Voľný pád alebo desať rokov po ázijskej finančnej kríze

Text, ktorý tentoraz predkladáme v rubrike Trendy bol napísaný ešte pred vznikom tzv. americkej hypotekárnej krízy, ktorá už dávno prestala byť aj hypotekárnou aj americkou. Vybrali sme ho preto, že vysvetľuje mechanizmy a dôsledky finančných kríz vznikajúcich ako dôsledok aplikácie neoliberálnej politickej ekonómie. Príklad východoázijských krajín môže byť poučný, pretože tieto štáty boli kedysi, rovnako ako dnes Slovensko, vzorovými žiakmi Medzinárodného menového fondu. Desať rokov po ázijskej finančnej katastrofe v roku 1997 rastú ekonomiky pozdĺž západného Pacifiku opäť, aj keď nie tou istou rýchlosťou ako pred krízou. Na tomto regióne zanechala táto udalosť nepochybne nezahojiteľné jazvy. Kľúčové indikátory sú chudoba, nerovnosť a sociálna destabilizácia. Pred krízou boli tieto ukazovatele omnoho priaznivejšie. Globálna finančná architektúra? Kde prosím? Napriek rečiam o „novej finančnej architektúre“ sotva existuje niečo, čo by mohlo regulovať masívne pohyby kapitálu. Hovoríme o kapitáli, ktorý sa rúti kyberrýchlosťou cez celosvetovú finančnú sieť. Zástancovia tézy „prenechaj všetko trhu“ tvrdia, že starosti sú zbytočné. Odvolávajú sa pritom na konštatovanie plné nádeje, že od roku 2002, keď zbankrotovala Argentína, sa nijaké väčšie krízy neobjavili. Ľudia, ktorí sa v tom vyznajú lepšie, ako napríklad znalec Wall-Street Robert Rubin (minister financií za prezidenta Billa Clintona), však prejavujú veľké starosti. Dokonca aj v prípade, ak sú proti reguláciám rovnako ako Rubin, ktorý tvrdí: „Finančným krízam sa v budúcnosti nebude možné vyhnúť. Naopak, možno naberú ešte väčší rozmer. Trhy rastú, informácie sa šíria rýchlejšie, finančné toky sú väčšie, obchodné a kapitálové trhy sa zlievajú čoraz viac... Okrem toho je dôležité pripomenúť, že nikto nedokáže predvídať, kde sa najbližšia kríza objaví, či na trhu s nehnuteľnosťami alebo v nových odvetviach či kdekoľvek inde.“ Aktuálna štúdia inštitútu Brookings potvrdzuje Rubinovu obavu: počas uplynulých tridsiatich rokov nastalo viac ako sto finančných kríz. Vláda finančného kapitálu Čistý objem finančného kapitálu, ktorý obieha vo finančnom kolobehu, je absolútne mätúci. Podľa inštitútu McKinsey Global malo v roku 2005 „jadro finančného bohatstva“ 40 biliónov amerických dolárov. Podstatnú časť týchto globálnych hodnôt vlastnia tradičné komerčné banky. Finanční hráči, ktorí nepatria nijakej banke, mali v roku 2005 napriek tomu v rukách 46 biliónov. Stali sa dôležitými sprostredkovateľmi medzi bankami a sporiteľmi. Hedgefondy vlastnili 1,6 bilióna a investori okolo 600 miliárd. Tieto čísla a dáta svedčiace o ohromujúcom vzostupe globálneho finančného kapitálu pochádzajú od ekonóma C. P. Chandrasekhara. Prezentoval ich na konferencii A Decade After: Recovery and Adjustment since the East Asian Crisis (Jedna dekáda po: Zotavenie a vyrovnávanie po juhovýchodnej ázijskej kríze), ktorá sa uskutočnila vlani v júli v Bangkoku. V meste, ktoré bolo epicentrom finančného zemetrasenia v roku 1997. Niektorí analytici interpretujú explozívny nárast finančného kapitálu ako následok prebytočných kapacít, s ktorými