Ako som bola modelkou

Že vraj každé dievčatko túži byť princeznou. Ja zas až tak veľmi nie. Že vraj každé dievča sníva o dlhých bielych svadobných šatách. Ani tento sen až tak nezdieľam. Pravdupovediac som nikdy netúžila ani stať sa modelkou (našťastie, keďže na to určite nemám predpoklady, takže by som sa svojou márnou túžbou len zbytočne umárala). V skutočnosti, odkedy som prestala chcieť byť kaderníčkou a výskumníčkou zvierat, chcela som byť tým, čím som. To je niečo, za čo som vďačná. Napriek tomu nepopieram, že keď sa mi naskytla príležitosť užiť si pol dňa starostlivosť (a čiastočne povinnosti) modelky, bola som zvedavá a celkom som sa tešila. Moja „kariéra v modelingu“ sa vyvíjala postupne. Zvyčajne išlo o fotografovanie k rozhovorom, ktoré sa začalo tým, že ma fotograf postavil na balkón redakcie a niekoľkokrát odfotil. Pamätám sa, že keď som sa vtedy spýtala, či sa môžem učesať, zatváril sa, akoby mal do činenia so študentkou, ktorej oveľa viac ako o intelektuálnu úroveň rozhovoru ide o fotografiu v novinách a spýtal sa, že „načo česať“? To aj tá pani, čo v drevenej búdke na obvodnej polícii Bratislava 1, kde sa vybavujú pasy a občianske, fotografuje na počkanie, je ústretovejšia. Tam visí dokonca zrkadlo a na ňom erárny hrebeň. Druhým stupňom bolo, keď k nám domov – rozumej do bytu mojich rodičov – prišla pani fotografka, s ktorou sme sa vtedy videli prvýkrát. Priniesla si náradie (reflektor, ten dáždnik na odkláňanie svetla a pod.) a v našej obývačke sa správala veľmi suverénne. Popremiestňovala pár menších kúskov nábytku, zariadila sa, ako potrebovala, a mala celkom jasnú predstavu, ako ma chce odfotiť. Vtedy som mala na sebe aspoň vlastné šaty a vlastný mejkap, sama som si učesala vlasy (tentoraz mi to pani fotografka dovolila), hoci na to, v akej polohe ma odfotografuje, som veľký vplyv nemala. Nemala som ani pocit, že pani fotografka vo mne vidí človeka, bola som rekvizita, jej pracovný nástroj. Ale to chápem, jej práca je fotografovanie, nie pohovory s predmetmi svojich fotografií. V podstate som jej závidela jej sebaistotu. Ja by som sa v cudzom priestore nedokázala pohybovať tak nenútene. A moja mama, ktorá si na svoj byt inak potrpí, jej to odpustila. Veď kto by nechcel mať dcéru v časopise? Psa sme na ten čas zavreli do kuchyne a fotografie boli nakoniec krásne. To musím uznať. Ešte predtým som absolvovala skutočne „modelkovské“ fotenie. Kamarátkina spolubývajúca pracovala v kastingovej agentúre, ktorá hľadala mladých ľudí na kampaň propagujúcu zdravú výživu. Filozofiou kampane bolo, že na plagátoch, ktoré potom viseli v školách a na univerzite, nesmeli byť profesionálne modelky/profesionálni modeli, ale „normálni“, „bežní“ mladí ľudia kategórie „mladí, pekní, úspešní“, ktorí by o sebe boli ochotní vyhlásiť, že jedia mäso. Kampaň bola namierená proti anorektickému správaniu mladých dievčat, ktoré si myslia, že zdravý je len nízkotučný jogurt a baby-karotky a že ako celodenná strava stačí jeden tvaroh light a dva litre bezbublinkovej minerálky. V každom prípade, do kastingu som sa na nabádanie kamarátky prihlásila a spolu s dvoma inými „mladými, peknými, úspešnými“ ľuďmi (prosím vás, berte do úvahy tie úvodzovky) kasting vyhrala. Tak som sa mala – na staré kolená, veď som mala takých 28 – stať modelkou. Nepopieram, že som sa