Kolumbijská telenovela
Malo to všetky znaky telenovely. Rukojemníci držaní celé roky hlboko v kolumbijskej džungli, napäté očakávanie a dojemné opätovné stretnutie. Ale predovšetkým: malý chlapec Emmanuel, ktorý sa narodil pred tri a pol rokmi zo vzťahu medzi gerilovým bojovníkom FARC a rukojemníčkou Clarou Rojasovou v zajatí. Rúčku mal zlomenú v dôsledku komplikovaného pôrodu cisárskym rezom v zložitých podmienkach džungle, prežil tropickú horúčkovú chorobu, neskôr ho dali do opatery rodine roľníkov, ktorá ho nakoniec odovzdala štátu. Zázračným spôsobom prežil a našli ho práve včas, aby ho mohli vrátiť matke, ktorá napokon získala dlho očakávanú slobodu. No tým, ktorí dovidia hlbšie, odhaľovala dráma aj dôležité politické fakty. Najdôležitejším z nich je ten, že Bushova administratíva opäť stavila na dlhý ozbrojený konflikt, ktorý vyčleňuje Washington mimo hlavného prúdu svetového spoločenstva. Štyridsaťročná občianska vojna Najprv fakty. Clara Rojasová bola kandidátkou na viceprezidentku, keď ju v roku 2002 uniesli FARC (Revolučné ozbrojené sily Kolumbie). Súčasne s ňou uniesli aj prezidentskú kandidátku Ingrid Betancourtovú. Kolumbijskú kongresmanku Consuelo Gonzálezovú uniesli v roku 2001. FARC drží stovky rukojemníkov a väzňov a minimálne do tých vysokopostavených vkladá nádeje, že ich s vládou vymení za vlastných uväznených „spolubojovníkov“. Kolumbijská vláda verí, že 40 rokov trvajúcu vojnu môže vyhrať čisto vojenskými (a paravojenskými) prostriedkami. Bushova administratíva si myslí to isté. Kolumbii dodáva vojenskú pomoc v ročnej hodnote viac ako 600 miliónov dolárov a zvykne to označovať ako „pomoc v boji proti drogám“. Tlak na otvorenie rokovaní však rastie. Prichádza z vnútra Kolumbie pod vedením senátorky Piedad Cordoba, od rodín zajatých rukojemníkov aj z Európy, kde je známa najmä Ingrid Betancourtová, ktorá má okrem kolumbijského aj francúzske občianstvo. Chávez – sprostredkovateľ Venezuelský prezident Hugo Chávez ponúkol sprostredkovanie. Kolumbijský prezident Álvaro Uribe jeho ponuku v auguste prijal. Napriek tomu, že sa obaja prezidenti nachádzajú na opačných koncoch politického spektra, udržiavajú už dlhé roky veľmi srdečný vzťah. No 21. novembra Uribe Chávezove sprostredkovateľské poverenie náhle stiahol. Urobil tak bezprostredne po telefonáte prezidenta G. Busha, ktorý si jednoducho neželal, aby H. Chávez v predvečer venezuelského ústavného referenda (2. decembra 2007) na poli medzinárodnej politiky uspel. Chávez sa rozzúril, pretože zo strany Uribeho to považoval za zradu. Uribe zdôvodňoval náhlu zmenu rozhodnutia tým, že venezuelský prezident hovoril s jedným z kolumbijských generálov po tom, ako mu odovzdala telefón Piedad Cordoba. Na prerušenie rokovaní je to prislabý dôvod a Chávez reagoval paľbou urážok. Hugo Chávez sa však snahy o rokovania nevzdal a víkend pred Novým rokom bola zostavená delegácia, ktorá mala vyzdvihnúť obe ženy a malého Emmanuela. V delegácii boli predstavitelia Brazílie, Argentíny (bývalý prezident Nestor Kirchner), Bolívie, Kuby, Ekvádoru, Francúzska, Švajčiarska a Červeného kríža. Zatiaľ čo ostatné krajiny vyslovili vieru, že prepustenie rukojemníkov povedie k mierovým rokovaniam, Washington o iniciatívu neprejavil žiadny záujem. Mierové rokovania nenastali, a keď sa ukázalo, že chlapca nezadržiavajú FARC, ale je v opatere v Bogote, nabrala situácia úplne iný kurz. V piatok predminulý týždeň obe rukojemníčky konečne prepustili do rúk zástupcov Venezuely a Červeného kríža a v nedeľu sa Clara Rojasová opäť stretla so svojím synom. Dvojaký meter Len nedávno Hugo Chávez verejne žiadal, aby FARC neboli považované za „teroristickú“, ale „povstaleckú“ organizáciu. Americké a mnohé medzinárodné mainstreamové médiá označili jeho požiadavku za „podporu“ FARC. Chávezove vyhlásenie sa však zhoduje s názorom mnohých krajín v oblasti. Vytrvalo odmietajú tlak, ktorým Washington trvá na označovaní FARC nálepkou terorizmu. Brazílska vláda napríklad tvrdí, že označovanie FARC ako „teroristickej“ organizácie bude pravdepodobne škodiť akýmkoľvek pokusom o rokovania o riešení občianskeho konfliktu. Niektoré z akcií FARC samozrejme možno označiť za teroristické. Patria medzi ne aj únosy. Lenže to isté robí kolumbijská vláda a medzinárodné skupiny venujúce sa ľudským právam už roky upozorňujú na násilnosti páchané polovojenskými skupinami napojenými na vládu. Minuloročné odhalenia kontaktov medzi Uribeho politickými spojencami a „eskadrami smrti“ vážne poškodili reputáciu jeho vlády a viedli k zatknutiu viac ako tucta zákonodarcov. Označiť za „teroristickú“ iba jednu stranu by znamenalo prijať americkú stratégiu uprednostňovania násilia pred rokovaniami. Vlády v regióne to práve z toho dôvodu odmietli. Hugo Chávez jednoznačne vyhlásil, že nepodporuje ozbrojený boj a únosy FARC a ponúkol sa, že sa vedenie organizácie pokúsi presvedčiť zložiť zbrane a usilovať sa o politickú zmenu pokojnou, volebnou cestou. Politika Bushovej administratívy principiálne odmietajúca „vyjednávania s teroristami“ nefunguje na západnej pologuli o nič lepšie ako kdekoľvek inde na svete. Nálepka „terorista“ je navyše prisudzovaná selektívne. Prepustenie Clary Rojasovej a Consuelo Gonzálezovej je pokrok, a ten sa môže stať prvým krokom k úspešnému rokovaniu o konci dlhej vojny. Washington by sa mal pridať k zvyšku sveta – aj k Venezuele – a rokovania podporiť. Autor je spoluriaditeľom Centra pre ekonomický a politický výskum, Washington Redakčne upravené