globálne hospodárstvo zápasí. V mnohých oblastiach globálneho hospodárstva (podstatné výnimky predstavujú USA a Čína) vraj došlo k úbytku investičnej činnosti; z dôvodov stagnácie kapitalisti údajne nie sú príliš motivovaní investovať do oblastí produkcie, ale skôr majú sklon dávať peniaze do špekulatívnych aktivít (špekulácia znamená vytisnúť zo súčasných hodnôt ďalšiu hodnotu). Skutočnosť, že percentuálny pomer globálnych finančných hodnôt vo vzťahu k ročným ziskom z produkcie stúpol zo 109 % v roku 1980 na 316 % v roku 2005, to potvrdzuje. (Martin Wolf, komentátor Financial Times, cituje zodpovedajúce výpovede inšitútu McKinsey) Špekulácia ako prostriedok zmnožovania peňazí prekonáva aj obchod. Denný objem aktivít týkajúcich sa zmien kurzu na medzinárodných trhoch sa v súčasnosti pohybuje na úrovni 1,9 bilióna. Na porovnanie, obchod s tovarmi a službami vynáša 9,1 bilióna, lenže ročne. To znamená, že špekulácie prinesú počas jediného dňa 20 % toho, čo ročne vytvorí globálny obchod! Martin Wolf patrí k ospevovateľom a znalcom globalizácie. Mocenské vzťahy medzi rozličnými globálnymi finančnými odvetviami definuje takto „nový finančný kapitalizmus reprezentuje triumf obchodu s hodnotami nad producentmi, ktorí na produkciu potrebujú dlhý čas“. Desať rokov potom, čo Medzinárodný menový fond a Spojené štáty pripísali vinu za ázijskú krízu nedostatočnej transparentnosti pri finančných akciách v ázijských štátoch, je heslom dňa celosvetového finančného obchodu ešte vždy „odhmlievanie“. Triky, úskoky a mutácie špekulatívneho kapitálu už dávnejšie predbehli národné a nadnárodné regulačné úrady. K tradičným úverom, akciám a bondom sa medzičasom pridali nové exotické finančné nástroje. Jedným z týchto exotov, ktoré vo finančnom sektore dokonca explodujú, sú deriváty. Deriváty sú vlastne finančným obchodom – kúpou alebo predajom – rizikových hodnôt. Neobchoduje sa však s hodnotami, ale s ich rizikami. V súčasnosti je možné obchodovať s akýmkoľvek typom predaja alebo obchodu rizika – či je to mier alebo ropa, internet či predpovede počasia. Paralelne so vznikom nových komplexných nástrojov prebehol aj vzostup tzv. hedgefondov a tzv. Private-equity fondov. Sú to najdynamickejší hráči v globálnom kasíne. Hedgefondy sú považované za hlavného vinníka ázijskej finančnej krízy. Ich počet činí viac ako 9 500. Tieto fondy investujú krátkodobo alebo dlhodobo do značného počtu vecí. Cieľ je maximálny profit pri čo možno najnižšom riziku. Private-equity podniky napádajú a oslabujú firmy, aby nad nimi získali kontrolu. Potom tieto firmy prestavajú a predajú so ziskom ďalej. Akumulácia rezerv ako obranná stratégia Neexistuje nijaký celosvetový finančný dozor, ktorý by ešte dokázal skrotiť víchricu globálnych financií. Preto niektoré ázijské štáty podnikli niekoľko krokov, aby sa ochránili pred zlodejskými globálnymi špekulantmi, ktorí už raz priviedli ich ekonomiky k pádu prostredníctvom pochybných panických predajov v júli a auguste 1997, keď odtiekli stovky miliárd dolárov. Niektoré krajiny zo združenia ASEAN sa spojili s Čínou, Južnou Kóreou a Japonskom do finančnej skupiny ASEAN Plus Three. Tento pakt umožňuje každému