Ľudia plní svetla

„Na výstave Igora Grossmanna, dnes už klasika slovenskej umeleckej fotografie, sme sa zišli, aby sme si pripomenuli, že nezabúdame (pretože v súčasnosti sa zabúda) na ozajstné osobnosti slovenského umenia,“ uviedol historik umenia Bohumír Bachratý. A ľudí, ktorí budú osobnosťami vždy, Igor Grossman zobrazil umením svetla a tieňa tak, že svojím vnútorným leskom osvetľujú každého, kto sa chce dívať aj ďalej ako len na povrch. „Z Grossmanových obrazov sa nám prihovárajú naozaj významné osobnosti slovenskej kultúry,“ pokračoval B. Bachratý. „Nielen Ilja Zeljenka, ktorého skladbu sme si na vernisáži vypočuli, či Ladislav Vychodil, ktorý spájal múzy divadla, filmu, literatúry a výtvarného umenia alebo Oliver Dohnányi, ktorý svojím gestom upozorňuje, pozor, dotykom s umením vzniká porozumenie, aj človeka s človekom. Prihovára sa nám aj legendárny herec mimoriadnej noblesy Ctibor Filčík, ktorý akoby niečo čítal a nabádal k čítaniu aj nás či František Dibarbora, ktorý svojím úsmevom výborného herca a komika odkazuje, ľudia, počúvajte, komunikujte, poznajte sa. Výtvarníci na Grossmannových fotografiách pripomínajú, aby sme nezabúdali a ctili si krásu, spisovatelia upozorňujú na naše city, vášne, hodnoty, ktoré vnášajú do života, hudobní skladatelia a interpreti odklínanie hĺbok a tajomstiev v nás. Ak sa trochu stíšime dozvieme sa nesmierne veľa od každej zo 173 osobností na tejto výstave. Igor Grossmann k tejto dosiaľ svojej najrozsiahlejšej výstave a veľa hovoriacim portrétom dospel od objavovania krajiny, dediny, drevenej architektúry, ľudí v prostredí severozápadného Slovenska, keď v 60. rokoch pôsobil ako magister farmácie v Rajci a Žiline. Inšpirovaný vlastnými deťmi potom roku 1962 pripravil prvý veľký cyklus portrétov Prváci a krátko potom začal fotografovať osobnosti z oblasti žilinského výtvarného prostredia, napríklad bratov Hložníkovcov, umeleckého kníhviazača Jána Vrtílka a mnohých ďalších. Po presťahovaní do Bratislavy v roku 1969 začal na objednávku vydavateľstiev, redakcií časopisov a novín fotografovať osobnosti z rôznych oblastí umenia. Mnohých však portrétoval aj z vlastného podnetu vyvolaného túžbou bližšie ich spoznať a dať im prostredníctvom fotografie najavo svoju úctu. Im ako ľuďom, ale aj ich práci a umeniu. Jeho pocta pritom bola a je poctou človeka, ktorý rozumie umeniu a kultúre a vie oceniť kvalitu a hĺbku. Jeho tvorba sa stala originálnou hlbokým ponorom do života fotografovaných osobností a úctou k ich práci. Tú originalitu charakterizuje zdanlivá jednoduchosť a úprimný, čistý civilizmus, ktorý veľa odhaľuje a ľuďom, ktorých zobrazuje, umožňuje pretrvať, aj keď už fyzicky odišli. Jeho výpoveď je jasná a silná. Stačí porovnať s tým, čo v tomto smere prezentujú médiá súčasnosti. Od časopisov poklesnutej úrovne až po všetky, aj verejnoprávne obrazové médiá, ktoré vydávajú za osobnosti ľudí, ktorí sa predvádzajú, exhibujú, všeličo vyvádzajú a tvária sa ako celebrity. A tvária sa tak najmä tí, čo nemajú takmer nijaký význam ani ľudskú hodnotu. Ozajstné osobnosti, ľudia, ktorí sú uvedomujú nielen svoju hodnotu, ale najmä zodpovednosť svojej profesie a za svoju profesiu a za svoje meno, exhibovať nepotrebujú. Stačí im tvoriť. Naozaj tvoriť. Igor Grossmann to pochopil a prostredníctvom svojich fotografií objavil ,v človeku umelca a v umelcovi človeka´, a to je príbeh fotografií na tejto výstave.“ Z príhovoru kurátora výstavy Bohumíra Bachratého voľne spracovala M. Moravčíková