Alica a Frederik (1)

„Sevřelo se mi srdce. Ten úsměv i to gesto patřily dvacetileté ženě!“ Milan Kundera, Nesmrtelnost Cestou som sa ešte zastavila v reštaurácii. Auto stálo v bočnej uličke. Zaparkované kolmo na chodník vyzeralo, akoby sa zahrýzalo do obrubníka. Rad áut navlečených na obrubník akoby nemohol povoliť stisk sánky. Ako bojové plemená psov, ktoré sa zahryznú a nepustia. Tie, ktoré tu stáli celý deň, boli pokryté námrazou. Tie opustené, ktoré za celý deň nikto nepohladkal. Možno už niekoľko dní. Majitelia sa možno boja chodiť autom. Na cestách je námraza. Niektorí nemajú zimné pneumatiky. Do práce chodia autobusom a autá sa celé dni trasú od zimy pred vchodom do domu. Ako malé psíky priviazané pred samoobsluhou o pouličnú lampu. So srsťou zježenou od zimy sa úpenlivo pozerajú na vysvietené vchodové dvere, z ktorých sála teplo a vôňa potravín. A vôňa ich pánov. Tak autá pokryté námrazou čakajú, kým sa oteplí. Zahryznuté do betónu chodníka, aby neodplávali. Iné sú tu len na okamih. Stačilo rýchlym pohybom skrútiť volant a zaparkovať. V sekvencii niekoľkých pohybov sa s ním rozlúčiť. Otočiť kľúčom v štartéri, vypnúť svetlá, zatiahnuť ručnú brzdu. Rýchle nacvičené pohyby v správnom slede. Vystúpiť, zabuchnúť za sebou dvere a stlačiť tlačidlo na kľúči. Auto zabliká a stíchne. Tieto autá sú bez námrazy. Čakajú s ešte teplými kapotami. Akoby im pod karosériou pulzovali svaly. Ako ťažné kone. Niektoré nie sú ani zaparkované. Stoja na kraji cesty. Za radom spôsobne zaparkovaných áut. Na oboch stranách im blikajú smerovky. To sú najveselšie autá. Akoby žmurkali. Akoby si pospevovali. Akoby si v neďalekom stánku vypili pohár punču alebo vareného vína a teraz sa im ligocú oči. Po ceste som sa ešte chcela zastaviť v reštaurácii. Z okrúhleho námestia, ktorého stred tvoril veľký kruhový objazd, som naschvál najprv zabočila do uličky, kde stálo moje auto. Pokojne ako dobre vycvičený pes. Skontrolovala som, či je v poriadku. Chcelo sa mi pohladiť ho po studenej kapote. Z úst mi vychádzala para. Bolo niekoľko dní pred Vianocami a piváreň na rohu bola plná. Sadla som si na jediné voľné miesto, ale keď pán pri vchode dopil a zaplatil, čašník ma poprosil, aby som si presadla. Zbytočne zaberám stôl pre štyroch, vysvetlil mi a preniesol veci porozkladané na stole. Vchodové dvere sa ustavične otvárali a v miestnosti bol prievan. Kým čakám na jedlo, zapálim si cigaretu. Rozhliadam sa po miestnosti. Ľudia sedia na dlhých drevených laviciach. Väčšina pije pivo. Mnohí jedia. Jedlo sa podáva v železných panvičkách alebo na drevených dienkach namiesto tanierov. Varené údené mäso, horčica, čalamáda. Panvičky zo sčernetého železa. Teplo z nich až viditeľne sála. Keď ich prinášajú na stôl, na povrchu jedla ešte vrie masť. Ľudia doň zabárajú vidličky a zapečený syr sa ťahá v dlhých vlasoch od vidličky k ústam. Na perách ostáva pena od piva. Smejú sa a rozprávajú. Popol z cigariet padá na svetlé drevo stolov. Čašníci majú čo robiť. Odnášajú prázdne poháre, vymieňajú popolníky, roznášajú jedlo. Vo vzduchu sú prichádzajúce sviatky. O dva týždne to tu bude vyzerať presne rovnako, a predsa sa bude všetko menej ligotať. Vytratí sa sviatočný opar. Ľudia budú unavene čakať na jar. Ktorá je začiatkom januára ešte v nedohľadne. Oproti mne je šesťmiestny stôl. Sedia pri ňom dvaja muži a asi jedenásťročný chlapec. Ešte dieťa. Muži majú