Alica a Frederik (6)
Na autách je námraza. Hoci cez deň sa oteplí a svieti slnko, ráno skrehnutí ľudia odomykajú autá pokryté srieňom. Naštartujú, aby sa zohrial motor a v šere šmátrajú pod predným sedadlom. Vytiahnu škrabku a nacvičenými pohybmi zoškrabú zo skiel vrstvu ľadu. Auto je obrastené krátkou bielou kožušinou ako parohy soba. Mäkkou studenou srsťou. Kým je kapota ešte studená, okná opäť rýchlo primŕzajú. Keď sa rozbehne, začne sa biely povlak trhať. Najprv na prednom skle, kde naň stúpa teplo z motora, pomaly aj na zadnom okne. Na bielej ploche vznikajú neostro ohraničené priesvitné fľaky, ktoré sa šíria, ako keď sa rozlieva voda. A predsa je dnešné ráno už jarné. Hana zabuchla dvere domu, auto zavrčalo ako psík a roztopašne rozsvietilo zadné svetlá. V studenom ráne pôsobí jeho roztopašnosť neprístojne. Ako dieťa, ktoré nahlas plače v kostole. Spod predného sedadla vzala rukami bez rukavíc plastovú škrabku a od predného skla na strane spolujazdca začala zo skiel oškrabávať námrazu. Na rukáve jej ostávali studené omrvinky. Po každom okne vedela, koľko jej ešte ostáva. Po zadnom skle na strane spolujazdca mala štvrtinu za sebou, keď očistila polovicu zadného okna, bola v polovici. Tešila sa na jar, keď z auta nebude treba oškrabávať srieň ako strihať vlnu huňatému zvieraťu. Vždy jej napadlo, že auto to musí bolieť, srieň pôsobil na sklách ako prirastený. Ako zakorenený. A predsa je dnes ráno vo vzduchu už niečo jarné. Vo vzduchu je viac svetla ako pred týždňom. Sadne si do auta a naštartuje. Keď stretla Frederika, bolo to, akoby sa na nej začal topiť sneh. Chvíľu sedí v naštartovanom aute. Z úložného priestoru pred sedadlom spolujazdca vyberie nožničky. Z toho úložného priestoru, ktorému sa po anglicky hovorí miesto na rukavice. Človek by v ňom mal mať odložené kožené rukavice s okrúhlymi otvormi na chrbtoch rúk, v ktorých by mal šoférovať. Šoférovať na kľukatých cestách s priepasťou na jednej strane a s horským masívom na druhej. Hane sa zdá, že má dosť zlú pamäť. Keď vidí film, už o niekoľko dní si nevie spomenúť, o čom bol. Nepamätá si mená postáv. Obdivuje, keď ľudia ešte po rokoch citujú z kníh a vedia si spomenúť na komplikované zápletky. Keď sedia v kaviarni a niečo pripomína dej niektorého románu. Upíjajú si z vína a cigaretový dym stúpa pod tienidlá lámp. Smejú sa a hovoria o tom, ako Peter nechal Janu tesne pred svadbou. A niekto povie, že je to presne ako v tom filme. Vo filme, ktorý videl kedysi vo filmovom klube. Aj tam to tak bolo, že hlavný hrdina Patric zmizol deň pred svadbou a celý film bol o pátraní po Patricovi, ktorého nakoniec, v poslednej scéne, nájdu utopeného na dne zátoky. Na pláži v prímorskom stredisku na Costa Brava. Nájdu ho práve vtedy, keď sa jeho bývalá snúbenica už zmierila s tým, že Patric ju celý čas podvádzal a odsťahoval sa do iného mesta. Až v poslednej scéne pochopí, že Patric to nemyslel zle. Na vrchu skaly, kam sa dalo dostať málo frekventovanou kľukatou cestou, si deň pred svadbou dohodol stretnutie s chlapíkom, ktorý ho vydieral. Predtým spolu telefonovali z telefónnej búdky v hotelovej hale hotela Miramar a Patric potom nastúpil do auta a z úložného priestoru pred sedadlom spolujazdca vytiahol pár čiernych rukavíc z tenkej kože a s okrúhlymi otvormi nad hánkami. Vypol si mobil, navliekol si rukavice, naštartoval a serpentínami stúpal na vrch skaly. Bola to tá časť dňa, keď je najteplejšie, ale slnko sa už trochu skláňa. Cesta bola prázdna. Na pravej strane bol vysoký skalnatý útes, na druhej strane priepasť a pod ňou more. Pláže, ktoré patria hotelom na morskom pobreží. Na vrchu skaly sa cesta vyrovná, prestane stúpať a kľukatiť sa a končí sa jedným z mnohých dôvtipne postavených dlhých tunelov. Tesne pred vstupom do tunela je na ľavej strane malé odpočívadlo s dreveným stolom, odpadkovým košom a železnou tabuľou so schematickým farebným nákresom pobrežia. More je nakreslené tmavomodro, ale farba sa z kovu šúpe, takže v nej ostávajú hrdzavé pruhy. Morský breh znázorňuje čierna čiara a farebne sú označené kúsky pláže a k nim priradené názvy hotelov, ktoré ich vlastnia. Miramar. La dolce vita. Hotel Gaudí. Hilton. Tu sa má Patric stretnúť so svojím vydieračom. Aby deň pred svadbou s Amáliou skončil svoju minulosť a od zajtra začal nový život. Kufor auta z požičovne áut, ktorá tiež patrí hotelu Miramar, má plný peňazí. Odtiaľto ho jeho vydierač zhodí z útesu do zátoky. Zátoka patrí k pláži hotela, ktorý sa práve rekonštruuje. Preto je pláž uzavretá. Aby