členovi nasadiť veľké kapitálové rezervy v prípade, že by na menu zaútočili špekulanti podobne ako v roku 1997. Ešte dôležitejšie je vytvárať masívne finančné rezervy, ktoré sa získavajú veľkými obchodnými prebytkami. Tento cieľ dosahujú štáty podhodnotením svojich mien. Nositeľ Nobelovej ceny Joseph Stieglitz tvrdí, že v rokoch 2001 až 2005 osem ázijských krajín – Japonsko, Čína, Južná Kórea, Singapur, Malajzia, Thajsko, Indonézia a Filipíny takmer zdvojnásobilo finančné rezervy z jedného bilióna na 2,3 bilióna. Vedie Čína s rezervami 900 miliárd, za ňou nasleduje Japonsko. To viedlo k paradoxnej situácii. V našom globálnom hospodárstve so silnými stagnačnými tendenciami udržiava v chode svetové hospodárstvo motor dvojičiek Čína a USA (Čína ako motor produkcie a USA ako motor konzumu). Udržiavať americkú ekonomiku v chode vyžaduje konštantné toky úverov z Číny a iných východoázijských štátov smerom do USA – aby bolo možné financovať konzumný hlad americkej strednej triedy. Súčasne tečie veľmi málo kapitálu z východnej Ázie do tých krajín, ktoré to potrebujú najviac – napríklad do Afriky. Jednoducho nie sú považované za dostatočne solventné. Úpadok Medzinárodného menového fondu Vytváranie masívnych rezerv v ázijských krajinách je priamy dôsledok trpkej skúsenosti s MMF. Ázijské vlády si dobre pamätajú, že kríza bola výsledkom kombinácie trojitého úderu. Najprv MMF spoločne s ministerstvom financií USA dotlačili ázijské štáty, aby liberalizovali svoje kapitálové kontá. Tým sa uľahčilo odtekanie zahraničného kapitálu, čo znehodnotilo národné meny. Následne MMF poskytol týmto štátom pôžičky vo výške niekoľkých miliárd dolárov, nie však na záchranu národných ekonomík, ale na záchranu zahraničných poskytovateľov pôžičiek. Tretí krok nasledoval, keď sa ekonomiky rozkolísali. MMF predpísal vládam politiku cyklického obmedzovania výdajov. Tým sa pád do recesie dokončil ešte rýchlejšie. „Nikdy viac“ ako znel slogan postihnutých vlád. Thajská vláda vyhlásila „finančnú nezávislosť“ od MMF potom, mu Thajsko v roku 2003 splatilo svoje dlhy s presvedčením, že už nikdy sa na fond neobráti. Indonézia vyhlásila, že do roku 2008 splatí celkové dlhy v MMF. Filipíny odmietli nové pôžičky. Malajzia sa postavila MMF na odpor už počas ázijskej krízy, keď na jej vrchole začal kontrolovať finančné toky. Debakel iróniou osudu postihol v roku 1997 výrazným spôsobom aj MMF. Táto arogantná organizácia zložená z okolo tisícky elitných ekonómov sa už nikdy nedostala z krízy dôveryhodnosti a legitimity, ktorá ju vtedy postihla. Kríza sa ešte zvýraznila v roku 2002 bankrotom vzorového žiaka MMF, Argentíny. Brazília a Argentína nasledovali v roku 2006 príklad Thajska a bezo zvyšku vyplatili svoje dlhy. Hugo Chávez vyhlásil vystúpenie Venezuely z MMF a Svetovej banky. To bolo druhá hlasitá facka MMF. MMF v podstate bojkotovali jeho najväčší dlžníci, čo spôsobilo, že upadol do hlbokej krízy. V posledných dvoch desaťročiach financoval svoje finančné operácie v prvom rade prostredníctvom splátok dlhov. Financovali ich teda najmä klienti z rozvojových krajín, a nie vlády zo severu, ktorých zástupcovia sedeli vo vedení. Keďže najväčší dlžníci