Au, vlasť moja po druhý raz
Nedávno som si takto povzdychla v stĺpčeku (Slovo č. 6). Vzápätí prišiel do redakcie žlčou ofŕkaný list od človeka, ktorý mi odkázal, že nedokážem pochopiť vlastenectvo, pretože vlasť je pre mňa otlak. Jeho reakcia síce svedčí o tom, že článok zrejme nedočítal až do konca, ale v istom zmysle má pravdu. Áno, moja vlasť ma bolí, ale nie preto, že by som ju vnímala ako otlak, ale preto, že sa mi stráca priamo pred očami. Jozef Lenhart z Ministerstva kultúry, s ktorým prinášame rozhovor, mi povedal, že hlavné mesto je obrazom stavu celej krajiny. Rozumiem tomu. Pohľad na vybúrané Podhradie ma bolí, odkedy som ho ako dieťa začala vnímať. Veľmi živo sa pamätám, ako ma vždy zraňovali jedovaté poznámky naturalizovaných Bratislavčanov o tom, že mesto, ktoré Matej Bel nazval „najkrajšou perlou Horného Uhorska“ je špinavá veľká dedina, v ktorej okrem hradu a smradu nie je nič. Mimochodom, aj ten hrad bol voľakedy tŕňom v oku mnohých, ktorí v ňom videli symbol „cudzieho“ panstva a na jeho mieste si predstavovali byty či univerzitu. Hrad prežil vďaka Jankovi Alexymu a Alfredovi Pifflovi, ktorý si vo svojom denníku vzdychol, že Slováci si musia vybudovať vzťah k pamiatkam. Čas ukazuje, že sme tento dobre mienený imperatív nepochopili. Rúcanie Bratislavy – ale aj iných našich miest a dedín – sa nazývalo urbanistickým pokrokom. Panorámu, ktorá kedysi umelcov z celej Európy lákala usadiť sa či ustavične sa vracať k výbežkom Karpát nad Dunajom, pochováva jedna „tower“ za druhou, a tiež sa to nazýva urbanistický pokrok. Pamiatky miznú ako huby v košíkoch hubárov. Botanická záhrada sa onedlho rozparceluje na stavebné pozemky; azda na nej vyrastie dáky nový „park“. Zo zvyškov viech sa stali „puby“. Nazýva sa to premena hlavného mesta na modernú európsku metropolu. Z Dómu sa vyhadzuje stará dlažba, historický organ, dobreže nie aj tabuľa pripomínajúca uvedenie Beethovenovej Missy Solemnis vo svetovej premiére. To sa nazýva modernizácia cirkvi. Zmizla láska k mestu, ktoré bolo slovami historika umenia Jána Bakoša pre slovenskú modernu malým slovenským Parížom. A za ním, z výšky mrakodrapov, ponúka sa nám pohľad na krajinu, ktorej chýba presne to isté. Jeden salaš na strednom Slovensku je napríklad natretý na fialovo a volá sa hrdo: „eurosalaš“. Pri návšteve nádhernej Španej Doliny mi vôňu dreveníc pokazil pach betónu, z ktorého si nový majiteľ stavia „z chyže pod horama hotel Panorama“. Obyvateľom Vlkolínca zasa prekáža, že ich jedinečná dedina je zapísaná na zozname pamiatok UNESCO. Brzdí to vraj pokrok... Pamiatky miest sa na Slovensku likvidovali v potrebe „stvoriť“ „slovenské“ mestá. Preto mizli židovské štvrte, paláce, cintoríny s menami v inom než slovenskom pravopise. Dediny zasa mizli v ošiali odstrániť ich ako symbol utláčaného slovenského ľudu. Nedávno komusi prekážalo, že najnovší bratislavský most sa volá po „továrni z obdobia monarchie“. Ešteže zostalo aspoň meno. Po starých továrňach o chvíľu nebude ani stopy. Usilujeme sa písať národné dejiny izolované od vývoja v strednej Európe. Vlastenectvo však nie je odmietanie cudzieho vplyvu, tak ako kozmopolitizmus nie je zavrhovanie domácich koreňov. Národné dejiny nie sú izolovaný horský potôčik. Obávam sa, že kým to pochopíme, neostane na Slovensku jediný dôvod, prečo naň byť pyšní. Spisovateľ Kálmán Mikszáth pochádzajúci zo Slovenska napísal, že hovoriť po slovensky je taký dobrý pocit, ako keď človek chodí včasráno bosý po zarosenej tráve. Cítila som sa tak vždy, keď som sa z mojej milovanej Bratislavy vydávala na potulky po mojej milovanej krajine. Dnes mám pri tom skôr pocit kráčania po roztrieštenom skle.
