Zablúdené jabĺčko

(úryvok) O otcovej mame toho veľa neviem. Ale stopy po nej v mojej pamäti sú svojsky výrazné. Musela som byť ešte veľmi malá, keď ma po úzkej verande vyprevádzala k bráne rozložitého domu kúsok od stanice, na ulici s jedinou gaštanovou alejou v našom meste. Malá som bola aj krátko potom, keď ktosi prišiel zabúchať na naše okno so správou, že babka umrela. Vari jediný deň s ňou, z ktorého mi v pamäti zostala jej skôr cítená ako videná podoba, si pamätám ako trochu vlhký a trochu slnečný. Taký som ho cítila a cítim dodnes, aj keď v skutočnosti bol možno celkom iný. Ale práve tak ho do mojich zmyslov zapísala babka. Veľká a telnatá (možno preto, že ja som bola malá a drobná), aká sa mi pripomína na jednej z dvoch fotografií, čo mi po nej zostali, rozrážala vzduch okolo seba nedefinovateľným sladkastým pachom, ktorého som sa trochu bála. Až keď mi ním raz, už ako dospelej, slabučko zavanulo aj od otca, vysvetlila mi mama, že som sa bála právom. Bol to závan cukrovky. Ale v ten deň, keď som s babkou išla na dvor (a potom možno na ulicu a domov), ma to nezaujímalo. Vlastne ma nezaujímala ani babka. Upínala som sa len k túžbe byť už konečne preč. Veranda zaprataná veľkými na krémovo natretými skriňami a čímsi, neviem presne čím, červená, sa mi totiž napriek tým farbám zdala ponurá. Ako celý dom, kde babka žila s rodinou otcovej sestry, tety Anny, a kde som sa ja odjakživa trochu bála. Čoho presne, neviem. Zato viem, že jediné, čo ma tam priťahovalo a čo som pokladala za živé a blízke, bol veľký klavír. Fascinoval ma, aj keď v tom čase na jeho klávesy okrem mňa a možno sesternice, ktorú na ňom nútili hrať, celé roky nikto ani nebrnkol, a tóny, ktoré som na ňom po veľkom drankaní občas smela vylúdiť ja, boli určite príšerné. Stál pri jedinom, do dvora vedúcom malom okne inak veľkej izby, v ktorej sa takmer strácal, a jediným blízkym pre mňa zostal, aj keď sa s tetinou rodinou presťahoval do tesného panelákového bytu v hlavnom meste. Načo tam zadúšal beztak tesnú obývačku, neviem. Nikoho z rodiny, ani sesternicu, kvôli ktorej ho vraj kúpili, som na ňom jakživ nepočula hrať. Ale vtedy, keď som popri babke v duchu utekala z ponurosti jej domu, mi to ešte bolo jedno. A jedno mi bolo aj to, či za tú ponurosť môže babka, sesternica a bratanci, teta alebo len moje zážitky. V to vlhké a zároveň slnečné popoludnie som však odtiaľ odchádzala s úľavou. Ako napokon zakaždým, keď som sa v tom dome ocitla. Nemyslím si však, že za to mohla babka. V ten sladkastý deň sme prišli asi doprostriedka verandy, keď sa zastavila, začala šmátrať pod veľkou zásterou, ktorej sa u nás hovorilo fertucha, a vytiahla odtiaľ malé, už trocha zvráskavené jabĺčko. Červenkavú húžvičku, ktorej sušeničková, akoby trochu potuchnutá chuť sa mi pri tej spomienke zakaždým rozleje po jazyku, aj keď som doňho nikdy nezahryzla. Dychčiacej, od chorobnej tučnoty nemotornej babke totiž jabĺčko vykĺzlo z ruky sotva sa s ním ku mne načiahla. A kým som, prekvapená, že mi babka niečo dáva, po ňom stihla siahnuť, spadlo a zakotúľalo sa pod jedno z nemotorných krémových hebied. „Ach,“ vzdychla babka a bezmocne sa obzerala, čím by jabĺčko spod skrine vyštuchala. Nič však nevidela, a tak začala duriť mňa: „Nože opozri,“ ohúrila ma čudným slovom, ktoré som nikdy predtým nepočula. „Ty možno dočiahneš,“ nútila ma čupnúť si a hľadať skromný dar. Bol jediný, na ktorý sa od nej pamätám a na ktorý, možno preto, že som sa ho nikdy ani nedotkla, zrejme nezabudnem dovtedy, kým si budem pamätať babku. Čo sa s mojím „babkiným“ jabĺčkom stalo potom, neviem. Ale viem, čo urobilo s mojím vzťahom k babke. Hoci celé roky zakuklená, otvorila mi spomienka na tých pár krokov po zatuchnutej verande cestu tam, kam babka, ako sa mi vidí dnes, nikoho nechcela pustiť. A podarilo sa jej to. Jej deti ani vnúčence k nej nikdy nemali dosť blízko. Moje tety vždy trochu trpko, no