Slepá hora a iné filmové lahôdky

Vlaňajší, deviaty ročník Medzinárodného filmového festivalu Bratislava (30. novembra – 7. decembra 2007) sa konal v o niečo skromnejších podmienkach, ako sme boli zvyknutí. Dôvodom bola iba polovičná dotácia od ministerstva kultúry v porovnaní s predošlým ročníkom. Prejavilo sa to na menšom počte kinosál, premietacích dní, a teda aj predstavení, našťastie však nie na kvalite programu, ktorá nijako neutrpela. Program, ktorého hodnoteniu dalo Slovo priestor aj v poslednom čísle roka 2007, bol, ako zvyčajne, rozdelený do sekcií – čiastočne stabilných a čiastočne variabilných. Spolu sa doň pomestilo až 196 titulov (vrátane stredo- a krátkometrážnych) z 38 krajín. Na 135 predstaveniach ich videlo viac ako 21 000 divákov. Priemerná návštevnosť na jedno predstavenie bola 157 divákov, vďaka čomu sa tohtoročný MFF Bratislava stal najdiváckejším v deväťročnej histórii tohto podujatia. Debuty a druhé filmy V súťaži prvých a druhých hraných filmov sa stretlo 16 titulov, ktoré hodnotilo až päť porôt: hlavná, ekumenická, novinárska, študentská a porota STV. A pretože cien porozdávali hojne, s dávkou zveličenia môžeme povedať, že sa takmer naplnil Werichov výrok: „Festivaly jsou od toho, aby nikdo nezůstal bez ceny.“ Medzinárodná porota pod vedením známeho nemeckého producenta Jana Harlana (od roku 1975 dvorný producent filmov Stanleyho Kubricka a inak aj jeho švagor) udelila najvyššie ocenenie, Grand Prix, snímke čínskeho režiséra Li Yanga Slepá hora. Tento film sa nám pre zmätok pri výdaji vstupeniek podarilo „úspešne“ vynechať, a tak môžeme len podľa katalógovej noticky konštatovať, že ide o príbeh mladej študentky, ktorú pokútni obchodníci predajú ako „manželku“ do odľahlej horskej dediny v severnej Číne. Dramatická zápletka sa postupne mení až na napínavý horor, v ktorom ťažko odhadnúť koniec. (Film získal aj Osobitné uznanie ekumenickej poroty.) Estónsky režisér Veiko őunpuu sa stal nositeľom Osobitnej ceny za réžiu. Jeho Jesenný bál, ocenený aj na tohtoročnom MFF v Benátkach, je sugestívnou mozaikou drobných príbehov, ktoré sa odohrávajú na jednom sivom sídlisku zo socialistickej éry: rozvedená žena s malou dcérkou, ktorú stále prenasleduje bývalý manžel, bezvýznamný šatniar, ktorý sa príležitostne stáva gigolom, mladý muž, ktorý sa musí vyrovnať s neverou svojej ženy a ďalší (anti)hrdinovia predstavujú súbor nešťastných, frustrovaných ľudí, skôr neúspešne ako úspešne hľadajúcich lásku a šťastie. Ešteže po úmorných (ale nie nudných) 123 minútach svitne aspoň niektorému z nich iskrička nádeje... V dánskej tragikomédii Umenie plakať režiséra Petra Schonaua Foga (národný kandidát na Oscara), obraze nefunkčnej rodiny, kde každý jej člen rieši problémy po svojom, zaujal porotu výkon mladučkej herečky Julie Kolbeckovej v úlohe dcéry sexuálne zneužívanej vlastným otcom. (Umenie plakať získalo zároveň aj Cenu Slovenskej televízie.) Obdobnú cenu v mužskej kategórii získal Sam Riley za úlohu v biografickom filme režiséra Antona Corbijna Control, kde stvárnil postavu Iana Curtisa, speváka legendárnej postpunkovej skupiny Joy Division, ktorý v roku 1980 vo veku 23 rokov spáchal samovraždu. Osobitné uznanie hlavnej poroty a Cena ekumenickej poroty pripadli izraelskému filmu Medúza režisérskej dvojice Etgar Keret – Shira Geffenová: ide takisto o mozaiku drobných ľudských príbehov, tentoraz viac vzájomne prepojených, a predsa len o niečo optimistickejších ako v prípade Jesenného bálu. Popri Slepej hore udelila ekumenická porota Osobitné uznanie aj írskemu filmu Garáž. Režisér Lenny Abrahamson už svojím filmom Adam a Paul, ktorý sme mohli vidieť mimo súťaže na MFF Bratislava vlani, dokázal, že vie podmanivo zobraziť život ľudí z okraja spoločnosti: jeho protagonista Josie, ktorému pánboh veľa rozumu nenadelil, pracuje na čerpacej stanici kombinovanej s autoservisom. Keď z nevedomosti spácha trestný čin ohrozovania mravnej výchovy mládeže (ponúka pivo a predvedie pornografický film svojmu neplnoletému pomocníkovi – bez akýchkoľvek vedľajších úmyslov), neunesie toto obvinenie a končí svoj život úplne zbytočnou samovraždou. Vynikajúci