Ruská demokracia

Voľby prezidenta neboli úplne slobodné a spravodlivé, aj keď sa víťazom stal ten, koho si želala jasná väčšina. Zhodli sa na tom administratívy mnohých západných krajín, aj pozorovateľské misie organizácií monitorujúcich demokratické mechanizmy na celom svete. Ozvali sa aj hlasy, ktoré tvrdia, že Rusko sa vzďaľuje od demokratických princípov, čoho potvrdením mal byť aj priebeh prezidentských volieb. Vinník, ktorý túto krajinu zle nasmeroval, sa volá Vladimír Putin. Lenže... Medzinárodní pozorovatelia a ministri zahraničných vecí môžu tisíckrát vyhlásiť, že „demokratický potenciál“ Ruska zostal nevyužitý, skutočnosť zostane rovnaká – nič také v tejto krajine neexistovalo. Odvolávať sa pritom na Jeľcinovu éru je smiešne. V tom čase totiž Rusko pripomínalo zo všetkého najviac Nemecko pred nástupom Bismarcka. Krajinu rozdrobenú na desiatky kniežatstiev, v ktorých despoticky vládli gubernátori. Z tohto stavu mal okrem nich najväčší zisk Západ a najviac naň doplácal obyčajný Rus. Putin sa vybral Bismarckovou cestou – inú možnosť asi ani nemal – a zastavil výpredaj Ruska. Urobil to tak, že na to dopláca Západ a profituje z toho obyčajný Rus. Zrejme odtiaľ pramení nutkavá potreba západných analytikov hovoriť o Putinovom autoritárstve napriek tomu, že tento prezident priblížil Rusko k demokracii asi najväčšmi v histórii. Samozrejme, ak prijmeme predpoklad, že nevyhnutnou podstatou demokracie je suverenita. To je však jedna z mála vecí, na ktorých sa zhodujú asi všetky politologické príručky. Otázka, či Dmitrij Medvedev posilní formálne demokratické pravidlá, je zbytočná. Neposunie. Znamenalo by to totiž ani nie tak vytvorenie domácej občianskej spoločnosti ako posilnenie zahraničného vplyvu. To, čo sa tvári ako občianska spoločnosť v tejto krajine, je a bolo doslova a do písmena americkým produktom na objednávku. USA ju nielenže založili, ale dodnes ju vedú a financujú. Posilniť formálnu demokraciu by znamenalo zmenšovať suverenitu. Vyčítať Rusom, že tento postoj nemusí byť nevyhnutne pravdivý, je zbytočné. Najmä ak sa súčasne chystá výstavba amerických vojenských zariadení v Poľsku a Česku, ktoré Rusko evidentne vojensky ohrozujú. Ak k tomu pripočítame, že večne rozdrobená EÚ najusilovnejšie hľadá jednotu a rázny spoločný postup najmä vtedy, keď sa hovorí o ruskej rope a plyne, niet sa čomu čudovať. Rusko sa cíti ohrozené. Zásah policajtov proti demonštrantom, ktorí protestovali proti priebehu prezidentských volieb je trápny pre každého, kto pokladá demokraciu za hodnotu. No najtrápnejšia aj tak zostáva kritika Západu, ktorý je jediným vinníkom javu, že Rusko vidí ako protiklad toho, čo my vnímame ako navzájom súvisiace – suverenitu a demokraciu.