rozopnuté vetrovky a pijú pivo. Chlapec má pred sebou pohár limonády. Je vo veku, keď sa ho ešte nepýtajú, či si dá pivo. Na prvý pohľad ešte dieťa, ktoré sa v spoločnosti dospelých nudí. Sedí na kraji lavice, akoby sa mal už-už zošuchnúť. Nedočkavo. Akoby len čakal na povel, kedy bude môcť vyskočiť. Mačka, ktorá pozoruje vtáčika a čaká na vhodný okamih, kedy zaútočiť. Lenže tu nijaký povel nepríde. Muži si upíjajú z piva. S chlapcom sa nikto nerozpráva. Hrá sa s pohárom. Čašník mu prinesie čaj a on sa načiahne za jedným z vrecúšok cukru v drevenom stojane uprostred stola. Vezme vrecúško, chytí ho medzi palec a ukazovák za vrchný roh a potrasie. Cukor sa vo vrecúšku zosype, takže vrch vrecúška sa dá odtrhnúť a cukor sa nevysype. Chlapec si ho nasype do čaju a prázdne vrecúško nechá pohodené na stole. Aj chlapcova dospelosť je ešte v nedohľadne. Ale toto gesto je veľmi dospelé. Ako kedysi v kaviarni U Mayera. V tej, čo ju poznali len starí Bratislavčania. Ktorú si nepamätám inak, len ako čiernobielu. Ako z filmu pre pamätníkov. Rovnako, ako si neviem predstaviť, že stará mama nosievala niekedy aj farebné šaty. Lebo všetky fotografie, ktoré máme, sú čiernobiele. A preto je čiernobiela aj v mojich spomienkach. Tak ako dávna kaviareň U Mayera. V centre Bratislavy, kam som chodievala so starým otcom. Dal si kávu a ja som dostala zákusok. Keď sme si sadli, vzal z kraja tanierika vrecúško s cukrom, chytil ho za vrchný okraj medzi palec a ukazovák a potriasol. Z celej kaviarne U Mayera si najlepšie pamätám na toto gesto. Nevedela som, aký má zmysel. Až oveľa neskôr som pochopila, že nejaký zmysel vôbec má. V tom čase mi pripadalo skôr ako zaklínadlo. Bolo to gesto vyhradené pre dospelých ľudí. Rovnako ako pitie kávy. Ja som nepila nič, do čoho by sa mohol dávať cukor. Ale niekedy som si brala vrecúško s cukrom a nešikovne si to gesto trénovala. Neskôr ma veľmi praktický zmysel toho gesta takmer sklamal. Myslela som si, že je to rituál. Poznávacie znamenie. Spôsob, akým sa medzi sebou zdravia dospelí. Preto ma ten chlapec pri vedľajšom stole upútal. V ošúchanej bundičke. Zjavne znudený v spoločnosti dvoch pánov, ktorí si skočili na pivo. Ale v tom geste bol na okamih dospelý. Vyzeral, že ho nerobí po prvýkrát. Ako malí chlapci, čo fajčia na tmavom dvore. Pohyby spojené so zapaľovaním cigarety sa nezhodujú s ich detskými telami. Gestá ako vstupy do niektorých svetov. Pripaľovanie cigarety zreťazenými gestami. Niektorí ľudia, keď vyberú cigaretu zo škatuľky, udrú ňou niekoľkokrát o dosku stola. Iní po nej prejdú prstami. Akoby ju chceli lepšie ušúľať. Udrieť cigaretou o stôl je skôr mužské gesto. Pohladkať ju prstami skôr ženské. Žiada si štíhle ženské prsty. Prsty s prsteňmi. Gestá, ktoré patria fajčiarom. Gestá, ktoré patria fajčiarkam. Na svetlom dreve stola mám mobil a kľúče od auta. Mobil je tichý ako ulita po mŕtvom slimákovi. Myslím na Frederika. Vo feministickej knihe som si nedávno prečítala, že ženy nepoznajú svoju cenu. Kazuistika dvadsaťdvaročnej Dáše. Dáša sa vydávala, keď mala osemnásť. Práve začala pracovať v kaderníckom salóne, keď zistila, že s Antonom čaká dieťa. Anton bol vyučený zámočník. Dášina prvá takzvaná vážna známosť. Už len o vážnych známostiach je v knihe celá kapitola. Ženy, čo túžia po vážnych známostiach. Matky, ktoré hovoria svojim dcéram, aby sa snažili mať vážnu známosť. Na prvý