Nakŕmiť svet
Organizácia spojených národov vydala poplašný signál – nemá už dosť peňazí na to, aby mohla kúpiť potraviny pre milióny ľudí závislých od jej pomoci. Problémom je dramatický rast cien potravín. Svetový potravinový program OSN potrebuje nájsť pol miliardy dolárov, aby dokázal nasýtiť 73 miliónov ľudí v 78 krajinách závislých od jeho pomoci. Je to len 10 percent z celkového množstva ľudí trpiacich podvýživou, takže celkový rozsah globálneho problému spôsobeného rastom cien potravín je podstatne väčší. Nedostatok potravín postihuje najmä mestské oblasti, kde si obyvatelia nemôžu dovoliť kúpiť pridrahé potraviny. Nepokoje už vypukli v Maroku, Jemene, Mexiku, Guinei, Mauretánii, Senegale či Uzbekistane. Niektoré krajiny musia pristupovať k drastickým riešeniam – Pakistan po 20-ich rokoch opäť zaviedol prídelový systém, Rusko zmrazilo ceny základných potravín na šesť mesiacov, to isté plánuje Thajsko. India zrušila plánovaný export ryže a indonézska vláda musela po protestoch v celej krajine zvýšiť prídely pre najchudobnejších. Problém vyvolal synergický efekt niekoľkých faktorov. Prvým z nich je nárast pestovania biopalív, čím sa znížila výmera poľnohospodárskej pôdy a produkcia potravín. Tento rok strávia biopalivá napríklad tretinu americkej produkcie kukurice. Podobný efekt mal aj zvýšený globálny dopyt po mäsových výrobkoch, kvôli ktorému boli potraviny nahradené krmovinami. Rozhodujúcu úlohu zohrali nároky rastúcej strednej triedy v Indii a Číne (ale aj iných krajinách), ktorá sa v neudržateľných vzorcoch spotreby pripojila k svojim náprotivkom v „rozvinutom svete“. Situáciu ešte zhoršili následky klimatických zmien. Rekordné záplavy v západnej Afrike, dlhé sucho v Austrálii či neobyčajne kruté snehové búrky v Číne znížili produkciu a posunuli ceny ešte väčšmi nahor. Tento faktor zatiaľ zohráva relatívne menej významnú úlohu, zlou správou však je, že bude silnieť. Korunou všetkého je fakt, že presne tie isté faktory zmenšili schopnosť rozvinutých krajín pomáhať. Postupná liberalizácia poľnohospodárstva, odstraňovanie subvencií a garantovaných nákupov v USA a Európe tiež zmenšili kedysi hojné zásoby v skladiskách. Tie síce mali na jednej strane negatívny vplyv na poľnohospodársku produkciu v rozvojových krajinách – keď boli subvencované potraviny predávané v zahraničí za nízke ceny a z trhu vytláčali domácich producentov v treťom svete. Na strane druhej však zmizla zásoba, z ktorej bola poskytovaná potravinová pomoc. Rastúce ceny pohonných hmôt tiež zvýšili cenu dopravy do núdzových regiónov. Ceny potravín, ktoré do roku 2005 počas troch desaťročí klesli takmer o tri štvrtinu, sa odvtedy opäť vyšplhali o 75 percent, pričom najväčší nárast pripadal na minulý rok. Ceny pšenice sa zdvojnásobili, kukurica a sója sú na rekordných úrovniach. Predpokladá sa, že trend bude pokračovať aj v tomto roku. A hoci vyššie ceny potravín spôsobia zvýšenie produkcie (napríklad vďaka obhospodarovaniu doteraz nerentabilnej pôdy), z environmentálneho hľadiska má táto možnosť rastu svoje limity. Na vývoji môžu bezprostredne získať farmári v EÚ, USA a iných rozvinutých krajinách. Vďaka vyšším cenám ich bude menej „bolieť“ odstraňovanie štátnych subvencií. Veľké zisky môže očakávať aj agrobiznis, ktorý kontroluje veľkú časť produkcie v rozvojovom, ale aj rozvinutom svete. Pre drobných farmárov v rozvojových krajinách bude situácia o niečo komplikovanejšia – ak vyrábajú len pre vlastnú potrebu, prípadne úzky miestny trh, ich situácia sa v dôsledku týchto pohybov podstatne nezmení. Ak ale pestujú plodiny určené na vývoz, z ich predaja môžu získať viac peňazí. Ak však nebudú mať dosť pôdy na pestovanie potravín pre vlastnú spotrebu, peniaze budú musieť minúť na ich kúpu. Autor je spolupracovník týždenníka Slovo
