Čína preniká do Strednej Ázie

Čína si otvára ďalšie možnosti strategického prenikania do Strednej Ázie. Konštrukcia dvoch nových železničných tratí posilňuje jej pozície na šachovnici stredoázijskej politiky ako ekonomického i politického hráča. Čínska tlačová agentúra Sinhua oznámila, že Peking začne čoskoro so stavbou dvoch železničných tratí, ktoré spoja čínsku provinciu Sitiang s Kirgizskom, Uzbekistanom a Kazachstanom. Konštrukcia prvej sa spustí už čoskoro a bude stáť asi 860 miliónov dolárov. Do konca roka spojí mesto Korgas na čínsko-kazašskej hranici a čínsku železničnú sieť, pričom čoskoro sa začne rozširovať na západ. Po napojení na trať Sary – Ozek v Kazachstane sa z nej stane druhé železničné prepojenie medzi oboma krajinami. Doteraz jediná, 460 kilometrov dlhá trať medzi Urumki a priesmykom Alataw už nestačí rastúcemu objemu obchodu medzi oboma krajinami. Okrem toho sa začali prípravné práce na železnici prepájajúcej Čínu, Kirgizsko a Uzbekistan. Dokončená má byť v roku 2010. Tieto projekty sú ďalším z náznakov postupného prenikania Číny do centrálnej Ázie. Starí hráči Rozpad Sovietskeho zväzu zanechal v Strednej Ázii mocenské vákuum. Nástupnícke štáty nielenže nie sú silnými medzinárodnými hráčmi, ale sú aj vnútorne krehké. Tým sa vytvára priestor na pôsobenie vonkajších mocností, ktoré môžu regionálnu politiku prispôsobovať podľa svojich predstáv. Nerastné bohatstvo – ropa a zemný plyn – je zasa dostatočne veľkým lákadlom. Začiatkom 90. rokov sa zdalo, že najväčší vplyv postupne získajú Spojené štáty americké. Hoci geografická vzdialenosť a pomerná izolovanosť sťažovali angažovanie v regióne, do istej miery predsa len zapĺňali pozície, ktoré postupne opúšťala Moskva. Situácia sa zmenila na prelome tisícročí. Vláda prezidenta Putina dokázala (aj vďaka faktorom ako rast ceny energetických nerastných surovín) zastaviť mocenský prepad Ruska a zdalo sa, že hlavnými hráčmi vo „Veľkej hre“ o kontrolu nad Strednou Áziou v 21. storočí bude Rusko a USA. Oslabovanie amerického globálneho hegemónneho postavenia, geografická blízkosť a často lepšia znalosť pomerov pritom dávali viac tromfov do rúk Moskve. Nový hráč Lenže v poslednom čase sa začína vynárať na hracom stole regionálnej politiky čoraz viditeľnejšie iný hráč – Čína. Tejto krajine prináša posilnenie postavenia v Strednej Ázii niekoľko výhod. Po prvé, regionálny trh je vhodným odbytiskom pre lacný čínsky vývoz. Na druhej strane, bohaté energetické zdroje sú pre rýchlo rastúcu čínsku ekonomiku životne dôležitým pohonom – najmä vo svete, kde je ich množstvo čoraz menšie a ich cena trvalo stúpa. Rovnako dôležité sú aj politické kalkulácie. Zvýšenie vplyvu v regióne znamená, že ho USA (a potenciálne ani Rusko) nebudú môcť použiť ako nástupište na neutralizovanie rastúcej čínskej moci. Okrem toho bol región Sitiang pre Peking často problematický, prejavovali sa v ňom separatistické tendencie. Hoci je čínska vláda zatiaľ mimoriadne úspešná v asimilácii rozličných častí krajiny, toto riziko nemôže prehliadať. Práve stredoázijské krajiny môžu byť prameňom inšpirácie a podpory sitiangskeho separatizmu, preto politický vplyv v nich poslúži Pekingu ako užitočná prevencia. Karty rozdané Politické elity krajín centrálnej Ázie sa rady stavajú do pozície veľkých medzinárodných hráčov. V podstate si však uvedomujú vlastnú slabosť. Aj preto by bezpochyby privítali väčší počet hráčov na regionálnej šachovnici. S väčším počtom sa totiž hra zneprehľadňuje, ale súčasne sa vytvára viac možností vyvažovania mocenských záujmov, posilňovania vlastného postavenia. Vstupným vkladom do tejto hry je však mocenský potenciál. Zatiaľ čo európske krajiny spoločnú politiku voči Strednej Ázii ešte len hľadajú, karty v regionálnej hre sú už takmer rozdané. Autor je spolupracovník Slova