Veľký umelec, dobrý človek

Niekedy v roku 1988 som v opere Slovenského národného divadla náhodne navštívil predstavenie Pucciniho Bohémy, v ktorom spieval hosťujúci tenorista z Litvy. Spieval dobre, ale mimoriadne ma nenadchol. Azda preto, že jeho hlas sa mi zdal na lyrickú úlohu Rudolfa priveľmi dramatický a navyše spieval v málo ľubozvučnej litovčine. Už začiatkom nasledujúceho roka, pri premiére Čajkovského Pikovej dámy, ho však – ešte ako hosťa – obsadili do náročnej úlohy Hermanna, ktorú (v dôsledku ochorenia alternujúcich tenoristov) spieval v troch po sebe idúcich dňoch na generálke i oboch premiérach. A nespieval hocijako. Jeho kovový tenor sa nádherne niesol v priestoroch divadla a zachránil kredit inak nie práve najvydarenejšej inscenácie režiséra Braňa Krišku. Ešte v tom istom roku naštudoval Sergej Larin, lebo to bol on, v slovenčine úlohu Maurizia v Cileovej Adriane le Couvrer. Akoby natruc a napriek jeho kvalitnému výkonu sa ani táto inscenácia v SND príliš nevydarila. Ale Larin už o dva roky spieval práve túto postavu na javisku milánskej La Scaly ako alternant Petra Dvorského (a v roku 2000 znova, na obnovenej premiére milánskej inscenácie). V prvej polovici deväťdesiatych rokov ešte v SND naštudoval úlohu Dona Alvara vo Verdiho Sile osudu a Hoffmana v Bednárikovej inscenácii Offenbachových Hoffmanových rozprávok, ale čoraz častejšie sa ocital na javiskách veľkých operných domov Európy i ostatného sveta. Svojím umením dobyl newyorskú MET, milánsku La Scalu, Viedenskú i Bavorskú štátnu operu, spieval pod taktovkou takých dirigentských osobností, ako boli Abbado, Muti, Chailly či Sinnopoli. Dostalo sa mu cti spievať Kalafa v Pucciniho Turandot s dirigentom Zubinom Mehtom v pekinskom Zakázanom meste a stvárniť úlohu dona Josého z Bizetovej Carmen tam, kde ju pokladajú za svoju národnú operu, čiže na javisku parížskej Národnej opery. Parížsku inscenáciu Carmen (podobne ako neapolskú) som mal možnosť sledovať aspoň prostredníctvom televízie a musím priznať, že najmä v treťom a štvrtom obraze bol výkon Sergeja Larina strhujúci. Úlohu dona Josého si vybral aj pre svoj návrat do opery SND po ročnej rekonvalescencii, keď sa zotavoval z náročnej operácie a stal sa (ako sám raz vtipne poznamenal) najlepším svetovým tenoristom s transplantovanou pečeňou. Pravda, do opery SND sa pravidelne vracal aj všetky predošlé roky. Hosťoval v inscenáciách Dona Carlosa a Aidy, v Mascagniho Sedliackej cti a v Pucciniho Toske. Po (zdá sa že zdanlivom) uzdravení sa snažil byť súboru SND nápomocný a okrem úlohy dona Josého stvárnil aj Cania v Leoncavallových Komediantoch. Len znalec operného spevu vie posúdiť, čo môže znamenať pre speváka ročná spevácka abstinencia. Larin sa však s touto situáciou postupne suveréne vyrovnal a začiatkom leta 2007 priam triumfoval ako Bacchus v opere Richarda Straussa Ariadna na Naxe. Vedenie opery SND sa nádejalo, že nielen vďaka Vargicovej Zerbinette, ale aj pomocou Larinovho Bacchusa si bratislavský operný súbor získa náročné pražské publikum pri hosťovaní v dňoch 17. a 19. januára 2008. Osud však rozhodol inak a Larin odišiel spomedzi živých pár dní (13. januára) pred týmto termínom. Dnes nám už teda len zostáva zhodnotiť jeho prínos v oblasti opernej interpretácie. K tomu, čo