výkon v hlavnej úlohe podal v tomto komornom filme Pat Shortt. Porota FIPRESCI, tvorená filmovými novinármi, ocenila poľský film Drobné kúzla. Príbeh šesťročného chlapca, ktorý žije s matkou a sestrou a všemožne sa snaží nájsť svojho otca, ťaží z podmanivej poetiky sveta videného očami dieťaťa; je nepatetický a pritom hlboko ľudský. Študentskej porote najviac konvenoval rumunský film California Dreamin’ (Bez konca). Jeho podtitul sa viaže k tragickej udalosti, ktorá sprevádzala dokončenie filmu: režisér Cristian Nemescu a jeho zvukár zahynuli pri autonehode cestou zo strižne. Nemescov režisérsky prísľub tak zostane navždy už len prísľubom; jeho snímka je nemilosrdnou satirou na tému „čo sa stane, keď cez rumunské mestečko prechádza vojenský vlak NATO a skorumpovaný prednosta stanice ho zastaví a nedovolí mu pokračovať v ceste navonok z formálnych dôvodov, ale v skutočnosti s vidinou tučného úplatku“. Divácku cenu získalo slovenské želiezko v ohni – debut režiséra Vlada Fischera Polčas rozpadu, ktorý mal 6. decembra premiéru v našich kinách. Z neocenených snímok si určite zaslúžil pozornosť maďarský film Šťastný život, ktorý v pocitovom kľúči – s výraznou výtvarnou štylizáciou obrazu a minimalistickou hudbou – mapuje život rómskeho chlapca, ktorý sa po odchode z detského domova pokúša nájsť svoje miesto v živote. Na národnom festivale v Budapešti získal tento film ocenenia za najlepší debut a najlepšiu hudbu. Tvorcovia známi i neznámi V nesúťažných sekciách – najdôležitejšími z nich sú Svetový čas, Made in Europe a Proti prúdu (nezávislá tvorba) – boli uvedené filmy slávnych tvorcov i diela režisérov relatívne neznámych, ale vždy s puncom umeleckej jedinečnosti a kvality. Z tých známych stačí spomenúť mená ako Brian De Palma, Takeši Kitano, Baltasar Kormákur, Hou Hsiao-hsien, Naomi Kawase, Fatih Akin, Roy Andersson, Steve Buscemi, David Cronenberg, Gus Van Sant, Kira Muratovová... Nemecký režisér Volker Schlöndorff (Plechový bubienok, Palmetto) nakrútil film Ulzhan o Francúzovi, ktorý sa vyberie s tajomným poslaním do kazašských stepí a nachádza tu priateľstvo, možno aj lásku a možno aj smrť; scenár napísal spolu so slávnym Jeanom-Claudom Carričrom. Viacerí režiséri siahli po literárnych predlohách. Ang Lee (Svadobná hostina, Tiger a drak, Skrotená hora) sa predstavil novým filmom Túžba, posadnutosť (Zlatý lev z tohtoročného MFF Benátky), špionážnou historkou podľa románu Eileen Chang, „ázijskej Jane Austenovej“, odohrávajúcou sa počas druhej svetovej vojny v Šanghaji okupovanom Japoncami. Príbeh mladej príslušníčky odboja, ktorá sa stane sexuálne závislou od muža-kolaboranta, ktorého má pomôcť zlikvidovať, by však pri dĺžke 156 minút nutne potreboval nožnice. Maďarský režisér Béla Tarr zasa prekvapujúco siahol po románe Georgea Simenona Muž z Londýna a premenil ho na typicky tarrovský príbeh s pomalým tempom rozprávania, dlhými zábermi (čiernobielymi a zväčša nočnými) a metaforickým vyznením. Nie je nezaujímavé, že hlavnú úlohu zveril českému divadelnému režisérovi Miroslavovi Krobotovi (ktorý si už „strihol“ menšie roly v českých filmoch Příběhy obyčejného šílenství a Účastníci zájezdu). Z filmov zatiaľ neveľmi známych tvorcov určite zaujala napríklad snímka chorvátskeho režiséra Ognjena Sviličića Armin. Je to jednoduchý, ale pôsobivý príbeh o otcovi, čo chce za každú cenu presadiť svojho dospievajúceho syna do úlohy vo filme, ktorý v Záhrebe pripravuje nemecký štáb. Jeho konanie sa pohybuje na hrane ponižovania – až príde hranica, za ktorú ambiciózny otec odmietne zájsť a pomyselne si tak vráti pošramotenú ľudskú dôstojnosť. U nás prakticky neznámy americký režisér Tom Kalin sa zasa zameral na tému ničivého vzťahu matky a syna. Svoj film Divoká krása nakrútil podľa skutočných udalostí. Autentickú postavu matky, ktorá sa vydá za syna vynálezcu bakelitu, skvele zahrala Julianne Moorová. V úlohe syna jej sekunduje Eddie Redmayne, ktorého sme mohli nedávno vidieť v snímkach Kauza CIA a Kráľovná Alžbeta – Zlatý vek. Voľné zóny Tri z programových sekcií sú vždy variabilné. Sekcia Focus dostala podtitul London Calling a priniesla štyri britské hudobné