odmietali vziať si ďalšie pôžičky, tok splátok sa zmenil na potôčik. Výsledok tohto vývoja: prognózy MMF týkajúce sa príjmov z úrokových splátok a splátok z omeškania sa zmenšili na polovicu – z 3,19 miliardy amerických dolárov v roku 2005 na 1,39 miliardy v roku 2006. Do roku 2009 by sa mali opätovne zmenšiť o polovicu, na 635 miliárd. Táto redukcia vedie k tomu, čo Ngaire Woods, expert fondu z univerzity v Oxforde nazval „veľkým pomliaždením rozpočtu“. Spomínaná séria udalostí viedla k tomu, že MMF má dnes sotva ešte nejaký vplyv na rozvojové krajiny. Preto úporne hľadá novú úlohu. Avšak strata moci a autority sa nedá ozrejmiť len odporom rozvojových krajín voči intervenciám MMF. Samotná Bushova administratíva prispela k erózii vytúženej dôležitej roly MMF v globálnom finančnom svete tým, že zablokovala právom veta opatrenie konzervatívnej americkej viceprezidentky MMF Anny Kruegerovej. Jej návrh predpokladal vytvorenie nového grémia pod kontrolou MMF tzv. Souvereign Debt Restructuring Mechanism (SDRM). Tento mechanizmus mal rozvojovým krajinám umožniť prerušenie splácania dlhov, kým sa nevyjednajú nové podmienky s poskytovateľmi pôžičiek. Mnohé rozvojové krajiny považovali SDRM za príliš slabý nástroj. Veto Washingtonu však ukázalo, že Bush a jeho ľudia nie sú ochotní tolerovať dokonca ani minimálnu kontrolu nad medzinárodnými operáciami amerických finančných inštitúcií. Thajsko: krajina, ktorá odmieta neoliberalizmus Dôsledky krízy nespôsobili len kolaps MMF, ale aj neoliberalizmu, ktorý bol dominantou ideológiou 90-tych rokov. Malajzia začala kontrolovať kapitálové roky a stabilizovala hospodárstvo. To viedlo k tomu, že Malajzia zvládla recesiu (1998 – 2002) lepšie ako iné postihnuté štáty. Najdôraznejšie však s neoliberalizmom skoncovalo Thajsko, ktoré tri roky s dôverou napĺňalo predpisy MMF. Boli to tri roky stagnácie. Keď sa k moci dostala vláda Thaksina Shinawatru, začala s anticyklickou, na dopyt orientovanou politikou v zmysle neokeynesianizmu, aby opätovne rozbehla hospodárstvo. Zmrazila dlhy vidieka, zaviedla štátne zdravotné poistenie a každej dedine dala k dispozícii jeden milión bahtov (miestna mena), aby sa z neho financoval nejaký projekt. Neoliberálni ekonómovia videli budúcnosť pochmúrne. Avšak thajské opatrenia skutočne pomohli hospodárstvu, ktoré opäť začalo rásť. Tento rast stimuloval prudký rast čínskeho hospodárstva. Rastúci thajský export sa odvtedy stal oporným bodom hospodárskeho rastu. Kríza v roku 1997, ktorá spôsobila, že milión Thajčanov padlo počas niekoľkých týždňov pod hranicu chudoby, poštvalo thajské obyvateľstvo proti neoliberálnej globalizácii. Dokonca aj vtedy, keď sa vláda znovu snažila o stimulovanie domáceho dopytu prostredníctvom vyplácania podpôr pre najchudobnejšie vrstvy obyvateľstva na vidieku i vo veľkých mestách, zostala verejná mienka proti voľnému obchodu. Ôsmeho januára 2006 sa pokúsilo niekoľkotisíc Thajčanov zaútočiť na jednu budovu v Chiang Mai, kde prebiehali rokovania o zmluve o voľnom obchode medzi USA a Thajskom (FTA). Následne boli rokovania pozastavené. To, že prezident Shinawatra túto zmluvu obhajoval, bolo jedným z dôvodov straty