Alica a Frederik (2)

Na pozvanie známeho som sa prihlásila do facebooku. www.facebook.com. Nástroja, ktorý má „spájať ľudí okolo mňa“. Stala som sa tak členkou skupín, ktoré majú niekoľko miliónov členov. To som sa dočítala na facebooku. Mám tam fotografiu. Dátum narodenia. Mesto, kde žijem. Tí, ktorí boli vo facebooku už skôr, si ma vo facebookovej sieti vyhľadali a stali sme sa facebookovými priateľmi. T. j. obom nám prišla správička, že, napríklad, Alica a Tomáš are now friends. Keď mal Tomáš narodeniny, rozsvietil sa Alici oznam, ktorý ju na Tomášove narodeniny upozorňoval. Ale nielen to. Pod oznamom blikali obrázky možných darčekov. Torta. Pivo. Rastlinka, ktorá je v čase poslania ešte len semienko, ale za štyri dni z nej „vyrastie“ kvet podľa Alicinho výberu. Stačilo len jeden z nich pre Tomáša vybrať a kliknutím myši poslať. Pretože som medzičasom mala narodeniny, dostala som veľmi veľa darčekov. Od ľudí, s ktorými sa v bežnom živote vlastne nikdy nestretávam. Ľudia sa môžu na facebooku aj objímať. T. j. ukáže sa fotografia Alice a jej facebookového priateľa a medzi nimi bliká obrázok dvoch objímajúcich sa medvedíkov. Ľudia teda môžu Alicu cez facebook objať. Ale aj hádzať na ňu snehové gule. Stavať pre ňu snehuliakov. Kývať jej. Posielať torty. Rastlinky, z ktorých za štyri dni vyrastie rozkvitnutý kvet a vajíčka, z ktorých sa o štyri dni vyliahne napríklad mačiatko. Pri ponuke darčekov jej facebook mimoriadne vynaliezavý. Dobre viem, že známych na moje narodeniny upozornil facebook. Aj to, že darčeky im tiež ponúkol facebook. Napriek tomu sa neviem ubrániť. A objatiam a snehuliakom sa poteším. Pasca je však v tom, že na facebooku sú všetci o všetkom informovaní. Keď mi Tomáš pošle gerberu, pohladká ma alebo pre mňa postaví snehuliaka, všetkým ostatným facebookovým priateľom zabliká správička, že Tomáš sa rozhodol objať Alicu. Tomáš sa rozhodol pohladkať Alicu. Tomáša sa rozhodol postaviť pre Alicu snehuliaka. Nie vždy. Tomáš sa môže rozhodnúť urobiť to tajne. Pohladkať Alicu tajne. Pritom mi napadne, ako sme mali s Frederikom pod stolom tajne prepletené nohy. V náš druhý spoločný večer. Po našej prvej spoločnej noci. Sedeli sme oproti sebe. Naši kolegovia okolo nás. Frederik v ten večer odchádzal. Najprv to bol len náhodný dotyk. Mala som na nohách čižmy a Frederik tmavohnedé topánky. Dôkladne vyčistené. Frederik vôbec pôsobil veľmi dôkladne. Nohavice z tmavomodrej texaskoviny. Ponožky, ktoré farebne ladili. Dôkladne vyčistené kožené topánky. Moje čižmy pofŕkané blatom. Vonku popŕchalo. Najprv sme sa dotkli len náhodou. Prehadzovala som si nohu cez nohu. Pravú nohu cez ľavú nohu. A na trase pravej nohy cez ľavú nohu sa moja noha dotkla Frederikovej. Bod náhodného dotyku som pocítila ako ranku. Ako keď sa vám pri žehlení predlaktie náhodne obtrie o rozpálenú hranu žehličky. Alebo v rozhovore niekto spomenie meno, ktoré zabolí. Náhodne, takže si to nikto nevšimne. Ale vami akoby prešiel elektrický prúd. Tak sme sa o seba náhodne obtreli. Moja pravá noha a Frederikovo ľavé koleno. Keď som si uvedomila, že dotyk je dlhší, ako by mal byť. Za normálnych okolností by sme nohy od seba okamžite odtiahli. Pozreli by sme sa na seba a ospravedlňujúco si kývli. Ja by som povedala prepáč. A Frederik, že sa nič nestalo. Zdvihli by sme okraj obrusu a nazreli pod stôl, či to, čoho sa dotýkame, je naozaj noha toho druhého. Lebo niekedy sa stáva, že nie je. Niekedy si človek myslí, že kopol do nohy spolusediaceho, ale v skutočnosti to bola len noha stola. Kopem ťa? Spýta sa potom a spolusediaci odpovie: Nie, nie, to je v poriadku. Potom obaja nadvihnú obrus, nazrú pod stôl a povedia: Aha, to je len taška. Taška položená pod stolom, ktorú si pomýlili s nohou. Aj to je sled gest. Náhodný dotyk. Ospravedlniť sa. Zdvihnúť okraj obrusu a nazrieť pod stôl. Odtiahnuť nohu. Ale keď sa moja pravá noha náhodne obtrela o Frederikovo ľavé koleno, predvídateľná reťaz gest sa prerušila. Pohľady sa nám nestretli. Tvárili sme sa, akoby sa nič nestalo. Obaja, akoby sme sa dohodli. A ja som si uvedomila, že dotyk trvá dlhšie, ako by mal. Akoby ste sa dotkli horúcej platne a ruku neodtiahli. Reflex by nefungoval. Dívali by ste sa, ako vám horúce železo zraňuje ruku. Tak sme ani jeden nohu neodtiahli. Okolo bol šum rozlúčkovej večere. Poslednej večere na niekoľkodňovej konferencii. Šum, na ktorom