Čísla nepustia
Je to nevyhnutné! Slovensko je malá krajina a musí sa prispôsobiť. Pulzu doby, smerovaniu sveta, zákonitostiam trhu, chodu dejín, prirodzenosti človeka – to všetko nás núti reformovať a reformovať. Jeden plus jeden rovná sa – privatizácia všetkého, čo sa dá, zvyšok neskôr. Jeden plus jeden rovná sa – fle-xibilita pracovných miest, čo najnižšia daň, platby za všetky služby... Nič predsa nie je zadarmo, a štát, ten je škodlivejší ako čokoľvek iné. Takéto kroky máme dnes už za sebou (aj keď najlepší počtári tvrdia, že sme zastali na polceste) a ostáva nám len otázka: Kedy sa konečne tento jednoduchý matematický úkon začnú učiť aj prváci na základných školách? Iste, keby sa bolo školstvo privatizovalo skôr, dávno si to deťúrence štebocú v pieskoviskách (samozrejme súkromných, veď v štátnom piesku by sa deti nenaučili správne hrabať a to by smerovalo k ekonomickej, politickej a morálnej katastrofe). Kto nereformuje, ten sa preráta. Dôkaz? Bratia Česi. Tí, čo vedia počítať (správa pre škodoradostných: zdá sa, že ich je menej ako na Slovensku), sa pokúšajú urobiť to, čo je nevyhnutné. Reformný balík je na stole a Česko opatrne vyráža naším smerom. Kam? Možnú odpoveď ponúkajú dve zaujímavé metafory o číslach. Prvá hovorí o „zlatej miliarde“. Podľa nej miliarda ľudí na našej planéte profituje zo zvyšných piatich miliárd žijúcich v chudobe. Medzi nimi zíva priepastný rozdiel. Zdá sa však, že metafora sa neopiera o správne čísla. Veď predsa vyspelý svet zlatej miliardy zachraňuje zvyšok sveta – bojuje proti chudobe, organizuje humanitárne projekty, vytvára v nich pracovné miesta, prináša demokraciu a trh, oslobodzuje armádami... Podľa najnovších čísel reformy definitívne zaradili Slovensko na tú správnu stranu. Tatranský tiger nebojácne chniape po investoroch. Rovnako ako kedysi tigre ázijské či reformátorské tigriská Latinskej Ameriky a Afriky, ktoré dnes sotvačo mňaukajú ako hladné mačiatka. Museli asi niekde pri tých reformách urobiť chybu (rovnako ako legendárni „súdruhovia z NDR“ pri výrobe plastových lyžičiek), veď ak by boli postupovali správne, dnes patria k zlatej miliarde a idú sa zodrať pomocou tým v počtoch poslabším. Jednoducho, čísla nepustia. Druhá metafora hovorí o príslušníkoch „horných desaťtisíc“ ako o dvadsiatich percentách. Podľa nej sú spoločenské zmeny, označované ako reformy, výhodné a prospešné len pre pätinu ľudí s najvyššími príjmami. Medzi nimi zíva priepastný rozdiel. Pokrivkáva však aj táto metafora. V skutočnosti totiž reformy vytvárajú priestor len pre tých najusilovnejších, najprospešnejších a najšikovnejších. Rozumej: najlepšie zarábajúcich. Opäť jednoduchý matematický úkon. A len čo trochu zbohatnú, začnú pomáhať tým druhým. Dokonca sa o to ani nemusia veľmi usilovať, trh to už zariadi a ak aj náhodou niečo nestihne, dotiahnu to vianočné benefičné a charitatívne akcie. Ak je niekto proti tomuto vývoju, asi nevie počítať. Alebo buďme otvorení, asi nepatrí k správnej dvadsiatke. Je teda nula (ešte raz – čísla nepustia!). Pritom cesta je taká jednoduchá. Ak pochádzate z Afriky, stačí predať všetko čo máte, nalodiť sa a pri troške šťastia sa dostanete na španielske pobrežie. Ak ste zo správne zreformovanej krajiny, táto malá komplikácia odpadá a hneď môžete začať bohatnúť. Lenže ako sa môžu všetci stať súčasťou zlatej miliardy alebo vyvolenej dvadsiatky? Nuž, chyba bude zrejme v metaforách alebo v autorovi (navštevoval štátne školy a hral sa na štátnom pieskovisku). Nech len je už to školstvo sprivatizované, pretože čísla...