tešila. (A práca to bola dobre honorovaná.) V dohodnutom čase som prišla do ateliéru, ktorým bol byt v celkom dobrej viedenskej štvrti. V byte sa motalo niekoľko ľudí: vizážistka, fotografka, pár dievčiniek, o ktorých neviem, čo bola ich úloha, a nakoniec spolubývajúca spomínanej kamarátky, jej niekoľkotýždňový synček a synčekov otec, vlastník agentúry. Najviac zo všetkých som obdivovala ju, že si naozaj len niekoľko dní po pôrode trúfla aj s bábätkom do práce a všetko zvládala veľmi pokojne. Pravdupovediac, nevyzerala ako niekto, koho si predstavíte pod slovom mama, ale skôr ako partnerka majiteľa kastingovej agentúry. K bábätku sa však správala veľmi matersky, dojčila ho, striedala sa pri ňom s otcom. Napriek tomu, že za to som ju obdivovala, hneď na úvod ma zarazilo, že hoci sme sa predsa poznali (s jej spolubývajúcou som bola dobrá kamarátka a často sme sa navštevovali), ledva ma pozdravila. Moja úloha pri celej udalosti bola jasne vymedzená: Nebolo treba sa so mnou rozprávať, ani sa ma pýtať na môj názor. Vizážistka ma dlho maľovala a pritom sa nenútene rozprávala s ľuďmi okolo. Pri fotografovaní si ľudia okolo mňa všeličo šepkali a vo mne, samozrejme, vznikalo podozrenie, že hovoria o mojom, čo ja viem... dlhom nose alebo krátkom krku. Po celý čas sa so mnou osobne nikto nerozprával, nikto sa ma na nič nepýtal, až na povzbudzujúce komentáre pani fotografky pri fotografovaní. Tá na to išla psychologicky a snažila sa ma, predsa len nemodelku, vyburcovať k všelijakým grimasám a úškrnkom. Fotky boli opäť, to musím uznať, pekné. Tentoraz som dostala aj cédečko, na ktorom boli napálené, ale keď som z bytu-ateliéru odišla, spadol mi kameň zo srdca. Dohrou bolo, že mi všelijaké deti, ktoré poznám, písali esemesky, že u nich v škole visí moja fotografia... Záverom (aspoň zatiaľ) mojej „kariéry v modelingu“ bolo fotenie k rozhovoru pre istý časopis. Fotiť ma opäť mala pani fotografka, ktorá už videla náš rodičovský byt v Bratislave. Opäť pôsobila mimoriadne suverénne, už keď sme si dohovárali termín. Nakoniec sme sa zhodli, že aj s celým tímom príde za mnou do Viedne, a keďže som sa práve vtedy sťahovala, stretli sme sa tentoraz v byte môjho dobrého kamaráta. Len čo som im prišla otvoriť dvere, pochopila som, prečo sa nedalo fotiť v kaviarni (ako som pôvodne navrhovala). Z auta vystúpili tri dámy a strašne veľa kufrov, puzdier, tašiek, obalov, taštičiek, šiat. Nosili sme to do bytu na piate poschodie (našťastie je v dome výťah) na niekoľkokrát. Kamarát sa pri pohľade na to všetko zľakol a odišiel, vraj mu mám zavolať, keď budeme hotové. Je môj súkromný problém, že sa necítim dobre v spoločnosti žien, ktoré sa živia módou. Takže som sa hneď zo začiatku cítila nesvoja. Tri dámy mi pripomenuli moje spolužiačky s gymnázia, s ktorými som vôbec nevedela nájsť spoločnú reč. V cudzom byte sa opäť správali rovnako suverénne ako kedysi u mojich rodičov. Dve si zapálili pri otvorenom okne, vypýtali si kávu s presnými inštrukciami o mlieku a cukre (ale sama som im ju ponúkla, aby som prekryla svoje rozpaky). Kým ma vizážistka maľovala, rozprávali o výletoch do Thajska a vizážistike v Taliansku. Mňa sa nikto nepýtal celkom na nič. Chápem, že sa z nás nemuseli stať vyslovene kamarátky, veď aj kaderníčka, ktorá vás strihá, sa s kolegyňou pri vedľajšom zrkadle zvyčajne rozpráva o víkendovej oslave. Chápem, že sa ma nepýtali, ako som sa vyspala a kde som ja trávila dovolenku. Počas celej procedúry som sa však cítila ako kus nábytku. Rozprávali sa predo mnou o mne, a to nie vždy lichotivo („Ona má také krátke nohy, jej by dobre urobili vysoké podpätky,“ alebo, „No, ale s takýmto obočím sa nedá veľa robiť.