Opakovanie Mníchova na Balkáne
Politická a ideologická farba rozhodujúcej časti informačného aparátu sa v roku 1999 prejavila rovnako ako dnes – prebratím oficiálnej ideologickej línie zdôvodňujúcej politiku USA na Balkáne. Pred ôsmimi rokmi „naše“ médiá, „mimovládky“ a iné štruktúry v snahe zdôvodniť bombardovanie Juhoslávie vojskami NATO vykresľovali Srbov ako „balkánskych mäsiarov“. Dnes zdôvodňujú anexiu časti územia Srbska poukazovaním na tieto údajné zločiny Srbov voči Albáncom. Opakovanie analogického procesu, aký sa nám samotným stal v roku 1938, sa vysvetľuje tým, že v tomto prípade sa proces „mníchovského typu“ realizuje v záujme šľachetných cieľov. Logika tohto algoritmu je absurdná, pretože keby to bolo naozaj tak, Američania by museli bombardovať a anektovať územia napríklad Turecka, ktoré sa správa voči Kurdom hrozným spôsobom. Preto prvá otázka, ktorú si v konfrontácii s týmto ideologickým zdôvodňovaním musí racionálny človek položiť je, či sa proces anexie územia malého štátu niekoľkými veľmocami tentoraz realizuje z humánnych pohnútok, alebo či ide ako obvykle o realizáciu geopolitickej doktríny rozbitia štátu. Samozrejme, s príslušnými zámienkami, Opakovanie analogického procesu po 70-ich rokoch. Podstatou balkánskej krízy je, že západné štáty na čele s USA podporujú rozdelenie Srbska podporou albánskej „piatej kolóny“ spôsobom, ktorý presne kopíruje – a v niektorých aspektoch dokonca prekračuje – rámec Mníchovskej dohody z roku 1938. Druhý aspekt problému je, že v očividnom rozpore s Chartou OSN. Ozaj, všimli ste si mlčanie médií o výročí Mníchova? Paralely medzi týmito procesmi sú zjavné. V roku 1938 rozhodli západné mocnosti – Nemecko, Taliansko, Francúzsko a Veľká Británia – o odobratí území ČSR v prospech Nemecka. Procesu predchádzala takmer teroristická činnosť nemeckej menšiny v Čechách. Štyri krajiny rozhodli o rozbití Československa bez našej účasti a ČSR sa pod hrozbou vojenského tlaku musela podrobiť. Dnes chcú západné mocnosti analogickým spôsobom rozhodnúť o osude Srbska. Tento proces sa nedá chápať oddelene od politiky, ktorú Západ voči Juhoslávií realizoval vyše dvadsať rokov. Na začiatku 80-tych rokov, po smrti Josipa Broza Tita, sformuloval Západ svoju stratégiu voči Juhoslávii takto: ideologický, ekonomický tlak a najmä podpora národnostných rozporov. Cieľom bolo rozbitie Juhoslávie. Prečo? Jej rozbitie, podobne ako rozbitie Československa, sprevádzalo každú veľkú geopolitickú zmenu, ktorá prišla zo Západu. Bolo súčasťou geopolitického ovládnutia strednej Európy Nemeckom na začiatku druhej svetovej vojny, i súčasťou rozdelenia sveta po roku 1989. Aký výsledok táto doktrína priniesla, vieme. Čo nedokázali uskutočniť etnické konflikty, „dorazili“ bombardéry NATO. Západ po skončení občianskej vojny celkom otvorene podporoval teroristov z UCK. Nemecko i USA im dodávali zbrane, Američania dokonca poslali aj „dobrovoľníkov“, ktorí bojovali proti srbským jednotkám. Propagandistická metóda použitá na zdôvodnenie agresie proti JZR sa potom zakladala na totálnom zamlčaní zločinov páchaných UCK a neúmerným zveličením násilia druhej strany. Práve toto bolo úlohou piatej kolóny, ako v roku 1938, tak v roku. 1999. Táto zámienka potom poslúžila na zdôvodnenie zásahu NATO. Výsledkom nebola vojenská porážka JZR – pretože z vojenského hľadiska by sa dalo hovoriť o prehre NATO – ale zdecimovanie juhoslovanskej ekonomiky, územné ústupky (strata Kosova) a následná zmena režimu v Juhoslávii ako výsledok davovej psychózy i geopolitickej nutnosti. Juhoslávia