predsa len s rešpektom hovorili, že bola lakomá a striehla nielen na každú korunu, ale aj na každý kus zeleniny a ovocia, ktoré sa urodili v záhrade. Zo stromu či kríka musel ísť rovno do obchodu. Deti po ňom mohli siahnuť, až keď sa náhodou nepredal. Obchod Všetko, ako mu žartovne (ale podľa toho, čo všetko tam vraj predávala, výstižne) hovorila moja mama, si babka otvorila, keď jej muž, môj dedo, ktorý pracoval v elektrárni, umrel po páde z bicykla. Zostala sama so štyrmi deťmi a celkom bez prostriedkov. Penziu po dedovi si na úradoch tvrdo vyvzdorovala oveľa neskôr, ako by ju bola potrebovala, a dodnes nevedno, ako sa jej to podarilo. Čosi by o tom hádam vedela napovedať len hlavatá zaťatosť, ktorú sme po nej podedili vari všetci. Vrúcne som o nej vlastne nepočula hovoriť nikdy. Iba ak povinne úctivo. Lebo ctiť si matku i otca svojho bolo prikázané a plniť prikázania bolo čosi, o čom sa nediskutovalo. Aspoň v minulosti zaručene nie. Ale, ako som pochopila v dospelosti, babku si napriek všetkému bolo prečo vážiť aj okrem toho. Lebo v jej časoch sa žilo asi tak „ľahko“ ako dnes a ona sa o svoje štyri deti starala sama. Ovdovela, keď bol môj otec ešte bosý. Bosý doslova, nielen tak, ako sa vravievalo nám, keď nám dospelí chceli s posmievačným pohŕdaním dať najavo našu nezrelosť, a keď nás takto otitulovaných odháňali spod stola, pri ktorom viedli dospelé debaty. Na fotografii, kde je celá slávnostne vyobliekaná babkina rodina zhromaždená okolo rakvy môjho mŕtveho deda, sa otcove bosé nohy vynímajú ako výrečný paradox, ktorý o postavení rodiny hovoril viac ako čokoľvek iné. A hovoril o tom (aj keď nie len o tom) aj babkin vzťah s mojím nevlastným dedom, s ktorým síce žila, ale za ktorého sa vydala, až keď uplynulo dosť rokov, aby preto úrady nesiahli na sirotské dôchodky jej detí. Ja si otcovho otčima pamätám až z čias po babkinej smrti. Bol to jediný príbuzný, ktorý nešiel na pohreb môjmu pradedovi z maminej strany, lebo ja som vtedy ležala s osýpkami vo vysokých horúčkach a on sa podujal ma varovať. A aj keď som vtedy mala už osem rokov, viac ako zo skutočnosti si ho pamätám z fotografie. Bol, aspoň tak sa mi vtedy zdalo, vysoký, chudý, s vejárikmi vrások okolo očí, ktorých pohľad zneisťoval. Akoby v ňom totiž čosi podstatné chýbalo. Dedo Lažan, ako sme ho titulovali, býval vždy, ešte aj keď mal na sebe montérky, veľmi pedantne upravený. Fúzy, ktoré mi pripomínali otcovu štetku na holenie, mal vždy starostlivo pristrihnuté a ruky, charakteristické dlhými, trochu sploštenými a na pohľad veľmi suchými prstami, po práci do čista umyté. Zárezy v nich sa zdali hlbšie a výraznejšie, ako mávajú iní ľudia. Možno preto, že bol zámočník a práca v trnavskej Vagónke mu dávala riadne zabrať. Ale možno za ne mohla aj akási skôr vnútorná ako zjavná, ale predsa len vycivenosť, na ktorej sa nepochybne podpísal jeho žalúdočný vred. Dedo Lažan pôsobil výrazne inak ako všetci ostatní, ktorých som z rodiny poznala. Aj keď sa pri každom stretnutí prispôsoboval živému hemženiu, ktoré nastalo, len čo sa stretlo viac jeho nevlastných detí a ich rodín, udržiaval si až na jedného z mojich bratancov, ku ktorému prilipol priam otcovskou láskou, od všetkých ostatných takmer šľachtický odstup. Bol iný. A nielen tým, že chcel byť iný, ale najmä preto, že bol čímsi neprirodzený, až oficiózny. Pri každej návšteve, lebo sa u nás zastavil vždy na všechsvätých, keď bol babke na hrobe zapáliť sviečky, napríklad mne aj našim vyčítal, že tykám maminmu dospelému bratovi, ktorý s nami býval. Ak vraj sama neviem, čo sa patrí, mala by to vedieť aspoň mama s otcom. Viem, že naši aj strýko Ferino sa dedovmu mravokárcovstvu len smiali, no ja som Ferinovi odvtedy pyšne vykala. Krivda, ktorú som pri dedových pohoršených výčitkách cítila, mi pripadala priveľká na to, aby sa dala zmyť inak, ako praktickou ukážkou „dobrej výchovy“. Autorka je publicistka