“) Navyše, nikto sa ma nespýtal na môj názor na styling. K mejkapu len toľko, že keď som po fotografovaní vyšla z bytu a utekala do reštaurácie, kde ma čakal čakaním zmorený kamarát-majiteľ bytu, a keď som si mejkap ešte nezmyla, aby som sa mu pochválila, čašník sa náš spýtal, či sme SM pár. Nasledoval výber šiat, ktorý pozostával najmä z toho, že sa špendlíkmi, stužkami a rôznymi trikmi snažili napasovať na mňa rôzne kusy odevov, ktoré sa mi jednak zvlášť nepáčili a jednak mi nijako zvlášť nesedeli (veď hovorím, že nie som žiadna modelka). To znamená, že som bola ustavične konfrontovaná s tým, že „zrejme so mnou nie je niečo v poriadku, keď mi nič nie je dobré.“ Cítila som sa ako tie papierové siluety dievčat na vystrihovanie, ktoré sa dali v mojom detstve kúpiť v trafike alebo v papiernictve s kolekciou papierových šiat, ktoré sa na ne vešali pomocou papierových prúžkov. Keď sa konečne všetky tri zhodli na tom, čo mi najviac svedčí (hoci ja by som sa najlepšie cítila v tom, čo som mala pôvodne na sebe), odviedla som ich na terasu domu s výhľadom na okolité strechy, kde som musela v celom tom mundúre skákať na trampolíne, kým ma pani fotografka komandovala. (Mali to byť, totiž, fotografie vo výskoku.) Chápem, že byť modelkou je práca a pri fotografovaní často nejde o modelku, ale o to, čo predvádza. Ja som však, pozor!, nebola modelka. V novinách mal byť so mnou rozhovor kvôli niečomu úplne inému a fotografie ho mali sprevádzať. Nechápem, prečo ak je niekto napríklad fyzik, musí na fotografiách pôsobiť uvoľnene a veselo. (A nebodaj skákať na trampolíne.) Po fotografovaní som trochu ľutovala, že som sa neozvala a nepovedala im to. Že keď mám byť za „spisovateľku“, nechcem byť opica. Naozaj sa necítim vo svojej koži, keď skáčem na trampolíne v korzete a s lakovými lodičkami v rukách. Neozvala som sa asi preto, že predsa len je vo mne kúsok toho dievčaťa, ktoré chce byť princeznou, vydávať sa v šatách s vlečkou a stať sa modelkou. Ale len malý, maličký kúštik. Chápem aj, že fotografky si musia plniť svoju prácu a na psychologický rozbor objektu im nezvyšuje čas ani energia. To bol ďalší dôvod, prečo som sa neozvala. Chcela som nám to všetkým uľahčiť. Im, aby priniesli domov fotky, za ktoré im zaplatia a ktoré sa budú dať použiť, mne, aby som mala pri rozhovore profesionálne spravené fotografie a mala to čím skôr z krku, kamarátovi, aby sa čím skôr dostal domov. Nechcela som to nikomu z nás sťažovať a celú situáciu som sa snažila podľa možnosti si vychutnať. Takmer všetci, čo fotografie videli, sa zhodli na tom, že nie sú zlé, ale „nie som to ja“. Iným sa však páčili a niektorí tvrdili, že fotografkám sa podarilo zobraziť moju skrytú stránku, o ktorej ani sama neviem, takže sú to skutočné profesionálky. Ja som vďačná za to, že som si mohla na chvíľu vyskúšať rolu, ktorú by som si inak len tak ľahko nevyskúšala. A ktorá ma iste aspoň trochu lákala. Zároveň som vďačná za to, že nie som modelka. Autorka je spisovateľka