Modelový priateľský diktátor
Vo filme Smrť národa je scéna z austrálskeho lietadla prelietajúceho nad ostrovom Timor. Dvaja muži v oblekoch si pripíjajú šampanským. „Toto je historická chvíľa“, hovorí jeden, „skutočne jedinečne historická.“ Krajina krížov Bol to Gareth Evans, austrálsky minister zahraničných vecí. Druhým mužom bol Ali Alatas, hlavný zástupca indonézskeho diktátora generála Suharta, ktorý umrel pred niekoľkými dňami. Písal sa rok 1989 a dvaja muži počas groteskne symbolického letu oslavovali podpis dohody, ktorá umožnila Austrálii a medzinárodným ropným a plynárenským spoločnostiam ťažiť z morského dna pri Východnom Timore, nelegálne okupovanom Indonéziou. Dohoda stála podľa Evansa mimoriadne obrovskú sumu. Pod lietadlom s rokujúcimi sa rozprestierali kríže. Veľké biele kríže týčiace sa do oblohy, kríže na horách, kríže na úbočiach kopcov. Boli úplne všade. Roku 1993 výbor pre zahraničné vzťahy austrálskeho parlamentu odhadoval, že počas indonézskej okupácie umrelo minimálne 200 000 ľudí – takmer tretina populácie. Horory vo Východnom Timore – naplánované a živené Spojenými štátmi americkými, Britániou a Austráliou, boli len časťou celej hrôzy. „Nijaká americká akcia po roku 1945,“ píše historik Gabriel Kolko, „nebola taká krvavá, ako ich úloha v Indonézii, kde iniciovali masaker.“ Píše o puči, ktorým v roku 1965-6 prebral Suharto moc. Životom zaň zaplatilo takmer milión ľudí. Zahraničná pomoc Ak chceme porozumieť skutočnému významu Suharta, musíme sa pozrieť pod povrch svetového poriadku, teda takzvanej globálnej ekonomiky a bezmedzného cynizmu tých, ktorí ju riadia. Suharto bol modelový priateľský masový vrah – to „priateľský“ (z pohľadu západných krajín) je odôvodnené. Britská premiérka Margaret Thatcherová ho nazvala „jedným z našich najlepších a najcennejších priateľov“. Tri desaťročia sa sekcia britského ministerstva zahraničných vecí pre juhovýchodnú Áziu pokúšala minimalizovať zločiny Suhartovho gestapa, známeho ako Kopassus, ktoré strieľalo do ľudí guľometmi Heckler & Koch dodávanými z Británie, ukrytými vo „vozidlách na kontrolu demonštrácií“ Tactica. Aj tie pochádzali z Británie. Špecialitou ministerstva bolo potláčanie očitých svedkov bombardovania východotimorských dedín, na ktoré nalietavali Hawky – opäť dovážané z Británie. Trvalo to až dovtedy, kým nebol Robin Cook prinútený povedať pravdu. Predaj Hawkov financovala takmer miliarda libier garancií exportných úverov. Zaplatili ju britskí daňoví poplatníci, zisky zhrabli zbrojárske podniky. Servilnejší boli už len Austrálčania. „Vieme, že vás ľudia milujú“, povedal premiér Bob Hawke diktátorovi. Jeho nástupca Paul Keating považoval tyrana za „otcovskú“ postavu. Paul Kelly, prominentný asistent mediálneho baróna Murdocha, bol na čele skupiny vydavateľov veľkých denníkov, ktorá navštívila Džakartu. Klaňali sa masovému vrahovi aj napriek tomu, že poznali jeho činy. Priateľský diktátor Dôvod, pre ktorý Suharto neumrel vo väzení ako Saddám Husajn, ale obklopený najlepším lekárskym tímom a vybavením, aké mu mohli jeho nakradnuté miliardy kúpiť, je jednoduchý. Ralph McGehee, vysoký dôstojník CIA v 60. rokoch, charakterizoval Suhartove prevzatie moci v rokoch 1965 – 1966 ako „modelovú operáciu“ Američanmi podporovaného prevratu, ktorý sa úspešne zopakoval o sedem rokov neskôr v Chile proti Salvatorovi Allendemu. Americká ambasáda dodala Suhartovi zoznam členov indonézskej komunistickej strany, na ktorom sa vyčiarklo meno pri každom zabití alebo zatknutí. Podľa Rolanda Challisa, ktorý bol v tom čase v krajine ako reportér BBC, sa do operácie tajne zapojila aj Británia: „Britské lode prevážali indonézske jednotky dolu Malakským prielivom, aby sa mohli zúčastniť na tomto hroznom holokauste.“ Suharto za pomoc ponúkol niečo, čo Richard Nixon kedysi nazval najbohatším náleziskom nerastných zdrojov, najcennejšou odmenou v juhovýchodnej Ázii. V novembri 1967 cenu odovzdali na konferencii v Ženeve, ktorú sponzoroval Time-Life Corporation. Zúčastnili sa na nej všetci korporátni giganti, viedol ich David Rockefeller: veľké ropné spoločnosti a banky, General Motors, Imperial Chemical Industries, British American Tabacco, Siemens, US Steel a ďalší. Na druhej strane stola sedeli Suhartovi ekonómovia s americkým vzdelaním. Súhlasili s tým, aby korporácie prebrali kontrolu nad ich krajinou, sektor po sektore. Spoločnosť Freeport získala horu medenej rudy v západnej Papui. Americko-európske konzorcium získalo nikel. Gigantická firma Alcoa získala najväčší podiel na indonézskom bauxite. Americké, japonské a francúzske spoločnosti získali tropické pralesy Sumatry. A keď sa rabovanie skončilo, prezident Johnson poslal gratuláciu k „nádhernému príbehu o vybadanej príležitosti a prebudeným prísľubom“. O tridsať rokov neskôr, keď už bola genocída Východného Timoru kompletná, Svetová banka označila Suhartov diktátorský režim za modelového žiaka. Lekcia z reálnej politiky Krátko pred smrťou Alana Clarka, ktorý bol za Margaret Thatcherovej ministrom zodpovedným za dodávky väčšiny zbraní Suhartovi, som sa ho v interview pýtal, či ho netrápilo, že zapríčinil taký chaos a ľudské utrpenie. „Nie, ani v najmenšom,“ odpovedal. „Nikdy mi to nenapadlo.“ „Pýtam sa, pretože som sa dozvedel, že ste vegetarián a vážne vás znepokojuje spôsob, akým sa zabíjajú zvieratá.“ „Áno?“ „Neprenášate toto znepokojenie aj na ľudské bytosti?“ „Je to zaujímavé, ale nie.“ Autor je vojnový korešpondent, dokumentarista a spisovateľ. Článok bol uverejnený v denníku The Guardian Redakčne upravené
