Nie rozumieť, ale preciťovať
Prokešová, Viera: Vanilka. Bratislava, Petrus 2007 Na sklonku minulého roka sa do kníhkupectiev a povedomia čitateľov poézie dostala v poradí už piata básnická zbierka slovenskej poetky, prekladateľky a literárnej vedkyne Viery Prokešovej, ktorá nesie názov Vanilka. Autorka po deviatich rokoch od vydania poslednej zbierky Pleť ponúka čitateľom a, nakoniec, i kritike, ďalšie zo svojich básní, pričom niektoré z nich boli počas tohto obdobia publikované časopisecky. Pre svoju knižku opäť vybrala strohý, no krehký, ženský názov, ako sme v jej prípade už zvyknutí (Cudzia, Slnečnica, Retiazka, Pleť). Prokešová nám ponúka tiché, intímne texty, pričom aj v prípade tejto zbierky si dominantné miesto drží pocitovosť a sebavyjadrenie lyrického subjektu spôsobom pre ňu vlastným. Farebnosť Prokešovej poézie je v tomto prípade ešte zvýraznená ilustráciami Viery Kraicovej, ktorými je kniha doplnená. Autorka nám ponúka 46 básní písaných voľným veršom, neveľkého rozsahu, ktorý je jej písaniu blízky, no s o to väčšou hodnotou výpovede. (Na malom priestore dáva vyznieť veľkosti svojich myšlienok, pocitov.) Pridržiava sa konštantnej motivickej roviny: atmosféra vzťahov rodinných (Dni u mamy, Katarínka), partnerských (Zapršalo, Kruh, Nestihneš, Nadlho), pocity osamelosti (Ani ty, Toto miesto, Nevieš), prázdnoty, vnútorné emócie zrelej ženy, naplno – ba niekedy možno až príliš intenzívne – vnímajúcej svet a ľudí okolo seba (Celkom inak, Ako roky, Ty). Tentoraz je však dominantná uzavretosť lyrického subjektu (Teraz, Radosť, Robíš chyby). Toto všetko predostiera prostredníctvom symboliky počasia, priestoru, kvetov, farieb či plynutia času v opozícii so stagnáciou... Svoju poetiku rozvíja presne tým smerom, ako to čitateľovi naznačila v prvých štyroch zbierkach. Ak sa autorka v istých základných motívoch opakuje, vnímam to ako istú cielenosť. V spojitosti so zbierkou Retiazka sa raz vyjadrila Stanislava Chrobáková, že v Prokešovej poézii „absolútne absentuje sluchový vnem“. V zbierke Vanilka to však určite neplatí. (Impresia je zvýraznená všetkými zmyslami, sluch nevynímajúc, ale nemalý význam má aj ticho.) V popredí stojí detail, atmosféra, načrtáva bipolárnosť pocitu samoty a radosti byť s Niekým, opätovne, ako aj v ostatných zbierkach, dominuje básnická miniatúrnosť, dôraz sa kladie väčšmi na výraz ako na tému. Zbierka Vanilka na viacerých miestach odkrýva smútok, pocity prázdna, uzavretosti, odcudzenia, nemožnosť úniku z niektorých situácií, zamyslenia nad plynutím času, veku. V o čosi väčšej miere, než sme u nej zvyknutí, si všíma negatíva, snaží sa usporiadať neporiadok, rozhodnúť sa, či naďalej zostať stáť, či ísť ďalej: /Nevieš si vybrať: otvoriť,/neotvoriť?/, /A ty? Zavretá v tmavej izbe/rátaš minúty, kým sa rozhodneš/... Ale hodnotenie, do akej miery je tentoraz vo výraze pochmúrna či negativistická, nechajme čitateľa. Myslím si, že v tomto smere neprekračuje akési pomyselné hranice. A pretože máme do činenia s intímnymi pocitmi autorky (ktoré často nie sú vzdialené ani tým našim) a ktoré sú súčasťou jej autorskej výpovede, aj takéto sú určite akceptovateľné. A Prokešová napriek všetkému nenarieka, nezatracuje, prijíma život v jeho plynutí, vníma svoje pocity, zamýšľa sa nad nimi a popri tom všetkom si starostlivo stráži to, čo je len jej – svoj vnútorný svet, svoju intimitu. Ani občasné ponechávanie objektivity či reálnosti sveta v úzadí nepovažujem za čosi nevhodné či chybné. Naopak, veď práve v poézii má autor priestor na vyjadrenie maximálnej subjektívnosti, zvlášť v prípade, ak je lyrický subjekt krehký, zraniteľný. Báseň je prostriedok na sprostredkovanie subjektívnych pocitov autora, keď sa ostatný svet stáva len kulisou. V niektorých prípadoch ide o básne ťažšie interpretovateľné, ale veľa ráz stačí impresia. Nechcime všetko interpretovať /...Vtedy aj/ akoby si v hrdle mala/ vatu, slová ti nejdú.../. Nie za každých okolností rozumieť, ale preciťovať... Autorka je študentka FF UK