sa rozpadla a pod týmto názvom prestala existovať. Podobnosti a odlišnosti rokov 1938 a 2008 Rovnako ako v roku 1938 niekoľko západných mocností – z veľkej časti tie isté - požaduje rozbitie štátu bez toho, aby to zodpovedalo medzinárodnému právu. Analogicky sa na to použila metóda piatej kolóny – podpora teroristov a zneužitie konfliktu na presadenie politického zámeru pod dojmom ideologických manipulácií. Vtedy aj dnes na to neexistuje žiadne oprávnenie (a vzhľadom na Chartu OSN v ešte menej) – existencia národnostnej menšiny, ktorá na istom území štátu tvorí väčšinu, ju neoprávňuje toto územie od štátu odtrhnúť. Rovnako ako v roku 1938 to nie je náhoda, ale výsledok vopred sformulovanej geopolitickej doktríny. Na rozdiel od roku 1938, tieto štáty už vojensky okupujú územie cudzieho štátu, a tým priamo chránia separatistov. Nejde o to, či Srbsko umožní odtrhnutie Kosova pod hrozbou útoku zvonka, ale či bude riskovať vojnu s americkými vojskami okupujúcimi časť jeho územia. Podstatný rozdiel spočíva hlavne v tom, že ČSR – i keď bola do tejto pozície donútená – de iure uznala západné mocnosti ako arbitrov a zaviazala sa podriadiť sa ich rozhodnutiu. Z formálneho hľadiska teda malo rozhodnutie punc „legálnosti“. Napriek tomu bola po vojne táto „dohoda“ vyhlásená za nulitnú. V prípade Srbska neexistuje žiadny, ani formálny dôvod, aby mocnosti rozhodovali o jeho území. No a napokon pred druhou svetovou vojnou neexistoval medzinárodný právny systém ustanovený OSN, ktorý vyložene zakazuje takéto praktiky. Rozdiel tkvie aj v tom, že henleinovci pri všetkej zvrhlosti nepožadovali odtrhnutie či „nezávislosť“ územia, z ktorého predtým, či už pod ochranou nemeckých vojsk, či bez nej, vyhnali pôvodné obyvateľstvo. Prefarbená UCK chce odtrhnúť územie, z ktorého väčšinu Srbov práve vyhnala, alebo vyvraždila. Podstatný rozdiel s rokom 1938 spočíva aj v tom, že henleinovci boli evidentným nástrojom Nemecka aj bez toho, aby ich Nemecko chránilo pri vykonávaní politickej moci na území okupovanom Nemeckom. Naozaj sa všetko skončilo? Dá sa to ťažko predpokladať. Mníchovom 1938 sa takisto nič neskončilo, ale začalo. Hoci možno predpokladať, že Srbi nepodniknú – aspoň nie dnešná srbská vláda – priamy vojenský útok na Kosovo, nemožno zabúdať ani na to, že v Kosove žije stále niekoľko desiatok tisíc Srbov. Premiér Koštunica vo svojom prejave poukázal práve na to, že v Kosove srbských obyvateľov stále vyvražďujú. Očakávať, že v tichosti zomrú len preto, aby bol pokoj, je trošku naivné a hlúpe. Musíme počítať aj s 350 tisíckami vyhnaných srbských obyvateľov z Kosova. Na druhej strane existuje Republika srbská v Bosne a Hercegovine – územie oficiálne uznané a obývané Srbmi. Ak sú Srbi obeťami uplatňovaného princípu hraníc vymedzených na etnickom princípe, je ich morálnym právom uplatňovať ho vo svoj prospech. Zdôvodnenie tohto práva môžu opierať o prinajmenšom také dobré argumenty, ako teroristi z UCK: etnické čistky voči Srbom hraničiace s genocídou v Chorvátsku a ich vyhnanie z Republiky Srbská krajina (RSK). Iba Chorvátska vláda, a to mimo RSK, vyhnala z miest 251-tisíc Srbov, ktorí sa uchýlili do Juhoslávie a Srbskej krajiny, a okrem toho neznámy počet tých, ktorí emigrovali mimo územia bývalej Juhoslávie. Počet vyhnaných Srbov v Chorvátsku v roku 1995 dosiahol 80 percent. Uvedené údaje obsahuje správa vtedajšieho generálneho tajomníka OSN Butrusa Butrusa Ghálího. Ak by západné štáty uvažovali analogicky, museli by bombardovať (a následne anektovať) územie Chorvátska už v roku 