Alica a Frederik (4)

Domov vzniká v niekoľkých fázach. Ako keď v café latte vznikne niekoľko vrstiev. Najprv silná čierna káva, ktorá klesne ku dnu. Ako tmavé závažie na spodku pohára. Potom bledohnedý pruh kávy pomiešanej s mliekom. Prechodná zóna. Nakoniec mliečna pena. Ľahká ako chlpy peny na kraji morskej hladiny. Je neuveriteľné, že niečo také obrovské ako more sa na koncoch strapká ako stará posteľná plachta. Ako staré prestieradlo. Tak ako café latte, vrství sa aj domov. Najdôležitejšie je mať kde spať. Nemusím tam bývať. Stačí, keď môžem večer niekam prísť. Oblečenie si poskladať k hlave a zaliezť pod nejakú perinu. Stačí na matraci. Stačí sa mať kde osprchovať a bosými nohami prebehnúť k matracu. V kúpeľni sa zobliecť. Na práčke mať na uteráku položenú zubnú kefku. Podprsenku a ponožky a špirálu na mihalnice. V cudzej kúpeľni je táto kôpka na práčke prvým domovom. To oblečenie poskladané pri hlave. Keď ležím na matraci prikrytá prikrývkou, ktorú inak nikto nepoužíva. Vytiahli ju z perináka len na tých pár dní. Hľadali. U seba doma, tí ľudia, u ktorých môžem niekoľko dní bývať. Povedali si: Musíme ešte pohľadať niečo pre tú Alicu. Dnes večer príde tá Alica a my sme ešte nenašli ani prikrývku. Ktovie, či vôbec nejakú máme. Vždy, keď si to predstavujem, cítim sa ako votrelec. Oni tu mali svoj dobre zabehaný domov a teraz im tu spím na matraci. Potkýnajú sa o mňa. Večer musia tichšie hovoriť. A nemôžu sa len tak pohádať. Keď cítia, že sa schyľuje k hádke, musia sa na seba chápavo pozrieť. Teraz sa predsa nebudeme hádať. Prosím ťa, teraz s tým nezačínaj. Nebudeme predsa robiť cirkus pred cudzími ľuďmi. Doma, to by sme sa pohádať mohli. Ale teraz nie. Teraz nie sme celkom doma. Lebo vedľa, v našom domove na matraci, nocuje Alica. Ale pre mňa je to predsa len už domov. Strecha nad hlavou. Prvý domov. Keď sa motám cudzím veľkomestom plným turistov a viem, že ja dnes večer mám kde spať. Nemusím zháňať hostel. Hotel. Ubytovňu. Ani cestovať naspäť nočným vlakom. Lebo v tomto cudzom meste mám dnes svoj prvý domov. Prvú fázu domova. Matrac, na ktorý môžem prísť a na ktorý sa môžem vrátiť. Ráno sa vystriedať v kúpeľni s ostatnými obyvateľmi. V stánku s koláčmi pri zastávke metra si kúpiť kávu. Malé preso s mliekom so sebou, povedať. A to je druhá fáza domova. Ten stánok s koláčmi. Pani, ktorá v ňom predáva. Moja cesta do toho stánku. Preso s mliekom. So sebou. Ako dieťa, ktoré každé ráno pije kakao. To isté granko z toho istého hrnčeka. Dôležitejší ako kalorická hodnota teplého mlieka je ten rituál. Nechať zovrieť mlieko a peniace ho naliať do naštrbenej šálky. Naštrbenej, lebo sa toľko používa. Až raz spadla a vybila si zub. Nikto sa ju však neodvážil vyhodiť. Vyhodiť podstatnú časť domova. Akoby zavreli ten stánok s koláčmi. Keď tam idem prvýkrát, nemôžem to vedieť. Ponáhľam sa do metra. Z bytu, v ktorom je môj matrac. Matrac je podstatnejší ako byt. Zo svojho matraca kráčam k metru a hľadám miesto, kde by sa dala kúpiť káva. Pri zastávke metra je malé nákupné stredisko. Ešte zavreté lahôdky a stávková kancelária otvorená dvadsaťštyri hodín. Butik, v ktorom mladá predavačka umýva okná mokrou handrou na dlhej palici. A na kraji stánok s koláčmi. S plnenými taštičkami, ktoré sa pečú v zadnej miestnosti. Ľudia stoja v rade pred stánkom. Je to ich ranný rituál. Cestou k metru si kúpiť raňajky. Každý deň tie isté, preto rad postupuje rýchlo. Každý vie, čo chce. Preso s mliekom, poviem. So sebou. A tým sa vytvorí nový kúsok domova. Môj ranný rituál, ktorý bude mojím domovom. Keby som mala dieťa, v tomto stánku by sme si kupovali ranný koláčik. Rituál, ktorý by nám obom dodával istotu. To sú prvé kúsky domova. Matrac a stánok, v ktorom si denno-denne kupujem preso s mliekom. Potraviny na rohu, v ktorých si kúpim acidofilné mlieko. Ustavičným opakovaním každodennosti vzniká domov. Samozrejme, neskôr vlastný byt. Vyjednávanie v realitnej kancelárii. Majiteľka bytu, ktorý bude mojím domovom, pribehne na poslednú chvíľu. Ponáhľa sa odniekiaľ niekam. Ponáhľa sa, hovorí a pozrie sa na malé strieborné hodinky. Jej náhlenie je príznakom toho, že v tomto meste má čo robiť. Že ona je tu doma, niekde ju potrebujú, niekde ju ešte pred chvíľou potrebovali a niekde ju budú potrebovať o chvíľu. Medzi dvoma chvíľami vmedzerený kúsok času, zdrap, v ktorom môžeme podpísať moju