Potláčanie zapatistickej alternatívy

Zapatistickému povstaniu v Chiapase – unikátnemu latinskoamerickému experimentu so sociálne spravodlivejšou a demokratickejšou spoločnosťou – opäť hrozí, že sa ho mexická vláda pokúsi umlčať silou. Od roku 1994, keď zapatisti povstali v chudobnej mexickej provincii Chiapas, stalo sa ich hnutie jedným zo symbolov nového typu odporu proti súčasnej ekonomickej globalizácii a jej politickým a sociálnym dôsledkom – vďaka svojmu unikátnemu charakteru, ale aj charizmatickému vodcovi. Mexická vláda sa povstanie niekoľkokrát pokúsila neúspešne potlačiť silou. Podľa pozorovateľov sa množia príznaky, že sa pripravuje na ďalší úder. Líder zapatistického hnutia Subcomandante Marcos v jednom z nedávnych prejavov povedal: „Tí z nás, ktorí už bojovali, dokážu rozpoznať cesty, ktoré vedú k vojne. Príznaky vojny na horizonte sú jasné. Vojna, rovnako ako strach, má svoj typický pach. A teraz ho v našej krajine začíname cítiť.“ Typicky metaforické slová veliteľa EZLN podporujú aj fakty. Podľa Centra politických analýz a sociálneho a ekonomického skúmania, ktoré v oblasti pôsobí, sa v Chiapase začínajú množiť násilné incidenty a v 56 základniach, ktoré má v tejto oblasti mexická armáda, je stále väčší ruch. Zhromažďujú sa v nich zbrane i vojenské jednotky. Vláda podkopáva pozíciu hnutia aj novým prerozdeľovaním pôdy. Po úspešnom povstaní v roku 1994 zapatisti kolektivizovali veľké množstvo pôdy a dali ju do užívania miestnym chudobným obyvateľom, väčšinou indiánskeho pôvodu. Centrálna vláda to uznala v dohodách zo San Andrés, ale neskôr ich odmietla plne ratifikovať. V skutočnosti však zapatisti na obsadenom území vytvorili paralelnú vládnu štruktúru, ktorá nielen potvrdila pozemkovú reformu, ale zabezpečila aj skvalitnenie sociálnych služieb budovaním škôl či nemocníc. Stále častejšie sa však stáva, že vláda takéto pozemky vyvlastňuje a prideľuje novým majiteľom – často blízkych vládnej Inštitucionálnej revolučnej strane, alebo protizapatistickým polovojenským organizáciám. Rastie napätie i počet násilných incidentov, čo vytvára vhodnú pôdu na to, aby mohla intervenovať armáda a „obnoviť pokoj“. Mexická vláda má viacero dôvodov, prečo sa snažiť potlačiť zapatistický experiment s demokraciou a sociálnou spravodlivosťou. V prezidentských voľbách v roku 2006 sa hnutie nepostavilo na stranu súčasného prezidenta, nepodporilo však ani stredo-ľavého kandidáta Obradora. Namiesto toho organizovalo paralelnú „Odlišnú kampaň“, v ktorej Subcomandante Marcos vystupoval ako „Kandidát nula“ – antikandidát, hovoriaci o veciach a problémoch, ktoré dvaja hlavní kandidáti ignorovali. V čase, keď politickú tvár Latinskej Ameriky mení vlna víťazstiev politikov s (viac či menej radikálnymi) programami sociálnej spravodlivosti, je hnutie ponúkajúce takúto politickú alternatívu pre vládny establišment nebezpečné.