Tyrania väčšiny

Počas minulého roka vraj došlo k výraznému poklesu slobody a nastúpila tyrania väčšiny. Tvrdí to výročná správa o Slovensku, ktorú vypracoval jeden z mnohých nezávislých inštitútov. Tyrania sa údajne prejavuje najmä v parlamente. Každý, kto sledoval parlament v minulom období, vie, že kým si to vtedajšia koalícia mohla dovoliť, opozíciu ignorovala – najviac pri najdôležitejších zákonoch, ako napríklad pri dôchodkovej reforme. Lenže o tyranii väčšiny vtedy nepadla ani zmienka. Prečo teda ten istý stav dostáva teraz iný prívlastok? Možnú odpoveď naznačil sám premiér. Urobil to nahnevane, prchko a zle – jedným slovom absolútne neefektívne. Spochybnil nezávislosť konkrétnych analytikov, ktorí hneď chladne odpovedali, že sú neštátni a nepolitickí. Namiesto toho mal poukázať na to, že všetky ekonomické a politické inštitúty na Slovensku, ktoré o sebe vyhlasujú, že sú nezávislé, majú rovnaký názor, a síce, že minulá vláda robila zákony dobré a súčasná ich robí zlé. Prečo? Dobré zákony sa podľa tejto skupiny ľudí tvoria pre všetkých a zlé len pre niektorých, presnejšie pre väčšinu. Z toho vyplýva zaujímavý (ne)logický záver. Neexistujú zákony, ktoré by boli zlé len tým, že zvýhodňujú menšinu. Ak to rozmeníme na drobné, vznikajú paradoxy. Viac moci a výhod pre zamestnávateľa automaticky prináša lepšie postavenie zamestnanca, aj keď ho zároveň oberá o moc a výhody. Že sa to zdá byť nezlučiteľné? Nie celkom. Za predpokladu, že spoločnosť tvorí jeden celok – takpovediac ťahá za jeden povraz – to možné je. Problém s logikou nastáva, ak argumentáciu otočíme. Podľa týchto ľudí totiž už neplatí, že viac práv a moci pre zamestnanca prinesie prospech pre zamestnávateľa. A mohlo by. Príručky pracovnej psychológie v tom síce nie sú jednotné, ale mnohé tvrdia, že spokojný zamestnanec s istotou a rozsiahlymi právami pracuje viac a efektívnejšie. Lenže tu už nezávislí experti namiesto jedného povrazu vidia slučku sťahujúcu sa okolo krku tých úspešnejších. Viac výhod pre zamestnanca je jasnou tyraniou väčšiny a trestaním tých šikovných. Toto porovnanie platí pre akúkoľvek oblasť. Či je to dôchodkové sporenie, zdravotnícka starostlivosť, politické dianie, alebo finančné inštitúcie. V prípade zvýhodňovania menšiny spoločnosť sleduje jeden cieľ, v tom opačnom sa zrazu objavuje sociálny konflikt. A logika nepustí: buď tu existujú rôzne záujmové skupiny, alebo jednoliata totalita. Práve na tento rozpor sa premiér mohol a mal opýtať. Problém nezávislosti inštitútov s rovnakým názorom a konkrétnych mien je druhoradý. To podstatné je pokrivkávajúca logika, ktorú používajú. Spomínaným analytikom by sa asi odpovedalo ťažko. Aj napriek tomu, že mnohí z nich v médiách vystupujú aj trikrát denne.