nájomnú zmluvu. Ja sa neponáhľam. V tomto cudzom meste ma ešte nikto nepotrebuje, pred chvíľou ani o chvíľu. V diári, ktorý som si kúpila vo výpredaji na stanici, mám pri dnešnom dátume napísané len Podpisovanie nájomnej zmluvy. Výpredaj diárov. Pri východe zo stanice majú rozložený stôl. Ľahká hliníková konštrukcia prikrytá povoskovaným plátnom. A na ňom na kôpkach diáre na tento rok. Vo všetkých možných veľkostiach s obalmi všetkých možných farieb. Za polovičné ceny, lebo nový rok je už v plnom prúde. Ľudia, čo sú tu doma, už dávno nejaký diár majú. Lebo už v decembri vedeli, kde a kedy budú musieť v januári byť. Nemohli s nákupom diára čakať až do januárových zliav. Lebo už pred vianocami nesmú zabudnúť, kam budú musieť zájsť na Troch kráľov. Ja som si diár kúpila, keď som prvýkrát vystúpila z toho metra. Cestou od môjho matracu, s kávou v ruke. S kávou v poháriku z povoskovaného papiera z toho stánku v nákupnom stredisku. Pri stanici metra. Keď som tým metrom išla prvýkrát, akoby som hĺbila lyžiarsku stopu. Druhý- a tisícikrát to už pôjde ľahšie. Bude sa to ľahko kĺzať ako na dobre navoskovaných bežkách. Prvýkrát musím ešte vynakladať námahu. A keď vystúpim z metra, vo výpredaji diárov, zo stola na ľahkej hliníkovej konštrukcii, si kúpim diár. Mne neprekáža, že je polovica januára, ja tu ešte nemám nijaké povinnosti. Som tu cudzinka a môj domov je zatiaľ matrac a stánok s koláčmi a kávou. Lepšie povedané, cesta od matraca k stánku. Lyžiarska stopa. Ranný rituál, ktorého ustavičným, každodenným opakovaním sa bude pomaly vytvárať domov. A teraz diár. Postupne sa množiace povinnosti. Ale tá slečna, ktorá mi prenajíma byt, je tu očividne doma. Ponáhľa sa, vyhŕkne, keď príde do kancelárie. Pozrie sa na malé strieborné hodinky. Len odbehla. A už ju čakajú. Vybehla. Tajne cez obednú prestávku. Z nejakej práce, do ktorej deň čo deň chodí. Už niekoľko rokov. Tiež si v nejakom stánku kupuje ráno kávu. V tom istom stánku každý deň. Každý deň takú istú kávu. Preso alebo kapučíno. Aj ona má svoj domov. Z ktorého mi teraz kúsok prenajme. Kúsok z jej domova sa teraz stane mojím domovom. Vraj je to byt, v ktorom doteraz bývala. V ktorom doteraz bývali, hovorí v množnom čísle. Nevieme, kto sú my. Mohla by to byť slečna s rodičmi. Ale byt je ešte skoro nový. Alebo slečna s priateľom. Možno dve kamarátky, ktoré bývali spolu. Kým študovali. A teraz sa každá niekam presťahovala. V každom prípade: slečna, ktorá do realitnej kancelárie len vybehla cez obednú prestávku, mi prenajíma kúsok svojho doterajšieho domova. Keď sa tam, do toho bytu, o nejaký čas vráti, iste si na ten pôvodný domov spomenie. Vždy je to zvláštny pocit. Keď sa vrátime niekam, kde sme boli kedysi doma. Keď už máme iný domov. Keď sa už vozíme inou linkou metra a kávu si kupujeme v stánku na opačnom konci mesta. Keď cestou v metre myslíme na niekoho iného. Lebo aj tie myšlienky sú domov. Osoby a obsadenie. Komu píšeme esemesku. Slová, ktoré pritom používame. Niekoho voláme Mačiatko, niekoho Miláčik. Tak tá slečna do toho bytu ešte niekedy príde. Napríklad, keď sa ja budem sťahovať preč. Najskôr o rok. Hovoríme, keď podpisujeme nájomnú zmluvu. Nájomná zmluva je podpísaná na jeden rok. Takže najskôr o rok sa budem sťahovať. A táto slečna príde do toho bytu. V ktorom kedysi bývali. Nejakí oni. Príde do svojho niekdajšieho domova. Ktorý bude teraz poznačený mojím domovom. Znehodnotený. Znesvätený. Ako keď som po dvadsiatich rokoch hľadala dom, v ktorom kedysi bývala stará mama. Na žilinskej periférii. Dom, ktorý bol kedysi spoľahlivým domovom. Hoci len prázdninovým, ale úplne bezpečným. A o toľké roky neskôr patrí niekomu inému. Iným. A oni tu už ani nie sú noví. Oni sú tu už celkom regulárne doma. Keby som zazvonila, podozrievavo by sa na mňa pozreli. Nemohli by si ma pamätať. Bola by som votrelec. Votrelec v ich domove. Tak ako boli oni kedysi votrelci v mojom domove. Keď ten dom kupovali. Chodili po chodbách, po ktorých som ja chodila bosá. Teraz by som ja chodila po chodbách, po ktorých oni chodia bosí. Ale ja nezazvoním. Lenže táto slečna sa na byt bude musieť prísť pozrieť. Keď sa budem sťahovať. Na byt, v ktorom oni bývali. Vojde do svojho niekdajšieho domova zašpineného mojím domovom. Domovy sa budú prekrývať. Pofŕkané jeden druhým. Dynamické domovy. V ustavičnom pohybe. (Pokračovanie v budúcom čísle)