektivity sa vysvetľovala pomocou médií reči a písma. Na rozdiel od medzinárodnej kultúrnej psychológie sa však viedenská kultúrna psychológia nezameriava predovšetkým na používanie rečových či písaných znakov. Napríklad Slunecko poukázal na potenciál, ktorý nesie vzhľadom na vytvorenie odstupu médium kameň. Podrobil ho podrobnému výskumu ako príklad prechodu medzi opicou a človekom. Rakúsky televízny formát Taxi Orange sa pritom interpretoval ako dokumentácia súčasnej opičej polohy a ako taká sa presne opísala. V súčasnosti sa venuje zvýšená pozornosť úlohe obrazu. Avšak najzásadnejší rozdiel sa javí vo východisku vedeckých analýz. Kým medzinárodná subjektivistická kultúrna psychológia skúma ontogenézu jednotlivca a pokúša sa v nej nachádzať odkazy na kultúrne procesy, obracia viedenská kultúrna psychológia pozornosť na samy kultúrne elementy a pokúša sa odčítať z nich odkazy na zmeny psychiky. Nora Rucková absolvovala magisterské štúdium psychológie na Univerzite vo Viedni a štúdium kultúrnej psychológie a psychológie náboženstva na Univerzite Nijmegen (Holandsko). Vo svojej diplomovej práci „Dialogik oder Dual-Logik? Die Theorie des Dialogical Self und ihre verborgenen Dualismen“ (Dialogika alebo duálna logika? Teória dialogical self a jej skryté dualizmy) sa zaoberala teóriou dialogical self. Podrobnú diskusiu jej práce nájde čitateľ na stránke Thomasa Slunecka. V súčasnosti pôsobí v Medzinárodnom výskumnom centre pre kultúrne vedy IFK vo Viedni ako junior fellow a zaoberá sa dizertačnou prácou pod názvom „Das Gesicht im Zeitalter seiner plastischen Reproduzierbarkeit“ (Tvár v ére svojej plastickej reprodukovateľnosti). Literatúra u autorky Preložila Svetlana Žuchová Medzititulky Slovo