legitimity. V septembri roku 2006 definitívne padol. Hnev na neoliberálnu globalizáciu sprevádzal alternatívny ekonomický koncept, ktorý si získal uznanie. Získal aj podporu populárneho kráľa Bhumibola. Koncepcia sa nazýva subsistenčným hospodárstvom a predstavuje stratégiu orientovanú smerom dovnútra s ťažiskom na samozásobovanie a pevnejšie prepojenie domácich podnikov. Kritici tvrdia, že nová vláda, ktorú prezident Shinawatra zvrhol pomocou armády, využívala popularitu monarchu a samozásobovaciu ekonomiku, aby legitimovala svoju vládu. V každom prípade je globalizácia v súčasnosti v Thajsku nadávkou. Kórea: Nanútený neoliberalizmus Zatiaľ čo Thajsko opustilo neoliberalizmus a MMF, plnila juhokórejská vláda neoliberálne reformné predpisy do bodky. Pracovný trh sa radikálne reštrukturalizoval, oblasť obchodu a investícií liberalizovala. Podľa sociológa Chang Kyung Supa bolo „odbúravanie pracovných miest pre juhokórejské podniky najdôležitejšou záchranou. Aj v čase, keď už prešli najhoršie sekundy hrôzy, sa väčšina juhokórejských firiem naďalej orientovala na organizačnú a technologickú reštrukturalizáciu smerujúcu k minimalizácii pracovných miest. Takýmto spôsobom sa im podarilo opäť sa stať exportérmi v globálnej súťaži“. Južná Kórea sa považovala za klasickú aktívnu rozvojovú krajinu. V jednej zo správ charakterizoval americký obchodný zástupca Južnú Kóreu ako „jeden z celosvetovo najťažšie prístupných terénov“ pre americké firmy. Lenže pod manažmentom MMF sa táto krajina vybrala smerom k liberálnemu hospodárstvu, ktoré prekonalo aj Japonsko. Ako konštatoval Chang na konferencii v Bangkoku, juhokórejské finančné a priemyselné firmy sa „s desivou rýchlosťou“ odnárodnili. Viac ako 40 percent akcií najdôležitejších finančných a priemyselných konglomerátov a firiem je v súčasnosti v zahraničnom vlastníctve. V zahraničných rukách je 47 % Samsungu, viac ako 50 % oceliarského závodu Posco, 42 % Hyundai Motors a 35 % LG Electronics. Medzinárodný menový fond sa Južnou Kó-reou chváli ako „úspešným príbehom“. Juhokórejčania nenávidia MMF a poukazujú na enormné sociálne náklady takzvaného úspechu. Chudoba výrazne narástla. V roku 1996 boli chudobné 3 % obyvateľstva, v roku 2006 to bolo už 11,6 %. Gini index, ktorým sa meria sociálna nerovnosť, sa zvýšil z 0,27 na 0,34. V Južnej Kórei mizne solidarita; emigrácia, rozvody a rozbité rodiny pribúdajú alarmujúcim spôsobom. Závratne rastie počet samovrážd. „Dnes máme jednu veľkú nešťastnú spoločnosť, ktorá vníma obdobie pred krízou ako zlatý vek“, uzatvára Chang. Pri spätnom pohľade na ázijskú finančnú krízu z roku 1997 sa zdá pravdepodobné, že spôsobila pád MMF. Zapríčinila aj úpadok východoázijských rozvojových krajín, ako to uviedla ekonómka Jayati Ghoshová na konferencii v Bangkoku. Tieto štáty dokázali integrovať národné ekonomiky do svetového hospodárstva vďaka veľkej dávke agresivity a prezieravosti. Globálne ekonomické sily mali ich ekonomiky posilniť, namiesto toho ich však odtlačili na jej okraj. Napriek všetkému sú od roku 1997 všetky ekonomiky Juhovýchodnej Ázie poznačené jazvami a oslabené – napriek rozličným smerom, ktorými sa po kríze vybrali. Kríza bola bodom