Kolumbijské bubny

Zásah kolumbijských ozbrojených síl na území susedného Ekvádoru v sobotu predminulý týždeň so sebou prináša prvé vážne dopady na medzinárodnej diplomatickej scéne. Protestné a rozhorčené reakcie prichádzajú od okolitých latinskoamerických štátov. Ekvádor žiada Organizáciu amerických štátov, aby na svojom mimoriadnom zasadnutí rázne odsúdila narušenie jeho suverenity. Kolumbijské vojenské sily podnikli inváznu operáciu až desať kilometrov do hĺbky územia Ekvádoru. Bolo v nej usmrtených 16 povstalcov Kolumbijských revolučných ozbrojených síl (FARC). Medzi zabitými bol aj Raúl Reyes, jeden z hlavných lídrov a druhý v hierarchii velenia organizácie. Je očividné, že hoci sa tento násilný akt závažne porušujúci medzinárodné právo stal na území Ekvádoru, je priamo namierený voči venezuelskému prezidentovi Hugovi Chávezovi a jeho sprostredkovateľským snahám o oslobodenie rukojemníkov a mierové urovnanie konfliktu v Kolumbii. Tým, že Chávezova misia získala aktívnu podporu francúzskej diplomacie vrátane prezidenta Nicolasa Sarkozyho, ako aj širšiu medzinárodnú diplomatickú podporu (s výnimkou Spojených štátov amerických a ich klientov), sa kolumbijský prezident Álvaro Uribe ocitol v nepríjemnej situácii. A na dôvažok, v januári tohto roku Chávez vyzval na preklasifikovanie FARC a ELN (Armáda národného oslobodenia) z „teroristických“ na „znepriatelené“ vojenské sily, čo by perspektívne otvorilo cestu k mierovým rokovaniam. To však zjavne nepatrí medzi priority kolumbijského prezidenta Uribeho, ktorý mal už dosť humanitárneho ťaženia kolumbijskej senátorky Piedad Cordoba a Huga Cháveza. Tri dni po tom, ako FARC druhý raz jednostranne prepustili ďalších štyroch rukojemníkov, sa kolumbijský prezident rozhodol urobiť rázny koniec akýmkoľvek plánom na mierovú dohodu, ktorá by mohla potenciálne viesť k ukončeniu pol storočia trvajúcej občianskej vojny. Tá si už vyžiadala stovky tisíce životov a milióny utečencov. Spôsob, ktorý si zvolil, s istotou zažehná mierové nálady v tábore nepriateľa na ďalšie desaťročie. Niet jasnejšej reči! Fyzickou likvidáciou Raúla Reyesa sa mierové možnosti zatvorili a skutočné záujmy vyšli na svetlo. Trajektória kariéry prezidenta Uribeho prechádza mnohými hmlistými obdobiami. Ako senátor a neskôr guvernér správnej oblasti Antioqia aktívne podporoval polovojenské organizácie zapletené do nespočetného množstva kriminálnych činov, únosov a vrážd aktivistov a podozrivých zo sympatizovania s ľavicovými partizánmi. Nie je tajomstvom, že je obklopený ľuďmi, ktorí sú podozriví z prepojenia na narkomafiu. O jeho tvrdo pravicovej politicko-ekonomickej orientácii niet pochýb. Nakoniec, svoju prezidentskú kampaň postavil na nezmieriteľnom postoji voči FARC a ELN a na navŕšení rozpočtu pre ozbrojené sily z 3,6 percenta na 6 percent HDP. Navyše, Kolumbia ako jedna z mála krajín patrí medzi dychtivých zástancov dohody o voľnom obchode s USA. (Vytvorenie celoamerickej zóny voľného obchodu – FTAA.) Uribeho pästná reakcia preto až tak neprekvapuje. Rokovania s ľavicovými rebelmi sú pre kolumbijskú vládu dobré len dovtedy, kým dostatočne presvedčivo preukážu ich bezvýchodiskovosť a márnosť... To by sa ďalej dalo politicky efektívne zúročiť na zdôvodnenie spustenia ďalšej vojenskej ofenzívy. Taký vývoj by bol s doterajšou Uribeho politickou líniou oveľa konzistentnejší, než vytváranie mieru. Autor je publicista