Gogoľova ženba v Prešove supluje súčasnú hru
Režisér Svetozár Sprušanský pokračuje vo svojej púti po východnom Slovensku s titulom z ruskej klasiky. Tentoraz si vzal na mušku Gogoľovu Ženbu. A prevrátil ju naruby. Logicky vzaté, má to zmysel. Dvaja postarší ľudia, ktorí žijú osamote by nedbali, keby sa aj vzali. Ale ako na to? Dnes už nefungujú dohadzovačky Fiokly, ktorým stačí pribaliť zvyšok z kuchyne či šuchnúť nejakú korunku navyše. Ale sú tu mladí rodinní príslušníci, ktorí, ak sa ich strýko a teta zoberú, najmenej jeden byt získajú. S tým počítajú aj ďalší nápadníci budúcej nevesty Agáty. Čo s tým? Odpoveď ponúklo Divadlo Jonáša Záborského (DJZ) v Prešove už na premiére prvého februára 2008. Scénografické retro Hrá sa na Malej scéne DJZ, ktorá je projektovaná ako experimentálne štúdio. Inscenátori ho využili len ako klasický priestor v menšom. Scénu rozdelila scénografka Diana Strauszová do troch častí. Naľavo izba nevesty Agáty. Rozťahovací gauč bez opierok, veľký svätý obraz, skriňa, stolík s kufríkovým gramofónom, vysávač, na stene fotografia Karola Duchoňa. Modla hlavnej hrdinky. K nemu, nie k Bohu sa prežehnáva a silu žiada Agáta v podaní Kvety Stražanovej. Blondínky s natáčkami vo vlasoch v kombiné a župane. Strednú časť tvorí Agátina obývačka, zariadená v štýle 60-tych rokov: stolík, kreslá, okrem staršieho klasického sekretára. Obidve izby, ako aj ženíchovu garsónku napravo oddeľuje kovová kvetinová stena z rovnakého obdobia. Podkolesinova izbietka je kuchyňou, dielňou, obývačkou, skladom. A tam špinavý, postarší chlap predstavujúci estetiku škaredosti. Vidíme, ako vstáva z postele, ako sa škrabe, oblieka, ako si otvára pivo, ako je kyslé uhorky, spájkovačkou pripaľuje cigaretu, varí na dvojplatničke, pod ktorou vedľa výlevky prespáva jeho podnájomník Ivan (Peter Krivý), ktorý si tam vodí i „dámske“ návštevy. Množstvo nepoužitých predmetov po stoloch, na poličkách i obrazy na stene vytvára žánrový obrázok 60-tych a 70-tych rokov niekde mimo mesta, o čom nás presviedča kostymérka Dorota Cigánková. Oblečenie ladila od karikatúry hlavnej hrdinky, vítajúcej nápadníkov v nápadných ružových šatách s volánikmi na rukách i na sukni so širokým bielym opaskom. Ženíchovi Jozefovi Stražanovi okrem hnedého klobúka pridala ku košeli béžovú vestu, tvarom napodobňujúcou vojenský odev, módny trend neskorších rokov. Aj nápadník Praženica v podaní Dušana Brandýsa je skôr vyparádený dedinčan ako úradník. Gogoľ na plagáte, v realite Sprušanský Režisérovi a prekladateľovi Svetozárovi Sprušanskému nemožno zazlievať, že chcel posunúť komédiografa Gogoľa od grotesky ďalej. Ženba sa u nás hrala veľakrát. V pamäti i histórii rezonuje najviac tá z Divadla na korze s legendárnym výstupom Mariána Labudu, keď po prepitej noci, šmátrajúc rukou pod posteľ sa trafí do nočníka namiesto do pohára s uhorkami. Či o jedenásť rokov neskôr v Trnave, kde scénograf Zavarský pripravil zúžený priestor obkolesený šikminami stien z gumových pásov. Prešovčania si pamätajú inscenáciu z Duchnovičovho divadla po rusínsky v roku 1993. Vrchol grotesknosti, premyslenej a stúpajúcej karikatúry postáv a výstupov, doviedol diváka pri smiechu až k slzám. Sprušanský sa posúva k fraške. Na začiatku umiestnil dej na prelom 60-tych a 70-tych rokov, úpravou sa posúva k dnešku. Keď už nevestu Agátu a ženícha Podkolesina dajú Agátina neter Arina (Stanislava Pázmányová) a Podkolesinov synovec Kočkarev (Boris Srník) s pomocou dohadzovačky Iriny dokopy, napokon im zmiznú či zomrú (čiou rukou, nie je čitateľné) a ich ostatky márne hľadajú. A aby toho nebolo málo, na záver prichádza rodina imigrantov, postaví sa mĺkvo ako výstraha bez slov. Predstavujú pre nás budúcnosť, novú krv? Budú lepší ako dobrácky Praženica Dušana Brandýsa z ministerstva poľnohospodárstva či skarikovaný Rečič Petra Lejka (juhoslovanský námorník), čo má plno rečí a svojou žoviálnosťou viac prekáža ako zabáva? A mladí, ktorí nemajú veľmi čo hrať, tak aspoň kostýmom upútajú: od napodobeniny hippies, cez minisukne, neustále sa túlenie k sebe či vyzliekanie a predstieranie sexu. Cez zlatú mládež minulých desaťročí sa režisér dostal ku dnešku, generácii schopnej urobiť čokoľvek, aby získala byt. Decentnosťou jemnej karikatúry upúta Andrej Šilan ako Aňučkin. Vždy upravený sympatický starček z domova dôchodcov, pripútaný na stojan s infúziou, nezveličuje. Všetkého veľa škodí Aj situačnej komiky. Zveličenia. V kostýmoch, v rekvizitách a scénických situáciách i hereckých prostriedkoch. Režisér karikuje všetko. Niektoré situácie prerastajú do násilnej komickosti. Irina v podaní Ľudmily Dudkovej neustále kričí, rozhadzuje rukami, vystavuje na obdiv viac svoje ženské ako herecké prednosti. Mladí sa skôr predvádzajú, ako by niečo hrali. Všetci sú akousi hmlistou spomienkou režisérovho „filmu“, ktorý si premieta vo svojich spomienkach obdobie, keď ešte nežil, ale o ktorom čítal a počul, ktorého pozostatky vnímal vo svojom okolí. A túto dobu reálneho socializmu pretavil do frašky. V nej sa zablysknú aj krásne scény, ktoré navonok inklinujú ku komediálnosti, cez ktorú prebleskuje nostalgia a nádej. Tancujúca spoločnosť troch nápadníkov a ženícha s nevestou Agátou pripomína neopakovateľnú predposlednú scénu zo Zahradníkovej hry Sólo pre bicie (hodiny). Podobne záverečný dialóg Agáty a Podkolesina, z ktorého prebleskuje humor, porozumenie, pochopenie jeden pre druhého. Práve miešanie žánru, množstvo strihov, strácanie sa pointy, odvádzanie pozornosti k opisným výstupom pripomína absenciu oponenta či partnera na dialóg režiséra Svetozára Sprušanského. Ktorý vždy prinesie aj niečo nové. Autorka je teatrologička a pracuje v Kabinete divadla a filmu SAV