zvratu. Pred ňou boli tieto krajiny poprednými a nasledovaniahodnými príkladmi. Dvadsiate prvé storočie malo byť ich storočím, ale vyšmyklo sa im. Zlom sprevádzal zrod nového lídra, Číny. Oslabené ekonomiky juhovýchodných štátov odvtedy výrazne závisia od svojho gigantického suseda a jeho vplyv bude čoraz väčší. Článok vyšiel na www.ZNet.com Dvojstranu pripravil Peter Nedoroščík Medzinárodný menový fond (ang. International Monetary Fund, IMF) so sídlom vo Washingtone v USA. Založený bol na základe medzinárodnej dohody v máji v roku 1946 na konferencii v Bretton Woods ako súčasť snahy o opätovné vybudovanie svetového hospodárskeho systému. V súčasnosti má MMF 185 členov, ktorých hlasovacie právo závisí od ich kapitálového podielu: USA 17,08 %, Japonsko 6,13 %, Nemecko 5,99 %, Francúzsko a Veľká Británia 4,95 %, EÚ – 25 disponujú spolu 31,89 percentami. Základné ciele MMF sú: podpora medzinárodnej spolupráce v menovej politike, rozširovanie svetového obchodu, stabilizácia medzinárodných finančných trhov, poskytovanie úverov, kontrola peňažnej politiky, technická pomoc. Poskytovanie úverov a pomoci štátom MMF, ktoré sa dostali do hospodárskych problémov, podmieňuje tzv. štrukturálnymi programami – SAP, ktoré zvyčajne obsahujú nasledujúce opatrenia: krátenie štátnych výdavkov, znižovanie inflácie a zvyšovanie exportu, liberalizácia bankového sektora, privatizácia verejných služieb ako elektrické rozvody, telekomunikácie, sociálne poistenie, vodné diela a podobne. Walden Bello (nar. v roku 1945 v Manile) je profesor sociológie na filipínskej univerzite v Manile a jeden z najznámejších kritikov neoliberálneho modelu globalizácie. Je nositeľom alternatívnej Nobelovej ceny. Jeho koncepcia je populárna predovšetkým v južných krajinách. Základnou tézou je tvrdenie, že každá krajina musí mať možnosť realizovať svoje vlastné hodnoty a vlastnú politiku. Dodáva, že ak sa hovorí o globalizácii, nesmú sa zamlčiavať alternatívy. Oproti nej kladie deglobalizáciu, ktorú chápe ako obmedzenie politickej a ekonomickej moci štátov tzv. severu. Rozvojovým krajinám navrhuje, aby sa omnoho viac koncentrovali na vlastné lokálne trhy a obmedzili export. Jeho najznámejšia práca je: Deglobalization. Ideas For New World Economy (2002) Deglobalizácia. Idey pre novú svetovú ekonomiku. Bello v Rostocku Walden Bello sa stal v Európe mediálne známym vďaka svojmu vystúpeniu na demonštrácii v Rostocku v roku 2007, ktoré bolo namierené proti práve prebiehajúcemu summitu G8. Vystúpením údajne prispel k eskalácii násilia. Počas jeho prejavu sa odohrala zrážka medzi demonštrantami a políciou, pričom sa zranilo takmer tisíc ľudí, niekoľko z nich ťažko. Najviac sporov sa viedlo okolo vety: We have to bring the war right into this meeting - because without peace there can be no justice. (Musíme túto vojnu vniesť do tejto demonštrácie. Bez mieru nemôže existovať spravodlivosť.) Do nemčiny však bola preložená ako: Musíme túto vojnu vniesť do tejto demonštrácie. Mierovými prostriedkami nič nezískame. Tábor Bellových prívržencov sa odvoláva na to, že došlo k nepochopeniu na základe chybného prekladu. Uvedená veta sa totiž vzťahuje na vojnu v Iraku.