1995. Aké sú naše možnosti prežiť prípadné turbulencie? Keby sa v tejto situácií naši súčasní spojenci (mali by sme si uvedomiť, že bezpečnostné riziko pre nás predstavujú len naši spojenci – historicky nás okupovali vždy iba oni) rozhodli, že napríklad vymenia vládu, nemôžeme to inak, ako pri stole v krčme, ani povedať. Nemáme možnosť sa politicky integrovať a brániť svoje základné záujmy – nie sú na to vytvorené štruktúry. Tie by, samozrejme v prípade intervencie boli materiálne zlikvidované, ale ľudia by zostali a mohli by ich prispôsobiť situácii. Ak by nedajbože došlo k vojenskému zásahu, nemáme možnosť sa brániť. Akékoľvek štruktúry nevyhnutné na plnenie základných politických funkcií by bolo v prípade „turbulencií“ potrebné vytvárať od nuly a vo veľmi nevýhodných podmienkach. Čo s týmto stavom urobíme? Autor je študent politológie Podobnosť vôbec nie náhodná. (Semper idem: Úryvok z knihy bývalého ministra zahraničných vecí Bohuša Chňoupka Dýka v chrbte) Keby by sa slovenskému a českému čitateľovi zdalo, že zaznamenané udalosti pripomínajú, aj keď len vzdialene, tragiku Mníchova, nemýli sa. S mäkkým podbruškom Európy ide o podobnosť vôbec nie náhodnú. Scenár aj réžia so všetkými odskúšanými trikmi mocenskej politiky je rovnaká, len herecké obsadenie od titulných rol po komparz generačne inovované, tak aký rozdiel? Podobné zverstvá krvilačných Čechov spôsobené mierumilovným sudetským Nemcom predvádzajú aj tu Srbskí zločinci, vrahovia a násilníci úbohým nevinným Albáncom. Zaznievajú tu názory Adolfa Hitlera na prepady štátov bez vyhlásenia vojny vypísané poradcami nie príliš charakternému Billovi Clintonovi akoby priamo z bestselleru Mein Kampf; nechýbajú vyhrážky Josepha Goebbelsa prefíkanému Edvardovi Benešovi, totožné s vulgárnymi urážkami a potokmi lží o zločinnom teroristovi, príčine príčin všetkého, podliakovi Slobodanovi Miloševičovi; na scéne vystupuje lady War, pani vojna Madelaine Albrightová, hlásajúca po svete podobné nezmysly ako kedysi Joachim Ribbentrop; v poriadku sú aj alternáti Tony Blair a Robin Cook, šťastne mávajúci návrhmi pre Rambouillet ako kedysi sir Arthur Neville Chamberlain a nemávajúci sir Robert Anthony Eden po Mníchove; nadutosť Benita Mussoliniho bravúrne hrá kancelár Gerhardt Schröder; poletuje tu aj neskúsený Richard Hollbrook od Ibrahima Rugova k Hashimu Thaqimu, podobne, ako sa počas svojej misie premával po Česku lord Walter Runciman od Konráda Henleina ku Karlovi Hermannovi Frankovi. A Organizácia spojených národov – podobne ako vtedy Goebbelsom jedovato obvinená Spoločnosť národov – živá mŕtvola – kokce vrcholne hlúpe ospravedlnenia. Ako z Ríše dodaný Sudetonemecký dobrovoľnícky zbor, Sd SdKF, vraždiaci hliadky Stráže obrany štátu, aj v Kosove si počína rovnako udatne pri honbách na Srbov a strieľaní na ich políciu zo zálohy ono bizarné zoskupenie s ideologickým spektrom od Hodžových stúpencov exstalinistov cez fašistov po islamských radikálov pod názvom Kosovská oslobodzovacia armáda, OVK, dodaných priamo z Albánska. A takisto ako zo Sudet bežali desaťtisíce zúfalých rodín, ktoré vyhnali hitlerovci, aj tu bežia rovnaké zástupy Srbov pred zvoľou rozbesnených skipetárov. Teda, ako hovorím, ak sa čitateľovi vidí, že opísané udalosti mu pripomínajú našu jeseň tragického roku Mníchova, uisťujem, že ide o podobnosť vôbec nie náhodnú. Veď réžia podobných akčných hororov býva, koniec koncov, vždy na jedno kopyto. Semper idem, čo dejiny dejinami sú. Načo si teda lámať hlavu s novými. Stačí zalistovať v archívoch. A či nemám pravdu?