sa na ňu turisti určite nedostali, je ohradená vysokým železným pletivom a tabuľami Kúpanie životu nebezpečné! Preto Patrica nikto nevidí a ani ho dlho nikto nenájde. Nikto presne nevie, ako sa auto dostalo naspäť do požičovne. Na tom sa v tej kaviarni zvlášť zabávajú. Ako to režisér nedomyslel. Rekonštrukcia hotela, to bol dobrý nápad. Inak by na preplnených severošpanielskych plážach nemohol niekto len tak pol roka ležať na dne plytkej zátoky. Ale s tou požičovňou to bola chyba. Auto predsa nemohol vrátiť Patricov vrah. Nemohlo ani ostať stáť na vrchu skaly, lebo by po Patricovi začali v mori pátrať hneď. Upíjajú si z vína a smejú sa na tej chybe. Ale aj tak sa ten film podobá príbehu Petra, ktorý sa teraz rozišiel s Janou. Tesne pred svadbou. Upíjajú si z vína a hovoria, že možno aj Petra nájdu o pol roka na dne Dunaja. Hana vždy obdivuje, ako si to presne pamätajú. Jej zostáva zo spomienok len nejasný pocit. Z celého filmu by si pamätala len tie rukavice. Horúčavu, aká musela byť v aute, keď Patric šoféroval kľukatou cestou na vrch skaly. Na to, aké musel mať pod kožou rukavíc spotené ruky, lebo okrúhle otvory v koži nemohli stačiť, aby sa ruky nepotili. Hana by si pamätala len to, ako nad asfaltom kľukatej cesty vibroval horúci vzduch. Spomenula by si na to vždy, keď by jej bolo teplo. Alebo keby niečo vyťahovala z úložného priestoru pred sedadlom spolujazdca, tak, ako teraz. Sama by nevedela prečo, ale napadol by jej ten film. Film, o ktorom by už dávno nevedela, ako sa volá a kto v ňom hral. Nepamätala by si hlavného hrdinu, ktorý sa volal Patric, ani zápletku s vydieraním, ani jeho snúbenicu, ktorá celý film predpokladala, že Patric sa presťahoval do cudzieho mesta a najala si súkromného detektíva, ktorý sa do nej zaľúbil. Jediné, čo Hane ostáva zo spomienok, je teplo a obrazy, ktoré po čase nevie priradiť k jednotlivým knihám a filmom, k ľudom, krajinám, mestám, k veku. Všetko, čo zažila, sa v nej mieša a preskupuje. A nič sa nestráca. Špecifická atmosféra rán. Ešte silnejšia, ak ide o pondelkové ráno. Autá sa sunú jedno za druhým. Auto je pre mnohých ľudí také veľmi doležité asi aj preto, že tak pevne, jednoznačne vymedzuje vlastný svet. Ako šupka na pomaranči mäkkú dužinu. Kapsula, ktorá ju chráni pred svetom. Ráno sa Hane nechce vstávať, odkladá vstávanie o niekoľko minút, nastavuje budík na štvrť, potom na pol siedmu. V celom meste tisíce ranných rituálov, chlad, keď človek vylezie spod periny, husia koža, keď stojí bosý na kachličkách kúpeľne, opuchnuté rozospaté oči, neska zaliata vlažnou vodou, aby sa dala rýchlejšie piť, aby sa nemuselo čakať, kým vychladne, kakao pre deti, mesto plné nesčíselných automatických pohybov, a potom sa nastúpi do auta, z domu sa prebehne do auta, človek stlačí tlačidlo na kľúči a rozsvietia sa svetlá a ozve sa cvaknutie a človek sa zosunie na sedadlo auta, kľúč do štartéra a ozve sa hudba, začne hrať tam, kde včera prestala a človek má ešte chvíľu pokoj, karoséria auta ho obklopí ako kapsula, ohraničený od sveta sa sunie po ulici, po jednej z nesčíselných ulíc na celom svete. Autá sa snažia nájsť najrýchlejšiu stratégiu, z pruhu do pruhu, stovky áut, v ktorých hrá hudba, každý pred prácou vo svojom svete počúva svoju hudbu, ale možno viacerí tú istú rádiostanicu, možno v mnohých autách naraz hrá tá istá skladba, keby ju bolo počuť, bola by to filmová hudba. Na križovatke autá, Hane sa zdá, že chodia rýchlejšie, a chodci, ktorí stoja na prechode, trvá strašne dlho, kým je zelená a ľudia sú nedočkaví, mrvia sa, vyzerajú na križovatku, pozerajú na hodinky. Niekedy sa stane, že električka nestihne prejsť a zastane uprostred križovatky, keď majú chodci zelenú, električka blokuje prechod, ľudia sa hnevajú, krútia hlavami, pobúrene sa na seba pozerajú, ale nič nemôžu urobiť, len čakať na ďalšiu zelenú. Všetci ľudia, ktorí idú ráno do práce, nesčíselné ranné rituály. Nesčíselné rána, v rôznych mestách, len pre Hanu je to jedno z prvých rán. Na jednej strane je všetko ako obyčajne, lebo až tak nezáleží na tom, kde je a s kým je. Samu seba si nosí so sebou a rovnako vstáva, umýva si zuby, oblieka sa, je hladná a pije kávu. Na jednej strane si človek predstavuje zmenu, aké bude všetko iné, ale sám sa z vlastnej kože nevyzlečie, z vlastného auta, v ktorom stále hrá to isté cédečko, len kulisy sa zmenili, ide ráno inou ulicou, vstáva z inej postele. Na druhej strane je všetko na nevydržanie cudzie, aj posteľ, v ktorej spí. (Pokračovanie v nasledujúcom čísle)