už bolo povedané, vari treba len dodať, že Larinov dramatický tenor sa zvlášť dobre uplatňoval vo veristickom repertoári, čo dokazujú jeho kreácie v Pucciniho operách Manon Lescaut, Tosca, Dievča zo západu a Turandot, v oboch veristických dvojičkách – Sedliackej cti a Komediantoch, ale aj v Giordanovej Fedore a Cileovej Adriane. Jeho ruský pôvod ho však predurčoval aj k úspešnej interpretácii slovanského repertoáru. Mohol byť skvelým Dimitrijom v pripravovanej inscenácii Musorgského Borisa Godunova, ktorého teraz bude musieť stvárniť niekto iný, tak ako ho v Dvořákovej Rusalke v počiatkoch jeho choroby, na jeseň 2005, nahradil v Teatre Bastille Miro Dvorský. Sympatickou črtou Larinovho umelecko-ľudského profilu bola jeho srdečnosť a obetavosť. Keď sa pred pätnástimi rokmi naša Komorná opera pokúšala dostať do povedomia bratislavskej hudobnej verejnosti, pripravil s ňou (a s manželkou Lilianou) v Moyzesovej sieni v jedno nedeľné dopoludnie prierez u nás takmer neznámou Bizetovou operou Lovci perál. Asi pred rokom zasa vypomohol Ruskému kultúrnemu inštitútu a spolu s kolegom z SND Sergejom Tolstovom predviedli koncertne recitál ruských romancí Glinku a Rachmaninova. Svetobežník Larin sa vždy rád vracal do Bratislavy, kde sa cítil naozaj doma a ktorej dobrú povesť (cez svoje členstvo v SND) šíril aj vo svete. Každý definitívny odchod je bolestný. A bolí o to viac, ak ide o veľkého umelca a dobrého človeka. Autor je hudobný publicista Sergej Larin, jeden z najväčších tenoristov súčasnosti, držiteľ mnohých prestížnych ocenení. Narodil sa v Lotyšsku a študoval v Litve, jeho rodina však pochádza z Ruska. Do Bratislavy sa presťahoval začiatkom 90. rokov. Od medzinárodného debutu vo Viedenskej štátnej opere v roku 1990 sa predstavil na všetkých významných svetových scénach. Vystupoval v Metropolitnej opere v New Yorku, na Salzburskom festivale, v milánskej La Scale, v Nemeckej štátnej opere v Berlíne, v Bavorskej štátnej opere v Mníchove, v parížskej Národnej opere a v londýnskej Covent Garden. Jeho repertoár tvorili hlavné tenorové party v talianskych a francúzskych romantických operách: Don Carlos, Aida, Adriana Lecouvreur, Komedianti, Dievča zo zlatého západu, Carmen, Norma, Tosca, Manon Lescaut, Madama Butterfly, Turandot, ale i postavy z diel slovanského operného repertoáru ako Boris Godunov, Rusalka či Dimitrij. Spolupracoval s významnými osobnosťami hudobného i divadelného života, napríklad s Claudiom Abbadom, Riccardom Chaillym, Sirom Colinom Davisom, Christophom Eschenbachom, Marekom Janowským, Neemem Järvim, Zubinom Mehtuom, Riccardom Mutim či Giuseppem Sinnopolim. O jeho skvelej speváckej kariére svedčí i množstvo nahrávok, spomedzi ktorých napríklad Šostakovičova Lady Macbeth z Mcenského okresu bola nominovaná na cenu Grammy v kategórii Najlepšia operná nahrávka roku. Na scéne Opery SND stvárnil v poslednom období postavy Radamesa vo Verdiho Aide, Dona Carlosa v rovnomennej opere toho istého autora, Dona Josého v Bizetovej Carmen, Calafa v Pucciniho Turandot i Turiddu v jednoaktovke Pietra Mascagniho Sedliacka česť. Poslednou nezabudnuteľnou kreáciou umelca, ktorú premiérovo uviedol na javisku Opery SND, bol Bacchus v opere Richarda Straussa Ariadna na Naxe. Slavomír Jakubek Šéfdramaturg Opery SND