Slnko, seno, samospráva
Vari každý pozná už priam legendárnu dedinku Hoštice, kde sa odohrávali príbehy hlavných postáv série filmových komédií Slnko, seno... Dnes sa pri pohľade na prosperujúce družstvo, úslužného pána starostu a prostoduchých dedinčanov väčšina divákov iba pousmeje a pomyslí si, že to už máme dávno za sebou; je iná doba. Doba je naozaj iná, ale situácia sa zasa až tak dramaticky nezmenila. Pán farár je v menších mestečkách a na dedinách stále veľkou celebritou, všade sa nájdu prirodzení vodcovia dediny, mestečka, ale aj zástup horlivých babičiek-katolíčiek. A veľmi zaujímavé je sledovať, ako v takomto prostredí funguje samospráva, prostriedok na zachovanie rovnováhy s centrálnou mocou. Samospráva sa skutočne spravuje sama. Veľkorysé hodnoty demokracie, ktoré to umožňujú, však majú v konkrétnych prípadoch aj tienistú stránku. Poslanci a primátor alebo starosta majú totiž neraz nad všetkým, čo sa v meste či dedine udeje, v podstate absolútnu moc. A svoje posty zavše vnímajú predovšetkým ako čosi, čo im dáva pocit dôležitosti a výnimočnosti. Možno aj to je jeden z dôvodov, že o poslanecké kreslá v samospráve je v konkrétnych obciach stále záujem. Žiaľ, máloktorí kandidáti sa na ne dostanú na základe schopnosti zodpovedne a fundovane rozhodovať o záležitostiach mesta či dediny. Pri hlasovaní totiž väčšinou zavážia najmä sympatie voličov. Navyše platí pravidlo, že čím známejšia tvár, tým viac hlasov. A tak sa voľby niekedy podobajú na anketu o najobľúbenejšieho, prípadne najznámejšieho občana v obci. Okrem toho záleží aj na tom, aké vzťahy má kandidát s obyvateľmi, či je solventný alebo aké má spoločenské postavenie. Do samosprávy sa tak s veľkým úspechom prebojuje nielen vysokoškolský pedagóg, ale aj poštárka, ktorá väčšine ľudí niekoľkokrát za týždeň zazvoní pri dverách, či úspešní podnikatelia, ktorí majú vzhľadom na svoju solventnosť predpokladov na získanie tejto pozície neúrekom. Vstupenkou na poslanecký olymp však môže byť aj profesia predavačky, zamestnankyne banky či učiteľky v miestnej škole. Všetko zamestnania, pri ktorých je nevyhnutné stretávať sa s ľuďmi. To je výborné na to, aby do zastupiteľstva prenikol uvážlivý tón a aj hlasy zdola. Lebo ak niekto dokáže vnímať a pochopiť potreby mesta či obce očami ľudí, ktorí ho tvoria, sú to práve jeho obyvatelia. A je absolútne namieste, že ľudí zo svojho stredu, ktorí budú rozhodovať aj o hospodárskom pláne rozvoja, stavbe bytov, čističke odpadových vôd, o budovaní kanalizácie, príspevkoch miestnym organizáciám, o triedení odpadu, všeobecných záväzných nariadeniach, rekonštrukcii ciest či o plate starostu alebo primátora, si určujú oni. Problém je, na závažné rozhodnutia treba dosť často okrem detailného poznania problematiky obce aj čosi navyše. A tak sa natíska otázka, či na postoch, kde sa o tom rozhoduje, nie je potrebná istá odbornosť. Pri výbere zastupiteľov obce je možnosť slobodnej voľby občanov primárna. Pri výkone funkcie však treba od poslancov vyžadovať nielen maximálnu zodpovednosť, ale pri každom rozhodnutí vyžadujúcom odbornosť aj starostlivú prípravu. A navyše, schopnosť nepodľahnúť lobistickým tlakom (nezriedka ponúkajúcim osobné výhody), ale zachovať si nadhľad. Aby sa povedzme nestávalo, že zastupiteľstvo odsúhlasí, aby sa na pätnásťmetrovej škvarke medzi bytovkou a rodinným domom postavila ďalšia bytovka, takže si všetci obyvatelia budú navzájom hľadieť do okien a dýchať na krk, alebo rozhodne o stavbe tam, kde po čase hrozí vážne narušenie statiky budovy, či odklepne iné prešľapy. Je pravda, že na rovnakom princípe, teda v podstate na základe sympatií či skôr mediálnej popularity kandidátov sa volí aj parlament a vláda, lenže tam sú poslancom k dispozícii odborníci (aspoň sa to tak prezentuje), s ktorými môžu konzultovať. Poslanci v zastupiteľstvách však o tom, čo výrazne ovplyvňuje život v obciach a mestách, rozhodujú zväčša bez akýchkoľvek odborných poradcov. O to väčšiu by mali cítiť zodpovednosť a o to väčšia by mala byť ich vnútorná pokora. Aby si pre pocit, že rozumejú všetkému, neuzurpovali právo mesto či obec akoby vlastniť. Verejní predstavitelia a do určitej miery aj akísi zákonodarcovia miest a obcí totiž nie sú ani majiteľmi občanov, ani ich vladármi. A už vôbec by nemali občanom rozkazovať. Naopak, mali by im slúžiť. Často si to však neuvedomujú nielen voliči, ktorí si vládnuť dajú, ale ani poslanci, ktorí sa zasa radi stavajú do pozície akejsi nadštandardnej, osvietenej spoločenskej vrstvy a účasť na živote obce alebo mesta je pre nich druhoradá. A pri nedostatočnej sebareflexii či neochote pracovať na sebe, dať si prácu s detailným naštudovaním toho, o čom rozhodujú, sa môže stať, že situácie pripomínajúce scény typu kravy v kravínoch počúvajúce Mozarta alebo dojičky pochodujúce s knihami na hlave, nemusia byť ani v súčasnosti iba fikciou na pobavenie publika. Ibaže v tomto prípade to bude „zábava“ na jeho účet. Autorka je doktorandka na Trnavskej univerzite v Trnave