pohľad nepochádzam z rodiny, v ktorej sa hovorilo o vážnych známostiach. O vážnych známostiach hovoria matky-predavačky v lahôdkach svojim dcéram, ktorých otcovia sú automechanici. Hovoria im o vážnych známostiach, keď sa šestnásťročné dcéry vracajú nadránom z diskotéky a zvracajú v záchode. Keď nevedia trafiť kľúčom do kľúčovej dierky, ktorú vidia dvojmo. Mamy, tie predavačky v lahôdkach, ktoré celú noc nespali, ale v župane sedeli v kuchyni. Svetlo rozsvietené a popolník na stole prikrytom umelohmotným obrusom je plný ohorkov z cigariet. Nadránom počujú, ako v zámke štrngá kľúč. Vybehnú do chodby. Froté župan si pritiahnu bližšie k telu a zauzlia opasok. Na nohách majú hrubé ponožky a šľapky s hrubou korkovou podrážkou. V prvej chvíli sa im strašne uľaví. Dcéra je nažive, nech sa už flákala kdekoľvek. Dcéra za dverami vidí kľúčovú dierku dvojmo. Ledva stojí na nohách. Dúfa, že matka už dávno spí. Alebo už odišla do práce. Do lahôdok treba chodiť na piatu. Vechťom namočeným v saponáte riedenom vodou umyť dlážku a hubou vydrhnúť pulty. Možno si matka ani nevšimla, že dcéra nie je doma. Ale matka dnes zavolala, že príde neskôr. V ruke mala cigaretu, keď volala vedúcej. Vraj nevie, kde má dcéru. A teraz kľúče v zámke. Predovšetkým strašná úľava. V šľapkách s korkovou podrážkou beží do predsiene a otvára dvere. Dcéra je bledá. Ledva stojí na nohách. Zosunie sa k záchodovej mise a vracia. Hanbí sa, ale nemá silu niečo vysvetľovať. Má dosť starostí sama so sebou. Takéto matky hovoria dcéram o vážnej známosti. Či si dcéra myslí, že keď ju Fero nabúcha, ostane s ňou. Veď ona vie, tiež mala sedemnásť. A manžel automechanik si ju bral už s dvoma deťmi. Lebo ona mala šťastie. Len či ho bude mať aj dcéra. Preto nech sa nefláka po nociach. A radšej sa usiluje o vážnu známosť. Veď či im Peter príde natrieť plot? Namiesto toho, aby sa s ním muchlala pred vchodom. Najebaná. Matke vytečú nervy. Dáša z kazuistiky sa za Antona vydala, keď mala osemnásť. Anton ju bil a Dáša s ním aj tak ostávala. Lebo, upozorňuje feministická príručka, Dáša nepoznala svoju cenu. Dojedla som. Vezmem kľúče od auta a vyjdem z reštaurácie. Na ulici je v porovnaní so šumom v pivárni ticho. Na námestí je postavený gumený stan, v ktorom sa hrá predvianočné divadlo. Tlmene odtiaľ počuť džez. Na vnútornej strane nepriedušnej gumy sa zráža kondenzovaný dych divákov. Rýchlo kráčam k autu. Stisnem tlačidlo na kľúči a auto veselo zabliká. Zamraučí. Ako psík, keď pán konečne vyjde z potravín. Niekoľkými gestami sa s ním vítam. Otváram dvere na strane spolujazdca. Na sedadlo si hádžem kabelku a rukavice. Vyzlečiem si kabát a položím ho na zadné sedadlo. Strasie ma od zimy. Ale nerada šoférujem v kabáte. Zabuchnem dvere a nasadnem. Reťaz pohybov. Kľúč do zámku. Zapnúť reflektory. Ukazovákom a prostredníkom zdvihnúť klobúčik na spojke, aby som mohla zaradiť spiatočku. Nohy na pedále. Spojka, plyn. Smerovka. Zapínam autorádio. Vmedzerený pohyb. Nie nevyhnutný, ale významný. Auto by išlo aj bez neho, ale patrí k reťazi gest. Ozve sa hudba. Stále to isté cédečko, ktoré počúvam stále dokola. Opatrne vychádzam z parkovacieho miesta. Pohľad do spätného zrkadla. Volant celkom doprava a potom rýchlo vyrovnať. Predné okno sa mi zahmlieva. Dávam sa na cestu, akoby som sa ponorila do teplej vody modrého bazéna. Vody modrej ako modrá skalica. (Pokračovanie nabudúce)