Zábavné krotenie „zlej“ ženy
Na plagáte aj na titulnej strane bulletinu Činohry Slovenského národného divadla sú ústa portrétu Diany Mórovej ako Catariny zo Skrotenia zlej ženy prečiarknuté tak, že pripomínajú výstrahu pred nebezpečným materiálom. Oči herečky však vyžarujú čistotu a jasnozrivosť. Pred čím nás to dizajnér varuje? Pred Mórovou a či, nedajbože, pred ženami? Feldek supluje rolu teatrológa V divadelnom programe si možno prečítať tri príspevky z pera Ľubomíra Feldeka, ktoré podávajú základné informácie o alžbetínskom divadle, o Williamovi Shakespearovi, o hre Skrotenie zlej ženy. Štvrtý o Shakespearovi v Shakespearovi prináša zaujímavé znalosti i postrehy prekladateľa. Feldekov preklad je vtipný, súčasný, aktuálny, priam napasovaný do úst mlade i starejších, ktorých možno vidieť na javisku SND. Radosť je ho počúvať i čítať. O to väčšia, že SND v bulletine uverejňuje (podobne ako celé roky pražská činohra ND) texty pôvodných hier i preklady klasiky. Tak si návštevníci divadla môžu obohatiť knižnicu a kedykoľvek oživiť pamäť, lebo text je bohato ilustrovaný farebnými fotografiami vystihujúcimi atmosféru inscenácie. Prázdny priestor ovládli muži Režisérovi Petrovi Mikulíkovi sa aj tentoraz podarilo skĺbiť navonok neviditeľnú racionálnu analýzu textu klasickej predlohy s jeho hravosťou a metaforickosťou. Mikulík kladie dôraz na jednoduchú scénografiu a hercov. Nečaruje s módnym prepisovaním či dopisovaním, sústreďuje sa na význam slova, repliky v ich vzťahu k mimoslovným prejavom: mimike, gestu, pohybu, stavby obrazu a jeho „výtvarného“ poňatia. Výtvarníčka Anna Grusková vytvorila na javisku dostatočne voľný priestor na pomalé i rýchle pohybové variácie. Tentoraz ohraničený polkruh, ktorý s Mikulíkom použili pri Shakespearovom Večeri trojkráľovom, vymenila za čiastočnú perspektívu. Dominantným znakom je stredová šikmina, na jej bokoch umiestnila domy. Vľavo jeden, na druhej strane viac, zužujúcich sa do perspektívy. Od šikmého hracieho priestoru ich oddeľuje funkčné zábradlie. Jemnú béžovú farbu dopĺňa jesenne zafarbená haluz nad domom Minolu a farebné kostýmy. Bratislavské Skrotenie zlej ženy je sympatický kolotoč rozpohybovanej situačnej komiky, kde až na pár výnimiek všetci dobre narábajú so svojím jazýčkom. Schopnosťou pohrať sa s viacerými významami slova, gesta, oscilujúcou medzi inteligentnou zábavou a ľudovou komédiou. Funguje tak vážnosť starších pánov, popretkávaná jemným humorom (František Kovár, Leopold Haverl, Dušan Tarageľ, Oldo Hlaváček), ako aj hravosť mladých mužských kolegov. A hoci názov hry aj obsah je o žene, Shakespeare i Mikulík vsadili na mužov. V pamäti dlho zostane výstup Jána Koleníka v postave Lucentia a Ondreja Kovaľa ako jeho sluhu Trania pri výmene rolí a šiat. Vo vtipnom akrobatickom výstupe sa nemenia len kabáty, je metaforou na bezproblémové zmeny v už (od) či vychýlenej spoločnosti. Aj ostatní sú obratní v pohybe i v reči. Či Lucentiov sluha Biondello v interpretácii Alexandra Bártu, či Bystrianskeho Petrucciov sluha Grumio alebo najviac karikujúci Biankin nápadník Hortensio Petra Trníka. Ajhľa, žena! Catarina v bulletine, Katarína v texte, Diana Mórová na javisku. Nie hašterivá, len ukričaná, nie hlúpa, len rozzúrená na mužov, na ich IQ, keď každý chce len jej sestru Bianku. Nevedno prečo. Veď Bianca Petry Humeňanskej je akoby z operety – rečou, intonáciou, mimikou, chôdzou. Pravdu má Katarína, že muži sú zaslepení. Málokedy chcú preniknúť do duše ženy. Napokon, ani Petruccio Tomáša Mašalíra nemá taký cieľ, keď sa na krotenie podujme prirýchlo. Netuší, že jeho boj je v podstate vopred prehraný. Mórová si veru nedá tak ľahko zavrieť ústa. Kričí, zúri, škriabe. Sú tu aj šteklivé narážky i gestá v milom zápasení ich tiel. Jej Katarína v závere nie je sladká ani ubitá, ani rezignovaná. Je rovnako ironická, výrečná. Svoju pozornosť preniesla na iný objekt, na ktorom sa vyvŕši. Na ženy, čo sladko počúvajú mužov, túliacich sa k nim (Bianca), či na tie, čo len rečami, nie konaním sa vzoprú (vdova Anny Maľovej). Mórová síce znížila kadenciu slov, lež svoj názor na svet a mužov nezmenila. Veď jazýček má rovnako podrezaný, na svojho muža sa nepozerá s nenávisťou, lež víťazne. Cítiť z nej sexuálnu vyrovnanosť a vonkajšiu prevahu. Jednoducho, neskrotná Katarína. Živel. A tým Mórová je, hoci miestami by mohla ubrať z intenzity kriku, veď jej tvár, modulovanie hlasu dostatočne vyjadrujú zmýšľanie jej Kataríny. Tomáš Maštalír je protipólom výrečnej partnerky. V pohybe, mimike, geste, intonácii reči prejavuje jeho Petruccio božskú trpezlivosť. Mužne vyzerajúci, vyžarujúci chlapskú láskavosť a humor. Cítiť, že sa so svojou partnerkou a ženou hrá a že si plody svojej hry – namierenie riadenej strely, ktorou jeho Katka je, iným smerom, nie na seba, užíva. Pritom sú obaja živočíšni, hraví. Jednoducho dobré divadlo Aj keď sa mnohým môže zdať dlhé, ale taký je už Shakespeare. Dôležité je, že sa divák nenudí. Ten starší si uvedomí nepriamu poctu inému slovenskému režisérovi – Karolovi L. Zacharovi, ktorý dokázal rozohrať javisko a rozohriať divákov. Takým bol aj jeho Goldoniho Vejár (30. 12. 1961), kde by sme našli styčné znaky s dnešným Mikulíkovým Skrotením zlej ženy (19. 1. 2008). Možno by stálo za reč trochu skrotiť Petra Mankoveckého v postave Zurvalca. Toho tento hudobný skladateľ, autor hravej hudby v tejto produkcii, pripomína málo. Jeho Zurvalec je mierny, uvravený, príliš často upriamuje pozornosť na seba. Grumio mu v istej chvíli vraví „Dobre si to hral, ale herectvom sa neživ“. Peter Mankovecký sa živí hudbou. Dobrou. Autorka je teatrologička a pracuje v Kabinete divadla a filmu SAV