sme sa obaja zúčastňovali. Prikyvovali sme a usmievali sme sa. Keď sa nás niekto spýtal, či si ešte dáme víno, ukázali sme na prázdny pohár. Alebo sme pokrútili hlavou a prikryli pohár dlaňou. Pohyblivo sme sa zúčastňovali veselého diania. Len pod stolom sa naše nohy hýbali s rozpakmi ako nerozhodné hady. Ani jeden sme nevedeli, či to nie náhoda. Či dotyk nepretrváva len z nepozornosti. Len preto, že sa jeden z nás zarozprával a nevšimol si ho. O ranených vojakoch sa hovorí, že si v zápale boja nevšimnú ani ťažké zranenie. Vraj bojujú a až po bitke si všimnú, že sú celí od krvi. Tak sme si mohli dotyk nevšimnúť. Zúčastnení na všeobecnom šume rozlúčkovej večere sme sa mohli pozabudnúť. V skutočnosti na ten dotyk obaja myslíme. Trochu sa nám napli svaly a okamih čakáme. Nohy sa od seba neodtiahli. Akoby naše nohy získali samostatnosť. Konajú bez nás a my ich s napätím pozorujeme. Ako keď sa dieťa učí bicyklovať a rodič sa prizerá. Nemôže ho ovplyvniť a len so zatajeným dychom dúfa, že nespadne. Tak aj my dúfame. Len neviem v čo. Či si prajeme, aby sa naše nohy spamätali a stalo sa, čo sa v takýchto situáciách deje. Pohľad ponad stôl a ospravedlnenie. Prepáč, kopem ťa. Zdvihnutý okraj obrusu. Alebo či dúfame, že dotyk pretrvá. Zintenzívni sa. Naše nohy sa spolu hrajú pod stolom a my nevieme, ako to dopadne. Potajme zatajujeme dych a tvárime sa, akoby nič. Nohy sa nám skutočne prepletú. Plocha dotyku sa pomaly rozširuje. Už to nie je len náhodný bod, keď sa moja pravá noha na ceste cez ľavú nohu obtrela o Frederikovo ľavé koleno. Dotýkam sa ho teraz celou holennou kosťou. Celá moja holenná kosť sa dotýka jeho lýtka. Moja pravá špička sa ovíja okolo Frederikovho členku. On zovrie kolená a chytí moju nohu medzi svoje lýtka. Tak tam sedíme. Nohy nám skamenejú v dotyku. Jeho kolená sa niekedy zovrú silnejšie. Moja špička zozadu hladká jeho členok. Na stoloch sú dlhé obrusy. Pod stôl nevidno. Nikto netuší, čo sa deje v zákulisí. Tak sa to dá urobiť aj na facebooku. Keď chce Tomáš objať Alicu a nechce, aby sa o tom niekto dozvedel. Stačí kliknúť a objatie ostane utajené. Ukáže sa len, že Tomáš niekoho objal. Nevie sa však, koho. V skutočnosti je to potom ešte horšie. Všetci vedia, že Tomáš niekoho objal. Vedia, že Tomáš nechcel, aby vedeli, koho. Koho Tomáš tajne objíma? Nad týmto premýšľam, keď šoférujem. Hrá hudba. Keď šoférujem, predstavujem si, ako mi oči svietia v tme. Som príjemne napätá. Šoférovanie nie je nič iné, len zreťazené veľmi funkčné gestá. Keď sme boli malí a vracali sme sa zo školských výletov, mojich spolužiakov čakali na kraji cesty pri autobuse, ktorý nás doviezol, rodičovské autá. Deti pribehli k rodičom. Rodičia počkali, kým šofér z úložného priestoru autobusu vyberie kufor ich dieťaťa, vzali ho a niesli k autu. V pravej ruke držali kľúč od auta, ľavou ťahali za sebou kufor. Dieťa poskakovalo okolo nich. Stisli tlačidlo na kľúči a auto zablikalo. Pravou rukou otvárali kufor a ukladali doň batožinu. Vtedy som videla len toto. O skutočnom šoférovaní som nevedela nič. Nedokázala som vnímať jeho gestá. Šoférovanie pre mňa znamenalo blikanie auta a nakladanie batožiny do kufra. Aj to boli dospelé gestá. Gestá dospelého sveta. Ako potriasanie vrecúška s cukrom. Skôr ako si dospelý do kávy nasypal cukor. Kávu pili len dospelí. Moji rodičia nemali auto. Keď sme sa vracali zo školského výletu, vždy ma prišli čakať k autobusu. Tiež som pribehla k nim, ale moji rodičia nemali v ruke kľúče od auta. Nemohli stlačiť tlačidlo a naše auto, ktoré sme nemali, veselo neblikalo. Do sveta spojeného s gestami šoférov som nemala prístup. Nemala som sa tie gestá kde naučiť. Nemohla som si požičať kľúče od auta a sama stlačiť tlačidlo. Ako ten chlapček v pivárni, ktorý si trénoval dospelé gesto. Udomácnil sa vo mne pocit, že celý svet súvisiaci s gestami áut mi je cudzí. Preto sa teraz šoférovania neviem nasýtiť. A vždy, keď šoférujem, na to musím myslieť. Chodí mi to po rozume ako pesnička, ktorú človek ráno počuje v rádiu. A celý deň sa jej nie a nie zbaviť. Ako keď začnete jesť zemiakové lupienky a neviete prestať. Hoci vás už pery pália od soli. Tak sa neviem zbaviť toho, že na to myslím. Ako šoférujem. Lebo som si myslela, že šoférovať nikdy nebudem. Šoférovanie bol neprístupný svet. Do ktorého som zrazu získala prístup. Neviem sa tomu vynačudovať. (Pokračovanie v budúcom čísle)