filmy, ktoré divákom predstavili festival v Glastonbury (jeden z najstarších na svete, koná sa od roku 1970), skupinu The Sex Pistols, frontmanov skupín The Clash (Joe Strummer) a The Walker Brothers (Scott Walker). Bohatšie – trinástimi titulmi – bola zastúpená takisto britská sekcia nazvaná British Queer Cinema podľa rovnomennej knihy Robina Griffithsa, v ktorej autor prináša prehľad britských filmov na tému života gayov, lesbičiek, bisexuálov a transsexuálov. Dôraz bol položený na diela od 80. rokov minulého storočia po súčasnosť – s jedinou výnimkou, ktorou bola snímka Obeť režiséra Basila Deardena z roku 1961. Má prelomový význam: po prvý raz v britskom dlhometrážnom hranom filme padne slovo „homosexuál“, po prvý raz vystupuje bisexuál ako nenápadne pozitívny hrdina. Postavu ženatého právnika, ktorý sa pre svoje kontakty s mužmi stane obeťou vydierania (homosexualita je ešte trestná), stvárnil Dirk Bogarde, ktorý si o desať rokov neskôr zahral postavu hudobného skladateľa Gustava von Aschenbacha vo Viscontiho Smrti v Benátkach. Ďalšie tituly z tejto sekcie tvorili pomerne známe, už priam klasické diela ako Moja krásna práčovňa Stephena Frearsa (Špina Londýna, Kráľovná) či Hra na plač Neila Jordana i najnovšie diela mladých tvorcov (komédia Chapci s odstrihnutým rukávom hongkonsko-britského režiséra Raya Yeunga). Tvorbu Dereka Jarmana, ktorý pred 13 rokmi zomrel na aids (1942 – 1994), pripomenula snímka Rozhovor anjelov, vizuálne pôsobivá filmová esej na tému Shakespearových sonetov (recituje ich Judi Denchová), ale aj dokument Andyho Kimptona-Nya Derek Jarman: Život ako umenie. Hosťom sekcie bola režisérka Lisa Gornicková, ktorá osobne uviedla svoje filmy o lesbickom životnom štýle (Milujem ťa?, 2003; Tik-tak uspávanka, 2007) a prekvapila besedujúcich divákov informáciou, že svoj najbližší film by chcela nakrútiť o mužoch, aby sa zbavila nálepky lesbickej režisérky, ktorú nepovažuje za podstatnú. Ďalším – a najvýznamnejším – hosťom festivalu bol rakúsky režisér Ulrich Seidl. Jeho filmy sme v minulosti už mohli sporadicky vidieť na viacerých prehliadkach, festivaloch i na televíznej obrazovke, ale MFF priniesol jeho kompletnú retrospektívu. Seidl si vyberá kontroverzné témy (napríklad život druhoradých modeliek či chorobnú lásku ľudí k domácim miláčikom) a svojim protagonistom – či už v dokumente, ktorým začínal, alebo v hranej tvorbe (Psie dni, Import export) – ide nemilosrdne „po krku“. Vyvoláva tak u kritiky i divákov rozporuplné reakcie, balansujúce medzi bezhraničným obdivom a absolútnym odmietaním. Do druhej skupiny patrí aj autor týchto riadkov, ale stretli sme aj mladého filmového fanúšika, ktorý pricestoval na festival z Moravy najmä kvôli Seidlovi. Kompletná retrospektíva dala Seidlovým obdivovateľom aj možnosť sledovať hranicu medzi dokumentom a hraným filmom, ktorá je u Seidla mimoriadne krehká: v dokumente používa inscenované scény (aj keď inšpirované realitou) a v hranom filme je zasa akoby len pozorovateľom toho, čo sa deje pred kamerou. Kontroverzný, ale v každom prípade neprehliadnuteľný tvorca – festival ho poctil ocenením za umeleckú výnimočnosť vo svetovej kinematografii. Slovensko nie je na chvoste Po dlhšom čase sme mali čo ukázať aj v sekcii slovenských filmov, a to aj pokiaľ ide o dlhometrážnu hranú tvorbu. Popri spomínanom Polčase rozpadu to boli tri snímky, zhodou okolností ta isto debuty, ktoré už majú za sebou distribučné premiéry – Rozhovor s nepriateľom Patrika Lančariča, Návrat bocianov Martina Repku a Démoni Roberta Švedu. Pod poľsko-slovenský film Jahodové víno sa ako režisér podpísal Dariusz Jabloński. Za našu stranu sa na jeho výrobe podieľala spoločnosť Trigon Production a premiéru bude mať na jar tohto roka. Súčasťou sekcie bolo aj ďalších 14 stredo- a krátkometrážnych filmov tvorcov ako Pavol Barabáš, Peter Bebjak, Zuzana Piussi či Ivana Šebestová. MFF Bratislava oslávi na budúci rok desaťročné jubileum. Určite sa nevyhne bilancovaniu (možno by nebolo nezaujímavé zostaviť sekciu všetkých doterajších víťazných filmov) – a určite sa ho aj vďaka akuálnemu ročníku nemusí báť. Autor je filmový publicista